Chorvátska pláž je kontaminovaná vysoko toxickou látkou. Napriek tomu zostáva otvorená
Erdogan: Príbeh kontroverzného vodcu, ktorý predával pohľadnice na ulici a dnes si chce podmaniť Blízký východ
František Kekely- Cesta „novodobého tureckého sultána“ – od chudobnej štvrti Istanbulu po vládu nad celou krajinou i regiónom
- Hrdina či diktátor? Podporovateľ terorizmu či bojovník proti nemu? Otázky, ktoré si svet kladie už niekoľko rokov
Unsplash/ Fatih Yürür a TASR/ AP/ Burhan Ozbilici
- Cesta „novodobého tureckého sultána“ – od chudobnej štvrti Istanbulu po vládu nad celou krajinou i regiónom
- Hrdina či diktátor? Podporovateľ terorizmu či bojovník proti nemu? Otázky, ktoré si svet kladie už niekoľko rokov
Pre niekoho diktátor a vrah, pre iných národný hrdina. Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan je veľmi zaujímavou a kontroverznou postavou svetovej politiky, ktorá sa posledné roky spomína pomerne často, v súvislosti hneď s niekoľkými veľkými udalosťami doma i na svetovej scéne – migrácia, vojna v Karabachu, vojna v Sýrii atď.
Erdogan je postavou, ktorá je zapojená do veľkej geopolitiky, a silno sa snaží miešať jej kartami. Svet, vrátane Slovákov, ho za jeho kroky prevažne kritizuje, označuje za diktátora, vydierača, vraha či podporovateľa terorizmu. Naopak, doma sa stále teší silnej obľube a v očiach niektorých je dokonca hrdinom. Kto teda v skutočnosti je Recep Tayyip Erdogan prezývaný aj novodobý sultán Turecka?
Od predávania pohľadníc do politiky
Dnes už 66-ročný Recep Tayypip Erdogan sa narodil vo veľkomeste, ktoré neskôr odštartuje jeho politickú kariéru a cestu k moci – v najväčšom meste Turecka, Istanbule (presnejšie v jeho chudobnejšej časti Kasimpasa). Sem sa jeho rodičia presťahovali z pobrežia Čierneho mora, z provincie Rize na severo-východe krajiny, kde malý Erdogan tiež strávil istú časť detstva.
Ako tínedžer si zarábal predajom pohľadníc či miestnych praclíkov na ulici i predajom fliaš vody vodičom, ktorí uviazli niekde v kolóne. Možno to sám poznáš z Turecka alebo iných krajín – auto zastaví na semaforoch či niekde uviazne v kolóne, a ihneď sa odniekiaľ zjavia deti a mladí tínedžeri, ktorí chcú šoférom umyť auto alebo predať vreckovky, vodu či niečo iné. Predstav si, že takto tu pobehoval aj dnes mocný panovník Turecka.
Pre zaujímavosť: Erdogan takmer skončil ako futbalista. Tomuto športu sa venoval na polo-profesionálnej úrovni, a neskôr mal o neho záujem aj známy istanbulský klub Fenerbachce Istanbul. Údajne však zasiahol otec, ktorý svojho syna videl inde než na mieste futbalistu. Dnes je po Erdoganovi pomenovaný aj štadión futbalového klubu Kasimpasa, kde vyrastal.
Štúdium absolvoval na strednej náboženskej, teda islamskej, škole, kde zhruba štvrtinu výučby tvorilo študovanie Koránu. V tomto období sa stal aj členom skupiny mladých tureckých národniarov – National Turkish Student Union, kde mali vyrastať mladí, národne cítiaci konzervatívci.
Ide o prvky a momenty, ktoré si so sebou Erdogan ponesie ďalej, a týmto smerom sa bude uberať aj jeho veľká politika – nacionalizmus, konzervatívnejšie zmýšľanie a islam.
V druhej polovici 70. rokov sa stáva členom Islamistickej národnej strany spásy a predsedom jej mládežníckej istanbulskej pobočky. V krajine však nastal vojenský puč a všetky strany boli v Turecku zrazu zakázané.
To sa zmenilo až o pár rokov neskôr, v 80. rokoch, kedy Erdogana zlákali myšlienky strany s názvom Islamistická strana blahobytu. Stal sa jej členom, postupne okresným predsedom a predsedom strany pre Istanbul, kde v roku 1994 kandidoval na post primátora tohto obrovského mesta na hraniciach Európy a Ázie.
Primátor – premiér – prezident
Erdogana vtedy dosť podceňovali. Jeho oponenti i médiá sa mu občas posmievali. Nemali tušenia, kam to tento človek postupne dotiahne, a že post primátora mesta, v ktorom žije niekoľkonásobne viac ľudí ako na Slovensku, bude len začiatok.
Čierny kôň volieb vyhral a stal sa hlavou najväčšieho tureckého mesta. Ak by ste si chceli niečo o jeho primátorovaní z 90. rokov vyhľadať, nájdete väčšinou samé chvály. Vyriešil v Istanbule nedostatok vody, znečistenie, dopravný kolaps a pribudlo aj viac zelene či recyklačné zariadenia.
„Verejné autobusy zmenil na ekologické. Dopravné zápchy v meste boli zredukované vybudovaním viac ako päťdesiatich mostov, viaduktov a diaľnic. Prijal preventívne opatrenia na zabránenie korupcii.“ Takéto a rôzne iné chvály sa dočítate takmer kdekoľvek.
Zdá sa, že Erdogan sa ako primátor obrovského Istanbulu ukázal pred Tureckom v tom najlepšom možnom svetle, a zrejme aj to sa stalo odrazovým mostíkom k jeho ďalším volebným úspechom v rámci celého Turecka. Tento človek to skrátka vie a robí to dobre, tak prečo mu nedať šancu riadiť nielen najväčšie mesto, ale aj celú krajinu?
Na začiatku 21. storočia založil a viedol stranu Spravodlivosti a rozvoja (skratka AKP). Za vzor si údajne zobral európske, kresťansko-demokratické konzervatívne strany. Niečo také chcel vytvoriť aj v Turecku, len, samozrejme, islamsko-demokratické.
Trikrát s touto stranou vyhral v Turecku voľby – v rokoch 2002/2003, 2007 a 2011 – a stal sa tak na zhruba 10 rokov premiérom krajiny.
V roku 2014 svoju stranu opúšťa kvôli kandidatúre na post prezidenta. Z AKP však odchádza dá sa povedať iba na papieri. Ostáva totiž prepojený na stranu, v ktorej ovláda a diriguje jej členov. Stáva sa víťazom prezidentských volieb a tak po primátorovi a premiérovi aj prezidentom Turecka. A tu sa chopí moci úplne.
Povesť diktátora, čo zatýka neželaných
Erdogan videl, že sa mu darí, a ľud ho nasleduje. Možno mu sila a moc zachutili natoľko, že mu prestalo stačiť byť „len“ prezidentom krajiny, ktorý má v rukách aj jej premiéra. Mimochodom, podobného scenára sa obávali niektorí aj u nás na Slovensku, keď na post prezidenta kandidoval premiér a predseda našej najsilnejšej strany – v Turecku sa to stalo realitou.
Turecký prezident si povedal, že nepotrebuje mať premiéra v hrsti a prípadne riskovať, že niekto ďalší ho tak nebude poslúchať, a rozhodol sa získať moc nad krajinou oficiálne sám pre seba. Inými slovami, spraviť z Turecka prezidentskú republiku, ktorej velí prezident – teda on.
Ešte krátko pred tým, než sa tak stalo, zažilo Turecko pokus o puč/prevrat s cieľom zosadiť po ešte väčšej moci túžiaceho Erdogana. Práve to spolu s postupným potláčaním opozície malo byť už jasným varovným signálom pre niektorých Turkov, vrátane niektorých vojenských veliteľov, že proti narastajúcej sile tohto človeka treba zakročiť, kým je ešte čas.
Ľudia ostali z tankov v uliciach pohoršení, a čudovali sa, čo si to niektorí velitelia vlastne dovolili. Prevrat sa nevydaril. Erdogan ostal živý a ešte silnejší než kedykoľvek predtým.
Po nevydarenom puči nastalo masové zatýkanie a zatváranie protivládnych médií. Vo väzení vtedy skončilo zhruba 50 000 ľudí, a vyše 120 000 sudcov, prokurátorov, policajtov, vojakov i učiteľov/profesorov muselo odísť zo služby.
Zatvorilo sa vyše 130 médií a Erdganova vláda sa postupne stala symbolom pre neslobodu slova, kde keď hlásate niečo proti tureckému prezidentovi a jeho vláde, môžete očakávať skoré následky. Aj dnes sú známe prípady zatýkania novinárov, napríklad keď sa rozhodli skritizovať vojenský zásah Turecka v Sýrii.
Erdogan zrušenie postu premiéra a posilnenie svojich právomocí prezidenta potvrdil v pomerne tesnom referende v roku 2017. Opozičné strany i niektoré politické hlasy zo sveta voľby skritizovali a označili za nepravé a zmanipulované, ale to na veci nič nezmenilo – Turecko už aj oficiálne vedie jeden muž – Recep Tayypip Erdogan.
Islam v politike a rozdelené Turecko
Spoločnosť v Turecku by sa dala rozdeliť na dve časti: na tých, ktorí majú svoje náboženstvo – islam – na sekulárnej úrovni, a nechcú ho miešať do politických rozhodnutí, čím nasledujú odkaz otca a zakladateľa moderného Turecka, Mustafu Kemala Ataturka. Druhou skupinou sú tí, ktorí vidia islam ako primárnu súčasť svojho života i krajiny, a tým pádom aj jej rozhodnutí. Erdogan vie podľa potrieb akoby zahrať na obe strany, byť moderne svetský i nábožensky konzervatívny.
Ako sme už spomínali, prezident Turecka chodil do náboženskej/islamskej školy, no náboženskej výchovy sa mu dostávala už doma u rodičov. V 90. rokoch bol dokonca zatknutý za to, že recitoval náboženskú báseň na zhromaždení, kde mešity prirovnal „k našim kasárňam“, a veriacich ku bojovníkom – za napadnutie sekulárneho systému krajiny si vtedy odsedel pár mesiacov.
Pri zakladaní svojej strany údajne pozeral na kresťanské strany po Európe, ako fungujú a ako to robia. Dobre si so svojimi spoločníkmi uvedomil, že hrať na príliš náboženskú strunu by väčšinu tureckých voličov nenadchlo, dokonca že taká príliš islamská strana nebude tureckými štátnymi aparátmi ani akceptovaná. Naučili sa balansovať a brnkať na náboženskú strunu len jemne a príležitostne.
Ako premiér stihol zrušiť zákaz nosenia šatiek pre moslimské ženy, ktorý v Turecku platil. Podporuje otváranie mešít. Tento rok dokonca oficiálne spravil mešitu z veľkého, slávneho chrámu Hagia Sofia v Istanbule (za čias Byzancie kresťanský chrám), ktorý slúžil ako múzeum. Za svoje kroky a postoje si získal sympatie konzervatívnejších moslimov v krajine.
Zároveň však tvrdí, že nie je proti sekulárnemu štátu, je iba za náboženskú slobodu, a keď niekto chce trebárs nosiť šatku na hlave, prečo mu v tom brániť. Takýmito vyjadreniami sa snaží upokojiť aj druhú stranu barikády, ktorá sa obáva, že by sa z Turecka takýmito krokmi stávala moslimská nesekulárna republika.
Za Boha a za národ
Erdogana ale bez pochýb môžeme priradiť k politikom, ktorý vedia zahrať na náboženskú i národnostnú strunu, obzvlášť keď je to vhodné. Hrdo dokáže zamávať vlajkou, i poukázať na mešitu a Boha (Allaha). Touto ľahkou metódou, ktorá vie zafungovať zjavne všade vo svete, si vie získať sympatie mnohých Turkov.
To, ako sa frázou „Za Boha a za národ,“ snažia ľudí presvedčiť o svojich krokoch politici aj inde vo svete (nielen u nás), sa dá ľahko ukázať aj na Erdoganovom príklade a rétorike. Tento rok turecký prezident napríklad vytiahol vyjadrenie, že v mene Boha nastolí poriadok, alebo keď sa pred dvomi rokmi turecká líra výrazne prepadla voči doláru, Erdogan upokojoval situáciu vyhlásením: „Vy máte doláre, my máme Boha.“ Áno, aj takto reaguje vodca sekulárneho štátu.
Prehry vo vlastnom meste
Zaujímavé je v prípade Turecka pozorovať trend, že s politikou hrdého bitia sa do hrude, mávania vlajočkami či spomínaním Boha, sa ťažšie presádza vo veľkých mestách. Ani u nás sa strane s podobným štýlom nedarí dominovať v hlavnom, najväčšom meste, a asi sa jej to dariť ani nikdy nebude. Tu na také patriotické a náboženské reči voliči neskáču, zaujímajú ich skôr iné veci a výsledky.
Keď bolo v Turecku referendum o pridaní moci prezidentovi Erdoganovi, prehral hlavne vo veľkých mestách, vrátane Istanbulu, kde úspešne pôsobil ako primátor. Porážku v najväčšom tureckom meste utrpel aj minulý rok, keď si mesto zvolilo za primátora Ekrema Imamoglu, čím Erdogan so svojimi ľuďmi stratili moc nad týmto kľúčovým mestom. A nepomohlo ani nariadené zopakovanie volieb.
Mnohí toto víťazstvo v meste oslavovali ako nádej na návrat Turecka k demokracii a sekulárnemu riadeniu štátu. Očakávajú, že nový primátor Istanbulu bude Erdoganovi čeliť aj v prezidentských voľbách 2023.
Bojovník proti terorizmu či jeho podporovateľ?
Prejdime teraz k zahraničným záležitostiam Turecka, vďaka ktorým sa osoba Erdogana dostáva do pozornosti aj medzi Slovákmi – a nie zrovna v tom najlepšom svetle.
Turecko má z jednej strany Balkán, z druhej Kaukaz, a z tretej Blízky východ, teda tri horúce regióny, kde sa pravidelne niečo deje, a Turecku tak otvárajú možnosť naplno sa angažovať a predviesť.
Začnime Blízkym východom, konkrétne so susednou Sýriou, kde už roky trvá krutá, občianska vojna. Práve tu vznikla silná a barbarskými praktikami známa teroristická organizácia, ktorá sa nazvala Islamský štát. Turecko proti nej oficiálne bojovalo, no na povrch vyšli dôkazy, ktoré naznačujú, že s ňou aj obchodovalo či ju podporovalo.
Rusi aj Američania (+ ďalší) poukazovali na to, že Turci nakupujú od seba-zvaného Islamského štátu ropu, čím ho vlastne finančne podporujú. Islamskí radikáli si takýmto spôsobom vedeli zarobiť stovky miliónov eur. Rusi dokonca spravili satelitné snímky, na ktorých má byť vidno, ako kolóny nákladných áut smerujú od teroristov do Turecka. Toto obchodovanie mal mať na starosti údajne priamo Erdoganov syn – Bilal Erdogan. Ankara samozrejme tvrdenia poprela a žiadala viacej dôkazov.
V Sýrii azda najviac proti takzvanému Islamskému štátu bojovali Kurdi (veľký, miestny národ bez vlastnej krajiny). No Kurdi, ktorí okrem severu Sýrie žijú a žiadajú autonómiu aj na východe Turecka, sú v očiach Turecka už dlhšie hrozbou, a ich jednotky a politické subjekty sú označované za teroristické organizácie.
Z vojnovej fronty sa neskôr začali šíriť informácie, že Turecko v konflikte skôr pomáha Islamskému štátu v boji s ich dlhoročným nepriateľom – Kurdami, než by bojovalo proti nemu. Turci čelili napríklad kritike, že nechávajú, a to úmyselne, prejsť cez svoje hranice do Sýrie ďalších budúcich džihádistov.
„Každý vie, kto podporuje Daeš (hanlivý názov pre Islamský štát). Na vlastné oči som videl helikoptéry, ktoré prilietali z Turecka do Džarábulusu. Hovorím otvorene, že turecká vláda podporuje Daeš,“ hovorí dobrovoľný bojovník z Európy proti Islamskému štátu českým redaktorkám Lenke Klicperovej a Markéte Kutilovej v knihe Islamskému štátu na dostrel II. Ankara (hlavné mesto Turecka) podobné správy samozrejme odmieta, a považuje ich za nezmysel. Obe české novinárky sa stali známymi kritičkami Erdoganovho režimu.
Euphrat river-frontiline with YPG fighters
Posted by Marketa Kutilova on Friday, February 19, 2016
Vlani dokonca Turci napadli Kurdov v Sýrii, teda na území iného suverénneho štátu, priamo. Poukazovali na bezpečnostnú hrozbu ozbrojených Kurdov, ktorí sa zhromažďovali za hranicami, a mohli ohroziť Turecko.
Kurdi si ale bojom proti Islamskému štátu získali sympatie mnohých ľudí po svete, a v tomto konflikte boli skôr na ich strane než na strane Turecka, ktoré predtým údajne s Islamským štátom obchodovalo a možno aj spolupracovalo – ako sa mohla európska verejnosť dočítať.
Útok na Kurdov v Sýrii odsúdili aj európski predstavitelia. Erdogan na to opäť reagoval vyhrážkou, že ak sa Európe niečo nepáči, otvorí brány a pustí do nej viacej sýrskych utečencov, a nech sa o nich premúdrená Európa postará sama. Pre pripomienku: EÚ už poskytla Turecku na udržanie migrantov na ich pôde niekoľko miliárd eur.
Ďalšie konflikty vonku a problémy doma
Tento polrok sa, čo sa zahraničných vzťahov Turecka týka, točí najmä okolo konfliktu s Gréckom na mori a vojne v Karabachu, kde sa do seba pustili tureckí príbuzní Azerbajdžanci (turkický národ ako Turci) a Arméni. Práve Gréci a Arméni sú dva národy, ktoré majú historicky na Turkov ťažké srdce azda najviac.
Turci sa začali s Grékmi naťahovať o morské hranice i ostrovy na východe Stredozemného mora. Stačilo, aby sa povedalo, že sa v daných oblastiach môžu nachádzať podmorské náleziská plynu i ropy, a konflikt sa začal rysovať. „Porozumejú buď reči politiky a diplomacie, alebo bolestivým skúsenostiam v teréne,“ odkázal Erdogan Grékom, keď nedávno otváral nemocnicu v Istanbule.
Práve v takýchto situáciách sa dokáže Erdogan sebavedomo postaviť pred ľudí a rečniť ako rozhodnutý, nezlomný vodca, ktorý záujmy Turecka presadí a bodka. A veľká časť ľudu ho za to obdivuje a uznáva.
Taktiež sa týmito konfliktami a vyjadreniami odvracia pozornosť od domácich problémov, kde podľa mnohých odborníkov nemá Turecko čo oslavovať, a v štátnej pokladnici má akurát tak poriadny dlh a na krku finančnú krízu.
Morský konflikt s Gréckom zhoršil vzťahy aj medzi Tureckom a Európskou úniou, ktorá sa krajine polmesiaca vyhráža sankciami. Ešte obzvlášť napäté vzťahy sa zdajú byť medzi Erdoganom a francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom. Francúzske letky napríklad prišli robiť doprovod gréckym plavidlám, ktoré boli vyslané do východných oblastí Stredozemného mora – odpoveď na vyslanie lodí zo strany Turecka. A Erdogan nedávno označil Macrona za duševne narušeného.
Žoldnieri zo Sýrie
Dosť sledovaným bol aj – aktuálne len niekoľko dní skončený – konflikt na Kaukaze medzi Azerbajdžanskom a Arménskom, kde sa Turecko od začiatku stavalo na stranu svojich príbuzných Azerbajdžancov. „Všetkými prostriedkami podporíme našich azerbajdžanských bratov v boji za ochranu svojej územnej celistvosti,“ vyhlásil ešte na začiatku vojny turecký minister obrany Hulusi Akar.
Kto klame a prečo na okraji Európy znova zúri vojna medzi kresťanmi a moslimami
Turecko tak dodalo Azerbajdžancom vojenskú techniku, ale aj žoldnierov z vlastných radov či privezených zo Sýrie. Na Karabachu sa tak mali ocitnúť podľa niektorých informácii aj skúsení bojovníci či dokonca teroristi, ktorí predtým bojovali v spomínanej Sýrii či v občianskej vojne v Líbyi na severe Afriky.
Vojenský úspech Azerbajdžanu bol do značnej miery úspechom aj pre Turecko a Erdogana, ktorý si v očiach nielen niektorých Turkov, ale aj Azerbajdžancov šplhol ako silný turkický vlastenec a líder, ktorý svoj národ podrží. Naopak, v očiach Arménov ide o ďalšiu ťažkú a bolestivú ranu zo strany Turecka.
Exkluzívne zábery z vojny v Karabachu: Útek z domovov. Ničivé výbuchy a požehnanie pred smrťou
Netreba zabúdať na Líbyu, kde Erdogan podporuje vládu, a to vojenskou technikou i vojskom, ktoré pripravuje líbijské jednotky. A opäť sa hovorí aj o žoldnieroch zo Sýrie. Erdogan si tak chce zaistiť v oblasti východného Stredozemného mora ďalšieho spojenca a prístup k ložiskám zemného plynu i ropy, ktoré Líbya má – možno vytrhnú Turecko z ekonomickej biedy, o ktorej už istý čas hovoria odborníci, a ktorá môže mocného muža Turecka pripraviť o moc a víťazstvo v ďalších voľbách.
Zdroje: .týždeň, Denník N, Euractiv, Pravda, Wikipedia (anglická verzia)Najnovšie videá
Aktuálne čítajú
Chorvátska pláž je kontaminovaná vysoko toxickou látkou. Napriek tomu zostáva otvorená
Google Mapy prichádzajú s novými vylepšeniami. Cestovanie bude vďaka nim jednoduchšie
Finálny odhad: Cena čokolády narastie až o 50 %. Vieme, kedy môžeš očakávať nárast
Na karibskom ostrove sa ľudia dožívajú vyše 100 rokov. Je 1 z 5 „modrých zón“ dlhovekosti
Slováci nie sú takí alkoholici, ako sa vo svete hovorí. Najnovšie dáta z EÚ ukazujú prstom na nečakanú krajinu
