Erik Baláž točí filmy v lone prírody, aby ochránil aj posledný kúsok slovenskej divočiny

Marianna Mikešová / 7. septembra 2017 / Rozhovory

zdroj: facebook.com/Sokratov inštitút, Arolla Film

Vyrastal pod Tatrami a už v mladosti si vybudoval silnú lásku k slovenskej prírode a šelmám, ktoré v nej žijú. Ochranár a dokumentarista Erik Baláž sa rozhodol, že spraví všetko pre to, aby sa kus z prírody, ktorú už mnohé krajiny nadobro stratili, zachoval. Vďaka nemu a skvelému tímu filmárov z Arolla Film majú naše vzácne hory, lesy a vodné toky stále nádej.

Ahoj, Erik. Máš za sebou niekoľko úspešných filmov, ktoré zaznamenali veľké ohlasy na dokumentárnej scéne aj u verejnosti. Naposledy to bol posledný diel trilógie s názvom Živá rieka. Vždy si chcel točiť dokumenty?

Nikdy ma ani nenapadlo točiť filmy, až kým som s tým z ničoho nič nezačal. Len som hľadal spôsoby, ako čo najefektívnejšie chrániť prírodu.To je to, o čo mi šlo. Práve film je najlepší spôsob, ako sprostredkovať emócie alebo myšlienky veľkému počtu ľudí. Samozrejme, musí sa to urobiť dobre, aby sa to šírilo. Od začiatku som veril tomu, že sa nám to podarí, aj keď som ešte netušil, čo všetko filmárska práca obnáša.

Foto: Arolla Film

Foto: facebook.com/Arolla film

Foto: Arolla Film

Tvrdíš teda, že nakrúcanie dokumentov o prírode, je najlepším spôsobom jej ochrany. Aký dosah mali podľa teba v tomto smere tvoje filmy?

Aj keď je ťažké oddeliť naše filmy od všetkých ostatných ochranárskych aktivít, som presvedčený, že mali a stále majú veľký vplyv. Najlepším dôkazom je Tichá a Kôprová dolina, kde sme robili náš prvý film a dnes je to najväčšie prísne chránené územie na Slovensku. To o čom hovoríme, teda divoká príroda, nie je odrazu taká abstraktná ako kedysi. Pre ľudí, ktorí s ňou nemali osobnú skúsenosť, predtým divočina na Slovensku prakticky neexistovala. O divokej prírode snívala len úzka skupina zasvätených ľudí. Tým, že sme ju dostali do povedomia širokej verejnosti, vytvoril sa po nej dopyt. A kde je dopyt, mala by sa objaviť aj ponuka. Znamená to, že ochrancovia prírody majú teraz vyššiu podporu verejnosti.

V hádam najobľúbenejšom snímku Vlčie hory, ktorý vysielali aj na National Geographic, ste predstavili jeden z posledných nedotknutých divokých kútov Európy. Ako sa z tvojho pohľadu zmenila naša príroda za posledných, povedzme desať rokov?

Za posledných desať rokov sa na Slovensku vyrúbalo niekoľko tisíc hektárov starých lesov, najmä v Nízkych Tatrách, ale aj inde. Je to jedna z najväčších ekologických katastrof za posledné storočie. Na druhej strane sa v tomto období vytvorili prvé prísne chránené územia, kde už verím, že príroda nebude ničená. Teraz ide o to, aby sme týmto chráneným územiam dovolili rásť a aby vznikali ďalšie. Na Slovensku by pokojne mohlo byť prísne chránených 10% lesov.

Sme na tom na Slovensku horšie v porovnaní s inými európskymi krajinami?

To je ťažké porovnávať. Každá krajina má inú prírodu a svoje problémy. Vďaka horám je u nás príroda stále divokejšia ako na západe. Na druhej strane štátny systém funguje tak zle, že kým my túto divokosť strácame, na západe vzniká. Ak tento trend nezastavíme, bude to u nás čoskoro horšie ako v krajinách, ktoré sú historicky omnoho viac industrializované. To by sme nemali dopustiť, pretože divoká príroda je cenný kapitál, ktorý sa dá použiť napríklad pre turizmus. Premeniť ju teraz na hŕbu pilín do spaľovne je veľmi krátkozraké.

Ako už naznačuje názov filmu Vlčie hory, v Karpatských vrchoch sa vám podarilo zachytiť plaché vlky, čo sa len tak niekomu nepodarí. Ako sa na Slovensku darí populácii vlkov, ktorá je známa tým, že postupne mizne?

Situácia sa paradoxne trochu zlepšuje, ale nie je to zďaleka ideálne. V posledných rokoch sa dosiahla čiastočná ochrana vlkov na hraniciach s Poľskom, Maďarskom a Českou republikou, obmedzil sa lov na spoločných poľovačkách, zlepšila sa kontrola lovu ako prevencia pred pytliactvom. Napriek tomu je väčšina svoriek na Slovensku stále decimovaná lovom, čo nielen znižuje počet vlkov, ale najmä narušuje ich prirodzené fungovanie v ekosystéme.

Foto: Arolla Film

Foto: Arolla Film

Foto: Arolla Film

 

V posledných rokoch ste natočili aj ďalšie filmy – trilógiu Tajomné Karpaty o tatranskej prírode. Čo má byť odkazom dokumentu?

Chceli sme priniesť komplexný obraz o tom, ako funguje tatranský ekosystém, čím je každé prostredie špecifické a ako sú vzájomne prepojené. Film Život v oblakoch je o najvyšších polohách Tatier, Nesmrteľný les o unikátnom pralese a Živá rieka je príbeh vody a zdravej rieky. Ukazujeme, že pre zdravý vývoj týchto prostredí sú dôležité prirodzené procesy.

Natáčali ste aj v najvyššie položených častiach hôr. Museli ste používať horolezeckú techniku?

Vyslovene horolezeckú techniku sme nepoužívali. Ale nebolo to jednoduché, najmä v zime bolo náročné brodiť sa v snehu s ťažkými batohmi. Musím povedať, že ja som si to neodniesol až tak, ako filmári Karol Kaliský, Adam Baštek, Jozef Fiala a tiež stopár – môj brat Branislav Baláž. Oni nachodili stovky kilometrov v hlbokom snehu a s ťažkými batohmi. Ja som bol s nimi len občas, väčšinou som bol v teréne samostatne a bez toho veľkého batoha.

Dej druhého dielu sa zas presunul do tatranských lesov, v ktorých žije obávaný nepriateľ zálesákov a obyvateľov horských dedín – medveď. Ako sa vám podarilo dostať k nemu čo najbližšie a čo všetko vám zo svojho života odhalili?

Za medveďmi už chodím vyše dvadsať rokov, takže ma už veľa vecí neprekvapilo. Vedel som však o zaujímavých veciach, ktoré sa nám predtým nepodarilo nafilmovať a uvedomoval som si, že je to teoreticky možné. Bola to napríklad situácie, ako medvedica s mláďaťom, ktoré prvýkrát vyliezlo z brloha, medvedia rodinka v kalamite, kde sme chceli ukázať, že aj taká kalamita je pre medveďa vhodným prostredím, a pár ďalších vecí. Najdôležitejšie však pre nás bolo ukázať prepojenie života medveďov a starého lesa, čo sa nám najlepšie podarilo prostredníctvom záberov medveďov šplhajúcich sa do korún stáročných stromov za orieškami. Borovice limby majú totiž šišky, ktoré obsahujú drobné oriešky. Medvede sú tak závislé na starých stromoch.

Foto: facebook.com/Hanka Harenčárová

Foto: Arolla Film

Foto: facebook.com/Hanka Harenčárová

Väčšina ľudí si predstavuje natáčanie dokumentu celkom jednoducho. Koľko času reálne strávi dokumentarista niekde schovaný v kríkoch, kým sa mu podarí natočiť dobrý záber?

To sa snažíme vždy spočítať a vychádza nám to na 500 dní strávených v teréne s kamerou. Poslednú trilógiu filmovali traja filmári po dobu troch rokov. Keď sme spočítali dni v teréne každého z nich, bolo to spolu 1 500 dní. Nie sú tam pritom započítané moje dni, dni stopára a podobne.

Dostal si sa niekedy do naozaj nebezpečnej situácie, napríklad zoči voči nebezpečnému zvieraťu? Čo treba v takej situácii robiť?

Pár krát sa mi stalo, že som sa ocitol blízko medveďa alebo napríklad aj diviaka. Pokiaľ sa však človek správa rozumne a nezvyšuje zbytočne napätie krikom, strieľaním alebo tým, že má so sebou psa, tak je riziko konfliktu malé. Napätie sa dá najlepšie znížiť tak, že zviera na seba upozorním hlasom, ale potom sa na neho nepozerám, tvárim sa, že o ňom neviem. Zviera si môže myslieť, že ma zbadalo prvé a pokúsi sa nepozorovane utiecť. Každá situácia je ale špecifická a neexistuje jedna univerzálna odpoveď.

Tatry zrejme v súčasnosti nie sú v úplne najlepšej kondícii. Čo je podľa teba ich najväčším nepriateľom?

Odpoveď je závislá od toho, na čo presne sa pýtaš. Každý vidí v Tatrách niečo iné a niečo iné očakáva. Sú ľudia, ktorým vadí v tatranskej osade nová budova, ktorá tam architektonicky nezapadá a považujú to za problém. Ja takéto veci neriešim. Pozerám sa len na živé organizmy a z ich pohľadu je jednoznačne najväčším zásahom ťažba dreva. Tá sa totiž odohráva vo väčšine lesov Tatier a má vyslovene devastačné účinky. Developeri tiež nie sú pre prírodu prínosom, no plošne zasahujú len nepatrnú časť Tatier, aj keď zasahujú ešte o čosi intenzívnejšie ako lesníctvo.

Foto: Arolla Film

Foto: Arolla Film

Foto: Arolla Film

Lákalo ťa niekedy točiť aj prírodu v iných kútoch sveta, než na Slovensku?

Mám občas také nutkania, hlavne ma zaujíma Sibír. Filmárom sa však zatiaľ veľmi nechce odchádzať zo Slovenska na dlhšie obdobie a sám to robiť nechcem. Tak neviem, či z toho niekedy niečo bude.

Ak by si mal ľuďom, ktorí navštevujú slovenské hory, niečo odkázať, čo by to bolo?

Hory nie sú len kulisou pre naše športové zážitky. Sú pre nás veľmi dôležité najmä kvôli vode, ktorá sa ku nám do nížin dostáva z hôr, žijú tam rôzne bytosti, ktoré tam sú doma. Mali by sme sa viac zaujímať o to, ako hory fungujú, pociťovať k nim pokoru a úctu.

Foto: Arolla Film

Foto: Arolla Film

Pridať komentár (0)