Ján Gordulič – Ber život ako výzvu, ver si a dokážeš hocičo!

Lukáš Gašparík / 4. októbra 2015 / Lifehacking

Jano Gordulič. Chlapík, ktorý ťa presvedčí, že dokázať sa dá naozaj čokoľvek. Spolu s kolegami oživil slovenskú stand-up comedy scénu a zažíva úspechy napriek tomu, že to v živote nečakal. Nechaj sa uniesť Janovým originálnym štýlom a presvedčíš sa, že aj ty máš na to, stať sa „niekým“!

 

Stand-up comedy je dnes na Slovensku známy pojem aj hlavne vďaka tebe Jano. Aký je to pocit byť neoficiálnym krstným otcom slovenskej stand-up comedy scény?

Ani si to nestíham uvedomovať.  Je to startup ako každý iný. Už päť rokov riešim každé jedno vystúpenie: kto bude účinkovať, ako bude vyzerať plagát, ako, kde a za koľko budeme predávať vstupenky, zriaďujem facebookové eventy, platím reklamu, odpisujem na správy, riešim keď sa komikom darí aj keď sa im nedarí. Asi pred týždňom na vystúpení v Trnave, ktoré je súčasťou našej práve prebiehajúcej slovenskej tour (viac na www.silnereci.sk), pred vypredanou sálou som si uvedomil, že som vybudoval niečo, s čím sa dá cestovať, na čo si ľudia chcú kúpiť lístky, čo ich baví. Spolu s kolegami sme na Slovensko priniesli nový žáner zábavy.

 

 

Tušil si, že zo značky Silné Reči časom vznikne jedna z najúspešnejších comedy shows na Slovensku?

Samozrejme, že nie. Na začiatku sme s kamarátom vymysleli názov, dal som dokopy nejakých ľudí a skúsili urobiť pár prvých vystúpení v NuSpirit Clube. Nebolo to bohviečo, ale občas vyšlo. Čakal som, že to zakape a stokrát som sa na to chcel vykašľať sám. Je to ako s každým podnikaním, s každým projektom, ktorý vytvára nové chodníčky – je to ťažké a keď len na chvíľku vypustiť opraty z rúk, celé sa to môže zosypať. Dodnes mám pocit takého napätia pred každou show – či sa vypredá, či budú ľudia spokojní, či budú komici spokojní. Mám pocit zodpovednosti za celé vystúpenie, aj keď môj stand-up a moderovanie tvorí len jeho časť. Stále je to ako na začiatku.

 

Ako si sa k Stand-up comedy vlastne dostal?

Kamarát Rado Tomek otváral pred 6 rokmi NuSpirit Club a keďže je niečo ako jeho programový vedúci, vedel, že tam okrem piatkových a sobotných žúriek chce robiť aj iné veci – diskusie, módne prehliadky, kabaret a aj stand-up comedy. Tá na Slovensku prakticky neexistovala. Boli tu pokusy ktoré sa robili nepravidelne v Café Scherz, ale žiadna pravidelná scéna, kde sa mohli účinkujúci priebežne vylepšovať. A tak zavolal mne. Ja som to tiež nikdy nerobil, ale postupne sme dali krok po kroku dohromady prvú  show – ja po stránke kreatívnej a kamarátka Katka Weissová po produkčnej a pomaly sme tie kolesá začali roztáčať.

 

Slovákom vždy chýbal temperament. Postaviť sa pred početné publikum a rozbaliť freestyle je presným opakom toho, ako sme boli vedení a vychovávaní. Byť vyvolaný učiteľkou pred tabuľu a odpovedať bolo vnímané ako to najhoršie, čo sa ti v škole môže v daný deň prihodiť. Je podľa teba aj toto dôvodom, prečo sa Stand-up comedy na Slovensko dostalo až tak neskoro?

Nemyslím si. V Amerike má táto tradícia desiatky rokov. No napríklad do Švédska prišla niekde v roku 1988, do Čiech plus mínus tiež v našich časoch a okolité krajiny to mali podobne. Podľa mňa to súvisí s otvorením hraníc – boli sme tu zakonzervovaní 40 rokov a všetky veci potom prichádzali postupne – to isté platí o humore. Museli sme si prejsť Senzi senzus showkami, Uragánmi, Twistermi, Apropo TV, S. O. S. atď. Stand-up comedy tu v divadelnej forme bola dávno – v postavách Andera z Košíc, Strýca Marcina, skvelých monológov v Štepkových hrách (za všetky spomeniem Jánošíka). Takže to podhubie tu bolo a vyrastali z neho rôzne produkcie. A potom prišiel čas aj na stand-up comedy. Ja som sledoval dianie vo svete, pohrával sa s touto myšlienkou, ale až moment kedy za mnou prišiel niekto kto povedal – tu máš klub, termín, urob to – ma postrčila aby som sa rozhýbal.

 

Slovenská startupová komunita je presne ďalším príkladom toho, ako slabé sebavedomie a prezentačné schopnosti dokážu znížiť potenciál celého startupu, pri získavaní kapitálu a predávaní produktu. Čo by si odporučil mladým podnikateľom a startupom, ak sa chcú behom týždňa zlepšiť v prezentačných schopnostiach? Musíš mať talent alebo sa to dá naučiť?

No počkať. Prezentácia je podľa mňa len časťou toho prečo to nejde. Druhou, väčšou a dôležitejšou je to, že sa chlapcom nechce ☺. Čítal som, že majú problém načas odovzdať veci čo od nich investor chce, že nedodržiavajú deadliny a že často pôsobia neseriózne. Toto je podľa mňa problém číslo 1.

 

Zažíval som to aj ja keď som robil na seriáloch Mafstory a Profesionáli. Stále nám chýbali scenáristi a tak som každému, čo prejavil len minimálny záujem hneď povedal – poď do toho, pomôžeme ti, naučíme ťa (ja sám som scenáristiku neštudoval, len ma bavilo písať a bol som ochotný stokrát zapracovávať pripomienky, učiť sa a neopakovať znova tie isté chyby). Povedal som im – napíš mi na 5 riadkov námet na jeden diel a o týždeň pošli. V 90 percentách prípadov neprišlo nič. Tak som písal znova. Potom mi prišiel námet ktorý sa odohrával mimo štúdia, pričom celý seriál nakrúcame vo vnútri a boli tam veci, ktoré dávali jasne najavo, že človek si ani nepozrel predošlé epizódy. Ja som ich musel naháňať aby niečo urobili, pritom ONI chceli zarábať 1000 eur za scenár a písať seriál. Čiže podľa mňa prvý problém je, že nie sme proaktívni, nepočúvame, nedoťahujeme veci, nie sme na seba v práci dosť prísni (vidím to aj na odovzdaných veciach – gramatické chyby, preklepy, ľudia si po sebe neprečítajú čo pošlú, ale ja to po nich čítať mám atď.. ☺)

 

Ale k tvojej otázke. Určite existujú ľudia, ktorí boli odmalička viac extrovertní, rozprávali, zabávali ľudí. Ale samozrejme na úroveň prezentácie, ktorú potrebuje startupista v práci sa dá dostať cvikom. Treba to robiť dookola, prečítať si k tomu nejakú teóriu, skúšať to. Ja doteraz keď idem robiť prezentáciu venujem minimálne hodinu času tomu, že si každý slajd prejdem v hlave – poviem si od slova do slova čo k nemu chcem povedať (a napíšem si to do poznámok v Powerpointe a tie mám počas prezentovania na pomocnom monitore stále pred sebou), zapamätám si kľúčové slová, ktoré chcem použiť, aby sa mi vryli do pamäte a nemusel som ich hľadať. Zopár základných pravidiel, čo sa snažím mať na pamäti je: nezaťažovať ľudí veľa informáciami, dôležité veci zopakovať, používať obrázky, zvuky, animácie a humor a na konci všetko zrekapitulovať. A hlavne predtým ako začnem rozmyslieť si čo sú základné messages čo chcem odovzdať…

 

Skrátka treba brať prezentácie ako výzvu – toto je vec, ktorú sa teraz idem naučiť. Keď sa učím jazyk musím vedieť slovíčka, gramatiku a potrebujem to rozprávaním a písaním spájať a používať. To isté platí o prezentáciách. Je to skill ktorý sa dá naučiť – ako šoférovanie, či varenie.

 

 

Vráťme sa späť k tvojmu projektu Silné Reči, ktorý je v startupovej komunite veľmi obľúbený a navštevovaný. Čo v najbližšej dobre pripravuješ a na čo sa môžeme tešiť?

Ha! Voda na môj mlyn! Práve teraz som všetkým komikom dal návrh – urobme si jednu veľkú „prezentačnú show“ – každý si má pripraviť powerpointovú prezentáciu a urobiť comedy školenie na vybranú tému. Verím, že už o mesiac-dva budeme pripravení a budeme prví čo budú robiť stand-up comedy prezentácie, podobné ako mojich 7 pravidiel pre dobrú reklamu a Sociálna sieť pre hejterov ☺

 

Ako vnímaš svoju konkurenciu?

Sú tu, snažia sa, vnímam ich, pozorne ich sledujem či náhodou nevymyslia niečo čím by ma inšpirovali. My sme boli prví a doteraz sme meradlom – rieši sa či to bolo lepšie alebo horšie ako Silné Reči. Ale byť prvý je len chvíľková výhoda, tak nezaháľam ☺

 

Slováci mi častokrát prídu ako také opičky so slabými kreatívnymi schopnosťami a veľmi silnými imitačnými schopnosťami. Dobrým príkladom sú zľavové portály, kedy ich v priebehu jedného roka vzniklo približne 500 a ďalší rok zanikol skoro rovnaký počet. Očakávaš, že podobná situácia nastane aj medzi Stand-up comedy shows?

Po prvé – s tými opičkami to nie je podľa mňa len o Slovensku. Toto sa mi na kapitalizme páči, že naozaj hocikto môže robiť hocičo. Vidno to napr. v hudbe, či vo videoblogoch – technológia zrazu stojí 5 korún a zložiť track, postrihať video, uploadnúť ho na net a nechať sa vysmiať v diskusii už môže takmer každý. A možno raz za pol roka z toho vylezie niečo dobré. Myslím, že sa to deje všade a je to dobre. Ale so standupom to nie je také jednoduché. Vidím na svojich ľuďoch aké je ťažké stať sa z one-night-wonder ozajstným stand-up komikom, ktorý vie pravidelne dávať dobre a baviť rôzne typy publika. A tých komikov je len obmedzený počet. A ten počet má len obmedzené množstvo času. A my teraz vystupujeme naozaj často. Takže verím, že budú vznikať menšie projekty v menších mestách, kam my nemáme taký dosah, ale vytvoriť niečo väčšie bude náročné.

 

 

Keby ti išlo o peniaze, predpokladám, že Silným Rečiam by si sa dnes už nevenoval. Čo je teda motorom a nábojom, čo ťa poháňa vpred?

Už našťastie aj tých peňazí trošku pribudlo. Robíme v priemere 6 shows do mesiaca a už to platí aspoň hypo, naftu, telefón a kávičky. Ale tých motívov je viacero – jednak moja potreba stáť na pódiu a baviť ľudí a jednak, že mám vďaka SR možnosť stretávať sa s partičkou zábavných, kreatívnych ľudí. Celkom dosť si aj pocestujeme a plus je to vec, ktorá ma verím kúsok po kúsočku vzďaľuje predstave ľudí, ktorí ma vidia len ako poštára Jana, ktorého životným vrcholom bolo spoluúčinkovanie v jednej (aj keď dlhodobej a úspešnej) relácii STV.

 

Sú Silné Reči pre teba príležitosťou a nástrojom ako sa dostať ďalej, no už pod ‘’novou’’ značkou Jano Gordulič?

Áno. Napadlo ma to ako vidíš už samého pri predošlej otázke. Navyše je to dobrý tréning mojich produkčných, producentských, moderovacích a scenáristických zručností.

 

Nejaký ten čas si strávil v Južnej Amerike, odkiaľ si si priniesol množstvo zábavných historiek. Skús sa nám minimálne s jednou pochváliť. ☺

A vieš že nespomeniem? Stalo sa toho veľa. Moja najsilnejšia spomienka je, že to bolo celé taký návrat ku koreňom, k skromnosti. Býval som v štvorizbovom byte s ďalšími 3 ľuďmi, chodil na bicykli, do školy na španielčinu a žil asi zo štvrtiny peňazí ako tu na Slovensku. A bolo to super!

 

Majú Slováci v porovnaní s Juhoameričanmi lepší zmyseľ pre humor?

To posúdiť neviem, ale myslím, že ľudia sú si všade na svete veľmi podobní.  Mexické fiesty sa až nápadne podobajú slovenským jarmokom. Podobne sa pije a podobne sa baví. V čom som videl asi najväčší rozdiel (a je to podľa mňa veľkosťou krajiny, množstvom ľudí a obrovským kultúrnym a historickým dedičstvom) je, že Mexičania žijúci vo väčšej chudobe ako Slováci nestrácajú nádej a chuť do života. Vždy cez víkend si nakúpia pizze, Coca-Coly, chrumky a chipsy a idú s celou rodinou niekam na piknik, alebo sa stretávajú po večeroch. No a počas dňa vymýšľajú, opravujú staré veci, skúšajú predávať a realizovať niekedy fakt naivné biznis plány, hľadajú spôsoby ako prežiť a ako si život užívať. U nás je to trošku väčšia depka a pocit večnej krivdy. Ale verím, že sa to už postupne mení k lepšiemu ☺

 

Rozosmievať ľudí a robiť ich šťastnými je asi to najkrajšie povolanie. Vnímaš to rovnako?

Áno! Ako som už viackrát písal vyššie to je prečo to robím. Keď vidím tých ľudí, ktorí na našej show na dve hodiny zabudnú na debilného šéfa, finančné či zdravotné problémy a po show si s kamarátmi opakujú naše vtipy a ďakujú nám ako sme ich pobavili (aj keď nemajú za čo, veď si kúpili vstupenky!) je to vymakaný pocit. Aj preto som vždy pred vystúpením nervózny – viem, že sa sem prišli baviť a moja práca je ich rozosmiať. Chcem to vždy urobiť čo najlepšie.

 

Čo frajerka, podarilo sa ti už nejakú splašiť? ☺

Áno. 8. 10. budeme spolu 4 mesiace. Volá sa Lucia, neviem ako som si ju zaslúžil, lebo je krásna a inteligentná. Nastavuje mi zrkadlo, takže keď niečo podotkne, viem že má pravdu. Sklopím teda uši a počúvam čo mi hovorí. Nemyslel som si, že sa na staré kolená zaľúbim, ale podarilo sa ☺.

 

Akým heslom sa v živote riadiš?

Nebyť hajzel. Stále sledovať či všetko robím najlepšie ako viem. Občas si odpustiť a nebyť hajzel ani na seba. Počúvať. Nepredávať sa pod cenu, no vždy dodať kvalitu (sľúb menej, dodaj viac!). Veľa čítať a vzdelávať sa. A mať čas pre seba, mamu, frajerku, skrátka vedieť si urobiť voľno. Neuzatvárať sa len do svojho oboru – zaujímať sa o všetko naokolo. A nebyť v strese. Všetko bude dobré. ☺

 

Čo by si odkázal Slovákom a fanúšikom?

Hľadajte chybu najprv v sebe, premýšľajte či ste urobili všetko pre to, aby sa situácia na ktorú držkujete zmenila. Za 90 percent vašich problémov nemôžu imigranti, cigáni, Fico, ani židoboľševické petrošekelmi platené iluminátske spiknutie, aj keď vám v internetových diskusiách tvrdia niečo iné. Spoznajte svojich susedov, starajte sa o svoje najbližšie okolie, snažte sa byť súčasťou riešenia a nie problému. Dávajte darčeky, robte občas veci zadarmo.  Vyberajte si svoje boje, netreba sa za každú cenu hádať stále a o všetkom ☺ Boh neexistuje, je to všetko len na nás a to je skvelé! Amen. Lol.

 

Ďakujeme za rozhovor Jano! ;)

Pridať komentár (0)