Od Euro­vei po River­park: O polo-pri­va­ti­zá­cii verej­né­ho pries­to­ru

Martin Dubéci / 11. mája 2016 / Zo Slovenska

V Bra­ti­sla­ve sme stra­ti­li zmy­sel pre rov­no­vá­hu medzi súkrom­ným a verej­ným. Pre­ja­vu­je sa to aj v tom, že naj­lep­ší verej­ný pries­tor nám majú vytvá­rať súkrom­né záuj­my.

O tom­to hovo­rí prís­pe­vok Mar­ti­na Dubé­ci­ho v nasle­du­jú­cich riad­koch:

V Bra­ti­sla­ve je dopyt po kva­lit­nom verej­nom pries­to­re. Popu­lár­ne je ho rie­šiť pro­stred­níc­tvom súkrom­ných deve­lo­pe­rov. Kľú­čo­vé loka­li­ty na hlav­nom bre­hu Duna­ja — Euro­vea a Zukermandel/Riverpark sme dali do rúk súkrom­né­mu inves­to­ro­vi. Pop­ri luk­ra­tív­nom komerč­nom využi­tí sa naba­lí dob­re udr­žia­va­ný verej­ný pries­tor. Tak sme priš­li k sta­vu, kedy náb­re­žie Euro­vei pat­rí k naj­po­pu­lár­nej­ším v mes­te. Podob­ný osud čaká pro­jekt Lido na dru­hom bre­hu Duna­ja. Verej­ným teda osta­ne od rie­ky odde­le­né náb­re­žie Sta­ré­ho mes­ta a Sad Jan­ka Krá­la.

Kvá­zi-verej­ný

Znie to ako výhod­ná sym­bi­ó­za. Skús­me to kúsok sprob­le­ma­ti­zo­vať. Nedos­tat­kom verej­né­ho kapi­tá­lu a záuj­mu o odváž­ne rie­še­nie témy verej­né­ho pries­to­ru zo stra­ny samosprá­vy sa dostá­va­me do sta­vu, kedy kľú­čo­vé roz­vo­jo­vé loka­li­ty mes­ta budú v súkrom­ných rukách. Samoz­rej­me prí­stup verej­nos­ti bude vždy ošet­re­ný, už len z obchod­ných dôvo­dov. Dob­rý pries­tor je lákad­lo. Nie je to však pries­tor verej­ný, volaj­me ho kvá­zi-verej­ný. Pre­čo?

Náb­re­žie ved­ľa Euro­vei fun­gu­je ako lákad­lo a dopl­nok ku hlav­nej fun­kcii celé­ho kom­ple­xu — súkrom­ným komerč­ným akti­vi­tám. Dôvod, pre­čo inves­tor chce, aby si ľudia na to náb­re­žie sad­li je, aby si išli neskôr nakú­piť. Ten­to vzťah bude vždy defi­nu­jú­ci v sprá­ve pries­to­ru, jeho uspo­ria­da­niu či mobi­liá­ru. (Lavič­ky na domá­ci obed či verej­ný gril pred reštau­rá­ci­ou s najd­rah­ším náj­mom v mes­te asi neča­kaj­me.) Rov­na­ko, ak nie viac pod­stat­né je, že tým­to vzťa­hom sa rov­na­ko obme­dzu­je okruh ľudí, kto­rých taký­to pries­tor láka. Ved­ľa luxus­ných obcho­dov sa nemu­sí­me cítiť všet­ci víta­ní. Rov­na­ký prin­cíp môže­me v rôz­nych inten­zi­tách apli­ko­vať aj na iné už spo­mí­na­né loka­li­ty.

New City Cen­ter Čule­ňo­va. Kom­plex pro­jek­to­va­ný Zahou Hadid má vyrásť pri Mlyn­ských Nivách.foto: Pen­ta Inves­tments

Nej­de však len o vylú­če­nie. Kvá­zi-verej­ný pries­tor nikdy nedo­ká­že reál­ne sup­lo­vať ten verej­ný. Náb­re­žie Euro­vei je pek­ný dopl­nok k náku­pom, ale nik asi nestrá­vi 5 hodín na káve, ale­bo sediac v trá­ve pred obchod­ným cen­trom. Mož­nos­ti toh­to pries­to­ru nedo­ká­žu satu­ro­vať potre­by člo­ve­ka na dlh­šom časo­vom úse­ku, kto­ré sa s oddy­chom spá­ja­jú. Nebu­dem si tam ope­kať, nebu­dem tam špor­to­vať, neprí­dem si tam s desia­ti­mi kama­rát­mi sad­núť na víno. Neumož­ňu­je mi to vyba­ve­nie pries­to­ru. Neumož­ňu­je mi to ani jeho rela­tív­ne malá mier­ka, kto­rá vedie k impli­cit­né­mu poci­tu sociál­ne­ho dohľa­du. Na Želez­nej, ale­bo v Sade sa ľudia bavia a robia si celý deň čo chcú, lebo majú pocit, že môžu a “nik neza­ze­rá”.

Pries­tor ako komerč­né lákad­lo

Kvá­zi-verej­ný pries­tor je kon­ti­nu­ál­na rekla­ma, lákad­lo na spot­re­bu z pod­sta­ty veci zame­ra­né na komer­ciu. Exis­tu­je v ňom len malý pries­tor na ino­vá­cie a expe­ri­ment, keď­že kaž­dý jeden meter štvor­co­vý sa pre­po­čí­ta­va do návrat­nos­ti obrích inves­tí­cii. Musí sa ísť po tom, čo fun­gu­je. Samo o sebe by to neva­di­lo. Prob­lém je, že ten­to mód roz­vo­ja kľú­čo­vé­ho pries­to­ru v Bra­ti­sla­ve domi­nu­je.

Čo by bol opak? Verej­ný otvo­re­ný pries­tor s domi­nan­tne neko­merč­nou fun­kci­ou. Súkrom­né fun­kcie sú prí­tom­né, ale len ako dopl­nok. Ich využí­va­nie nepod­mie­ňu­je pobyt v pries­to­re. Jeho uspo­ria­da­nie víta pobyt rôz­nej dĺž­ky a ľudí rôz­nych sociál­nych či veko­vých sku­pín. Pries­tor je využí­va­ný na prog­ram urče­ný rôz­no­ro­dým uží­va­te­ľom. Exis­tu­je pries­tor na expe­ri­ment, ino­vá­cie, nové nápa­dy, kto­ré nemu­sia mať komerč­nú kon­cov­ku. Dôvo­dy, pre­čo ten pries­tor kva­lit­ne udr­žia­va­me sú šir­šie než komerč­ný zisk skrz náv­štev­nosť.
Prob­lé­mom je, že alter­na­tí­va — ne-súkrom­ný pries­tor — má, na pár výni­miek, pochyb­nú kva­li­tu. Medic­ká záh­ra­da a Želez­ná stu­dien­ka fun­gu­jú dob­re. Sad Jan­ka Krá­ľa zas hlbo­ko pod svo­je mož­nos­ti.

Letný pavi­lón SNG (Mar­tin Jan­čok, Aleš Šedi­vec) CE.ZA.AR 2012 za exte­ri­ér.

Na Sta­ro­mest­skej čas­ti náb­re­žia bol výbor­ným pro­jek­tom Let­ný pavi­lón SNG a bude zau­jí­ma­vé sle­do­vať ako na neho nad­via­že galé­ria po rekon­štruk­cii. Plá­no­va­ná pasáž pre­po­jí náb­re­žie are­ál galé­rie a Hviez­do­sla­vo­vo námes­tie. Sta­ne sa tak asi naj­väč­ším ne-súkrom­ným zása­hom do uspo­ria­da­nia mes­ta. Dis­ku­tu­je sa o Faj­no­ro­vom náb­re­ží a Šafá­ri­ko­vom námes­tí, kto­ré by malo využiť pries­tor po Šaf­ku, kto­ré nema­lo ani poriad­ne šan­cu uká­zať, čo sa doká­že s námes­tím spra­viť. Roz­sah, odva­ha a inves­tí­cie prá­ve do Šafa­ri­kov­ho nám. v porov­na­ní s iný­mi “súkrom­ný­mi” loka­li­ta­mi uka­zu­je o akých roz­diel­nych úrov­niach sa baví­me. Penia­ze val­cu­jú a ostá­va malý pries­tor na iné módy fun­go­va­nia. Sta­čí sa pozrieť do Cver­nov­ky a porov­nať to už len s Brnom a Pra­hou. Ochu­dob­ňu­je­me si mes­to a jeho pre­ží­va­nie.

Stra­te­ná rov­no­vá­ha

V porov­na­ní so zahra­nič­ný­mi mes­ta­mi sa baví­me o drob­nos­tiach. Z kto­ré­ho mes­ta si člo­vek odne­sie spo­mien­ku na nákup­né stre­dis­ko? Kde pred­sta­vu­jú také pro­jek­ty gro roz­vo­ja? Mož­no v Dohe a Hong Kon­gu. No naša pred­sta­va o kva­lit­nom mes­te pre život je asi iná. Sta­čí zájsť do Muse­umqu­ar­tier vo Vied­ni, Cen­tral Par­ku v New Yor­ku, nav­ští­viť South­bank či Hyde Park, Tier­gar­ten či Tem­pel­hof v Ber­lí­ne ale­bo vnú­tor­né jaze­rá v Koda­ni.

Sta­ré ber­lín­ske letis­ko Tem­pel­hof je dnes verej­ný park so záh­ra­da­mi a špor­to­vis­ka­mi.

Je chvá­ly­hod­né, že súkrom­ní inves­to­ri chá­pu svoj vplyv na mes­to a pri­stu­pu­jú k tvor­be kva­lit­né­ho verej­né­ho pries­to­ru zod­po­ved­ne. Aj pri naj­väč­šej sna­he to však bude jeden sloh, jed­na mono­kul­tú­ra moder­né­ho, gene­ric­ké­ho poly­funkč­né­ho objek­tu s býva­ním a nákup­mi urče­ným vyš­šej stred­nej trie­de toh­to mes­ta. Vlast­ne­ná a ria­de­ná maji­te­ľom, nie komu­ni­tou. Dnes sa naro­dia deti, kto­ré mož­no v najk­raj­ších loka­li­tách Bra­ti­sla­vy nebu­dú poznať nič iné. A naju­dr­žia­va­nej­ší pries­tor bude prá­ve taký­to. Deti, kto­ré nebu­dú mať veľ­mi inú pred­sta­vu o uspo­ria­da­ní pries­to­ru. O inom trá­ve­ní času, ako navia­za­nom na spot­re­bu. (Potom sa bav­me o udr­ža­teľ­nom roz­vo­ji.) Pre kto­ré verej­né bude dru­ho­tried­ne, ušmud­la­né. Aký vzťah si potom vybu­du­jú k verej­né­mu a spo­loč­né­mu vo vše­obec­nos­ti?

Nie, nech­cem narie­kať, že nás kapi­ta­liz­mus ničí a deti vyras­tú v obcho­ďá­koch. Vadí mi, a už dlho mám sil­ný pocit, že sme v Bra­ti­sla­ve stra­ti­li vo vzťa­hu verej­né a súkrom­né rov­no­vá­hu. Keď­že sa baví­me o pro­jek­toch v hod­no­te desia­tok až sto­viek mili­ó­nov eur a pries­to­re, kto­rý zasta­via­me na deká­dy, bude sa nám tie­to roz­hod­nu­tia naprá­vať len veľ­mi ťaž­ko.

Zdroj: facebook.com/notes/martin-dubeci, zdroj titul­nej foto­gra­fie: Wiki

Pridať komentár (0)