Deti sa učia pomocou escape rooms, na Slovensku to je unikát. Ja do procesu ani nevstupujem, vraví inovátor vo vzdelávaní

  • Dávid Králik je učiteľ, lektor, mentor aj kouč
  • So vzdelávaním má dlhoročné skúsenosti, snaží sa do neho priniesť inovatívne spôsoby
  • Je napríklad propagátorom konceptu escape rooms, ktoré sme doteraz poznali skôr ako zážitkovú aktivitu
  • Jej online verzia prebieha tak, že žiaci na základe prezentácie musia správne odpovedať na otázky, aby získanými kľúčmi otvorili všetky zámky a „eskejpku” úspešne dokončili
Dávid Králik
Dávid Králik
  • Dávid Králik je učiteľ, lektor, mentor aj kouč
  • So vzdelávaním má dlhoročné skúsenosti, snaží sa do neho priniesť inovatívne spôsoby
  • Je napríklad propagátorom konceptu escape rooms, ktoré sme doteraz poznali skôr ako zážitkovú aktivitu
  • Jej online verzia prebieha tak, že žiaci na základe prezentácie musia správne odpovedať na otázky, aby získanými kľúčmi otvorili všetky zámky a „eskejpku” úspešne dokončili

Patríš k propagátorom neformálneho vzdelávania v tom formálnom, k čomu patrí aj koncept escape rooms. Začal si s nimi ešte pred koronou v offline podobe, potom si prešiel na online. Kde si našiel prvotnú inšpiráciu, že chceš vôbec niečo také skúsiť?

Offline verzia začala v rámci Individuálneho rozvojového programu pre učiteľa (IRPU) v rámci neziskovej organizácie LEAF, kde pôsobím ako mentor. Program má spoločný kick off, na ktorom sa stretnú všetci účastníci, ktorí boli vybraní do daného ročníka a pripravujú sa im rôzne aktivity. Vymýšľame ich nielen my, ale podporujeme aj bývalých účastníkov, nech prinášajú svoje nápady. Práve escape room priniesla jedna z bývalých účastníčok, ktorá pre nastávajúcich IRPU pripravila „eskejpku” na tému Martin Luther King. Veľmi sa mi to zapáčilo, lebo som už dávnejšie zaregistroval, že niečo také existuje a hneď ma to oslovilo. Rozmýšľal som preto, ako tento koncept využiť v mojom učení.

Pre ktorý predmet si sa ako prvý rozhodol?

Začal som s hudobnou výchovou a staršími skladateľmi, Bachom či Beethovenom. Eskejpka prebiehala tak, že v nej boli zašifrované informácie o človeku a jeho skladbách. Žiaci tiež niekedy hľadali kľúče vo videách s nahrávkami od skladateľov. Vychádzal som tiež z toho, že klasická hudba nie je úplne vychytený žáner pre siedmakov či ôsmakov. Vyskúšal som to však raz a dostal som od detí veľmi pozitívny feedback. Povzbudil ma tak pokračovať vo vymýšľaní ďalších.

Ako na takúto hodinu žiaci reagovali: Trvalo, kým sa na to nastavili, alebo hneď išli podľa očakávania?

Išli, a to ešte akčnejšie. Ocenili, že to nebol ten klasický vyučovací postup, keď učiteľ príde, niečo povie o Vivaldim a potom pustí skladbu. Deti sú poväčšine hravé a aj ma príjemne prekvapilo, že starší žiaci si skúsili spraviť i vlastné eskejpky na ich hudobnú tému. To je ešte o úroveň vyššie. Keď to pripravuje učiteľ, sú reaktívni, ak však sami študenti, už sú proaktívni. Musia si niečo vyhľadať, spracovať, dať to do indícií. V online svete už chystajú vlastné eskejpky, a to je super.

zdroj: Dávid Králik
zdroj: Dávid Králik

V online podobe vzdelávacej escape room spájaš prezentáciu v prezi s platformou flippity. Dlho ti trvalo, kým si sa rozhodol práve pre dve platformy, či si hneď vedel, že je to správna kombinácia?

Nie som ten typ človeka, čo by dlho niečo dizajnoval. Skôr, keď mám nápad, tak ho skúšam až do bodu, kým sa to podarí. Nebolo to teda tak, že by som nad tým dlho rozmýšľal. Navyše, nie všetky deti to robia v prezi, niektoré sa venujú Scratchu, programovaciemu programu. Prijal som to pozitívne, lebo som presvedčený, že limity učiteľa by nemali byť limitmi jeho žiakov.

Aké zručnosti pomáhajú eskejpky u žiakov rozvíjať?

Vždy sú iné, závisí to od toho, ako sú postavené. Keď boli zložitejšie, tak niektoré deti to až odradilo, iné naopak vydržali, čo nám dalo u nich príležitosť reflektovať vytrvalosť, keď niečo nejde hneď a ľahko. Druhá zručnosť je také rozmýšľanie „out of the box”. Nejde o klasické zadanie, ale musia sa na vec pozrieť, čo by to mohlo byť. Núti to žiakov pozerať sa ako keby cez prsty. Ak sa pozrieš priamo na prsty, vidíš iba štyri, ale keď sa pozrieť za ne, zrazu z tých štyroch prstov vidíš osem.

To je presne ono. Musia sa skúsiť pozrieť na veci inak, aby uvideli to, čo na prvý pohľad nie je vidno. Potom do veľkej miery rozvíjajú aj samostatnosť, lebo ja do toho procesu už nevstupujem. Pracujem na eskejpke i do noci predtým, ale nie už na hodine pri hľadaní riešenia. Ďalej tímová práca, že si riešenie vedia rozdeliť a nerobí ho každý individuálne. Dá sa potom reflektovať, akým spôsobom to uchopili, či si najrýchlejší „išiel svoje” a iní zaostávali alebo sa rozdelili. Ide teda o manažment ľudí, zároveň aj manažment času, lebo im beží čas… Zručnosti sa celkovo menia podľa toho, ako je escape room postavená.

Mala som možnosť zúčastniť sa aj tvojho workshopu na tému escape rooms. Učitelia boli z neho nadšení, ale ako jedno z negatív spomínali, že je pri nich požiadavka na technickú zdatnosť. Čo je z ich pohľadu kľúčové, na čo sa musia zamerať, aby to splnilo želaný efekt?

Učitelia majú najväčší strach z tej technickej stránky, čo je z môjho pohľadu to najjednoduchšie. Keď si to bežný človek vyskúša, je tam veľa intuitívnych vecí. Technická stránka je zanedbateľná a keď máme tú obsahovú, vieme to „nahádzať“ behom pár minút. Dôležitý je však ten obsah a dobré je začať tým, že si poviem, čo by si mali žiaci z hodiny odniesť. Ak je to istá vedomosť, tak je dôležité postaviť indície tak, aby si mohli tieto vedomosti odniesť. Keď je niečo zašifrované jednoducho, vedia nájsť odpovede bez čítania s porozumením, tak hrozí, že eskejpku len preletia a vedomosť si neodnesú.

zdroj: Dávid Králik (LEAF)

Ako teda postupovať, aby sa tak nestalo?

Keď mi je ako učiteľovi jasné, že chcem, aby ten, kto prejde eskejpkou o Vivaldim mal v hlave štyri ročné obdobia, tak musí byť tá indícia tak postavená, aby si to dieťa muselo nejakým spôsobom prečítať. Napríklad dať do indície štyri obrázky, aby porozumelo, že aha, sú štyri. Keďže je čas pri nich limitovaný, ak to umožňuje zadanie, tak sa ho logicky snažia čo najrýchlejšie preletieť. Dieťa síce nájde správnu odpoveď, ale skratkou, a tým pádom si neodnáša tú vedomosť, ktorú by malo. To je najväčšie úskalie.

Dostávaš už spätnú väzbu, že ich učitelia používajú na hodinách?

Áno, dostávam a chodia mi aj rôzne ďalšie eskejpky od učiteľov, ktoré si vytvorili podľa vlastnej potreby. Niektoré z nich som vyriešil, niektoré sú však skutočne ťažké (smiech). Mám pocit, že viacero učiteľov to zaujalo a dokáže to zaujať aj žiakov. Spája to hravosť s naberaním vedomostí a zručností. Človek si to naviac ani neuvedomuje.

Myslíš si teda, že je tento koncept dobré zachovať vo vzdelávacom procese, aj keď skončí korona?

Nerozmýšľam čo bolo a čo bude, ale tu a teraz. Môj predpoklad je, že mnohé veci, ktoré som sa v tomto období naučil a stále sa učím, budú mať využitie aj v tom „normálnom svete”, ale nemám čas sa tomu v tejto chvíli venovať. Keby som bol plánovací typ, dáva to zmysel, ale nie som. Vidím však viac pozitív ako negatív. Predpokladám, že keď sa vrátime do škôl, veci, ktoré budú dávať zmysel, budem používať naďalej, nemyslím si však, že rovnakým spôsobom ako teraz.

zdroj: Dávid Králik (LEAF)

Orientuješ sa teda na súčasnosť, o čom svedčí aj tvoj Facebook, kde si ako status uverejnil otvorený list ministrovi školstva. Išlo o reakciu na dobrovoľnú školskú dochádzku a že v súčasnosti vidíš potenciál reformy. V čom vidíš plusy tejto dochádzky?

Môže sa stať, že niekomu vyhovuje taký spôsob učenia, keď si sám prechádza zadania a v nejakom bode si ich vie overiť. Inému zas priama interakcia, keď to učiteľ priamo vysvetlí. Rovnaké je to i pri dospelých ľuďoch, kedy si čítajú návod na použitie… V statuse som skôr písal o tom, že nás to vytrhne zo stereotypov, teraz má veľa ľudí ako keby z toho obavu. Keby som však viedol hodinu, na ktorej by som mal 15 žiakov v triede a ďalších 10 online, prinieslo by to príležitosti, ktoré teraz nevidíme. Napríklad, mám dokopy 20 detí, ja z nich spravím štyri skupiny a moja otázka znie, ako budú spolupracovať na spoločnom projekte. Vôbec nie je vylúčené, že toto je aj pracovný variant toho, ako budeme profesijne fungovať o pár rokov. Vytvára to tak typ pracovného návyku. Prinesie to podľa mňa viacero výhod, len máme strach, lebo to nabúrava doteraz štandardnú predstavu, pri ktorej celá 5.B sedí v ľavici. Je to rozbehnutý systém, ale odtrhnutý od reality.

Poďme ešte k rozdeleniu vzdelávania, neformálneho a formálneho. Aký je medzi nimi základný rozdiel?

Zo základnej definície vyplýva, že neformálne vzdelávanie prebieha mimo formálneho prostredia a je postavené na Kolbovom cykle. Máš zážitok, niečo vyskúšaš, potom zreflektuješ, čo fungovalo a čo nie, vytiahneš to, prečo to fungovalo a prečo nie a potom navrhneš na základe pokusu vylepšenie do budúcna. Dalo by sa to preniesť aj do školy. Ako keby také učenie sa z pokusu, pri ktorom je nový pokus už vylepšený. Samuel Beckett povedal: Skúsili ste to. Zlyhali ste. Skúste to znovu. Zlyhajte znovu. Zlyhajte lepšie.

Ako si to v praxi vieme predstaviť?

Deťom dám napríklad do skupín zadanie, aby pripravili spoločný plagát na vybrané slová. Keď ho odprezentujú, tak s nimi reflektujem nielen vedomosti ako vybrané slová, ale aj zručnosti. K nim patrí ako komunikovali, ako si rozdelili prácu či aký mechanizmus kontroly zaviedli. Dôležité sú aj hodnoty – ako sa správali k tímovým kolegom či k žiakom z iných tímov a postoje, teda v tomto kontexte čo si myslia o význame vybraných slov. Na záver reflexie potom pomenujú, čo nabudúce skúsia inak. Slovami spomenutého Becketta, ako plánujú nabudúce zlyhať lepšie.

zdroj: Dávid Králik (LEAF)

 Okrem svojich bežných hodín realizuješ aj tzv. Hodinovú firmu. Každý týždeň sa v online priestore stretávaš s tridsiatkou detí rôzneho veku z celého Slovenska. Deti sa v nej venujú rôznym zaujímavým témam, sú detektívmi či novinármi. Aké zručnosti si tu rozvíjajú, v čom sa takáto „firma” líši od escape room?

Tieto dva typy sú na rôznej úrovni, hodinová firma je vyššie. Ide o koncept vzdelávania, kde sa pomiešali deti z rôznych škôl a ročníkov. Escape room je len technika, ktorú sme počas Hodinovej firmy raz využili. Dá sa rovnako použiť v homogénnej triede, ale aj v takejto zmiešanej. Je to skôr filozofia, keď na jednom mieste nevzdelávam žiakov rovnakého veku a iba cez jeden predmet a ideme cez tému.

Hodinová firma je teda dlhodobejší typ vzdelávania?

Trvá každý týždeň 120 minút, z toho polovicu majú žiaci na prácu v skupine a polovicu na reflexiu a feedback. Zaviedli sme tiež feedback od mentora na konci.

zdroj: Dávid Králik (LEAF)

Portfólio tvojich činností je skutočne široké, akým iným činnostiam sa v súčasnosti vôbec venuješ?

Môj hlavný fokus je to, že učím. V súčasnej situácii som zistil, že je super príležitosť sa online spojiť s niekým zaujímavým a priniesť tak do učenia rôznych ľudí. Ilustrátorka detskej knižky, kúzelník, pracovník vo wild parku. Hľadám rôzne benefity, ktoré táto doba do učenia prináša. Druhá časť mojich aktivít je spomenutá Hodinová firma. Ďalej vediem rôzne webináre a školenia k tomu, ako učiť online. Robím tiež školenia smerom k neformálnemu vzdelávaniu, ako jeho prvky vnášať do formálneho vzdelávania, či ako ho preklopiť na online platformu. Individuálny rozvojový program pre učiteľa sme tiež prispôsobili online prostrediu, do programu Premeny školy zvnútra sa tiež prihlásili nové školy. Je toho dosť.

Pre deti si tiež napísal knihu Šibalstvá Králička Dávida. Plánuješ v písaní pokračovať?

Šibalstvá králička sme písali spolu s mojou ženou. Dokonca musím povedať, že to ona prišla s myšlienkou spraviť netradičnú knižku, kde budú okrem rozprávok upokojujúce formulky z autogénneho tréningu, cvičenia jogy či logopedické cvičenia. Čo sa týka ďalšej tvorby, mám rozpísanú ďalšiu knihu, kde každá kapitola končí dvomi možnosťami a čitateľ si môže vybrať jednu z nich. Zatiaľ mám napísaných sto strán príbehov.

Najnovšie video