Je Islam naozaj náboženstvo zla a terorizmu? Pozri sa na jeho začiatky a dnešnú podobu

  • O Moslimoch sa v posledných dňoch hovorí veľmi často
  • História tohto náboženstva siaha až do 7. storočia
  • V tomto článku sa dozvieš nie len o histórii islamu, ale aj o jeho zlatej ére a radikalizácii
Pixabay
  • O Moslimoch sa v posledných dňoch hovorí veľmi často
  • História tohto náboženstva siaha až do 7. storočia
  • V tomto článku sa dozvieš nie len o histórii islamu, ale aj o jeho zlatej ére a radikalizácii

Islam. Najviac rozvíjajúce sa náboženstvo, ktoré má dnes vyše 2 miliardy nasledovateľov. Vzišiel z pomerne skromných pomerov od nábožensko – politického hnutia malého národa, až sa dostal na multináboženskú a multikultúrnu križovatku Euroázie a neskôr do celého sveta. Ako toto náboženstvo vznikalo a ako ho poznáme dnes?

Čo predchádzalo jeho vzniku?

Islam vznikol na začiatku 7. storočia na území Arabského polostrova. Jeho vzniku predchádzalo množstvo faktorov, ktoré dali predpoklad tomuto náboženstvu expandovať do všetkých strán sveta. V tomto období bola Arábia akoby „zabudnutou“ krajinou plnou znepriatelených arabských kmeňov. Tamojšia spoločnosť bola založená na pokrvných príbuzenských vzťahoch s viditeľnou zásadou krvnej pomsty. Táto zásada mala za následok desaťročia vojen, rabovania, nepokojov a bola tvorcom morálneho úpadku a zruinovanej ekonomiky. O zjednotení pod jedným vládcom Arábie na spôsob Byzantskej či Perzskej ríše ani nemohla byť reč.

 
zdroj: Unsplash/Hasan Almasi

Púštne podmienky zas predstavovali nepriaznivé miesto na obživu, a preto sa v Arábii vytvorila zbojnícka tradícia prepadávať karavány obchodníkov. Práve toto nahromadené bohatstvo sa stalo základom silnej sociálnej nerovnosti medzi jednotlivými kmeňmi a v ich vnútri – bohaté kmene nepomáhali ani vlastným chudobným rodinám.

Na severe sa Arabi kultúrne stretávali s monoteistickými náboženstvami- byzantským kresťanstvom, perzským zoroastrizmom, či judaizmom. Viacero kmeňov teda prestúpilo práve na tieto náboženstvá. Iní zas uctievali lokálnych polyteistických bôžikov.

Zákaz útočiť

Centrum polyteistického púštneho náboženstva bolo obchodné mesto Mekka, v ktorom sa dodnes nachádza čierny kameň (pravdepodobne meteorit), ktorý bol oddávna spojený s rôznymi legendami. Nachádza sa v mramorovej kockovitej stavbe čiernej farby (Kába), ktorá pred samotným Islamom slúžila ako miesto pre uctievanie rôznych minoritných pohanských božstiev ale hlavne Alláha, ktorý bol na čele arabského mytologického panteónu.

Kába však pre Arabov predstavovala dôležité pútnické miesto a na jej pôde je zakázané útočiť na nepriateľov a tasiť zbraň. Púť ku Kábe, zvaná „hadždž“, sa konala každoročne ešte pred vystúpením Mohameda, no až Mohamed dal Kábe ústredný náboženský význam a založil tradíciu, ktorá by okolnosti vzniku a pôvodu čierneho meteoritu a celej kockovitej stavby vysvetľovala.

 
zdroj: Unsplash/Adli Wahid

Vládcami Mekky boli bohatí Kurajšovci, ktorí úspešne obchodovali so severnými veľmocami. O svoj kmeň sa však dostatočne nestarali. K vyriešeniu silnej politickej, kultúrno-náboženskej a morálnej krízy bolo potrebné Arábiu zjednotiť pod jedným panovníkom. To sa zdá byť kvôli uplatňujúcej zásade krvnej pomsty, neutíchajúcim bratovražedným bojom, nespravodlivému prerozdeleniu bohatstva a pokryteckému obchodu s božstvami a ich symbolmi neuskutočniteľné.

Na scénu prichádza posledný prorok

V roku 610 n. l. sa Mohamed zobudil v prítomnosti archanjela Gabriela. Ten ho nútil vysloviť prvé slová Koránu. O jeho zážitku s anjelmi a Bohom sa podelil s jeho obľúbenou ženou Chadídži a jej rodinou. Prorok potom istý čas premýšľal o svojej skúsenosti a rozpoznal v nich svoje nové poslanie – obrodiť arabskú spoločnosť, obrátiť ju z pokryteckých a starých pohanských bohov pod vieru v jediného Boha –Alláha. Nesnažil sa však založiť nové náboženstvo. Chcel nadviazať len na judaizmus a kresťanstvo.

O dva roky neskôr začal Mohamed verejne vystupovať a kázať pred ľuďmi. Počúvali ho najmä chudobní Arabi. Hovoril, že jestvuje len jediný Boh, ktorý stvoril všetko a na konci vekov bude všetkých súdiť. Tvrdil, že chce obnoviť staré arabské zvyky a hodnoty. 

Jeho učenie zahŕňalo prísnu vieru v jediného Boha a úplné odovzdanie sa do Božej vôle = Islám. Ten, kto sa tejto vôli podriadi sa nazýva muslim alebo muslima. Pod Božou vôľou rozumel byť k blížnemu spravodlivý, láskavý, nevyzdvihovať sa nad druhého. K Bohu má moslim padať na tvár pri rituálnej modlitbe.

 
zdroj: Unsplash/Levi Clancy
 

Arabská tradícia

Jedným z prvkov Mohamedovho učenia bol príkaz dávať almužnu chudobným a odvádzať daň náboženskej komunite. To sa však nepáčilo bohatým obyvateľom Mekky, ktorí si všímali Mohamedovu zameranosť proti ich sebeckosti.

Moslimovia boli nakoniec nútení odísť z rodnej Mekky (hidžra) do Mediny, kde sa z islamu stala nová ideológia. Islam sa tu nestal len samostatným náboženstvom – prestal napodobňovať kresťanstvo a judaizmus – ale zároveň občianskym právnym kódexom, ktorý obsahoval presnú predstavu o každodennom živote, medziľudských vzťahoch, trestnom práve, správe štátu a vzťahu k nemoslimom.

V Medine pre nedostatok potravín nadväzujú moslimovia na čele s Mohamedom na arabskú tradíciu zbíjania – nie však zabíjania. Zamerali  sa na svojich pohanských nepriateľov – Kurajšovcov z Mekky. Po čase sa s rastúcim vplyvom z Mohameda stáva politický a vojenský vodca. Medzi jednotlivými arabskými kmeňmi nastávajú boje. Šťastena zozačiatku stojí na oboch stranách. Nakoniec vyhrávajú moslimovia. Známy je napríklad boj so židovským kmeňom Kurajza, ktorý sa v boji proti moslimom spojil s Kurajšovcami z Mekky.

Keď po bitke v r. 627 prehrali, odmietli prestúpiť na islam a tak boli ich muži v súlade s arabskými zvykmi 7. storočia vyvraždení a ženy a deti predaní do otroctva. Táto genocída však neviedla moslimov k nepriateľstvu voči židovskému etniku. Židom, ktorí proti Mohamedovi nepovstali bola nechaná náboženská sloboda a pokojný život. Dokonca aj Korán vyzýval moslimov, aby mali voči ľuďom Knihy (Židom a kresťanom) úctu.

 
zdroj: Unsplash/Adli Wahid
 

Po tomto víťazstve nad Kurajšovcami sa mnohé arabské kmene spojili do konfederácie na čele s Mohamedom a jeho „dôveryhodnejším“ bohom. Keď vládcov Mekky v roku 630 n. l. definitívne porazil, obsadil svätyňu Kába a povyhadzoval z nej všetky pohanské božstvá.

Zlatá éra Islamu

Islamský Kalifát bleskovou rýchlosťou expandoval na všetky svetové strany. Postupne sa jeho náboženstvo rozšírilo do celej Arábie, území Stredného Východu, severnej Afriky, ale aj južnej Európy.

Po stabilizácii moci sa kalifát začína čoraz viac venovať vnútroštátnym inštitúciám podľa vykladania svätých textov – Koránu a Hadísu. Tie kladú vysoký dôraz na vzdelanie a vedecké bádanie.

Už v tomto čase sa začína objavovať myšlienka, že vzdelanie by malo byť prístupné pre všetkých – čo bol v stredoveku pomerne progresívny nápad. Vďaka tejto myšlienke vznikajú v islamskom svete prvé „univerzity“ a školy nazývané madrasy, ktoré tvorili súčasť mešít. Kalifát v tom čase investoval množstvo prostriedkov na prácu vedcov a filozofov – v niektorých prípadoch omnoho viac, než sa do vzdelania investuje dnes. Centrom akademikov sa stáva Veľká knihovňa v Bagdade alebo „Dom múdrosti“, ktorý predstavuje obrovskú vedeckú a vzdelávaciu inštitúciu vybudovanú Kalífom al-Ma ́múnom. V tomto dobovom Harvarde, či Oxforde sa stretávali arabskí mudrci s byzantskými mníchmi a zoroastrickými intelektuálmi a medzi sebou zdieľali svoje poznanie.

 

Vzdelanie na vysokej úrovni

Hnacím motorom Zlatej éry sa stáva prekladateľstvo, ktoré prinášalo nové informácie a objavy z celého sveta – od gréckych filozofov po perzských či čínskych výskumníkov – od ktorých prebrali výrobu papiera. Ako prvé preložili Korán, aby rozšírili islam do každého kútu svojej ríše. Zároveň prekladali cudzie texty do arabského jazyka, ktorý sa časom stáva akoby vtedajšou „povinnou angličtinou“.Zatiaľ čo v kresťanskej Európe medzi spoločenskými vedami prevláda stále len filozofia, Arabi prichádzajú s vedami ako demografia, ekonómia, historiografia, či sociológia.

V roku 1377 dokonca tuniský učenec Ibn Khaldun prichádza aj s prvým sociologickým výskumom s názvom Kniha lekcií, kde napríklad skúma správanie obyvateľov po dobytí mesta. Vo svojej „diplomovke“ skúma ekonomické, politické, dokonca aj psychologické aspekty a rozdiely v jednotlivých kultúrach. Ibn Khaldun je takisto zodpovedný za prvé teórie v oblasti ekonómie . Jeho vedecké práce zahrňujú základne pojmy dnešných ekonomických teórií ako napríklad hodnota za prácu, ekonomický rast, daňovníctvo, či hrubý domáci produkt.

Medzi ďalšími dôležitými predmetmi vo svete polmesiaca boli matematika, filozofia a klasická logika. Všetky tieto objavy sa postupne prenášali aj na západ do Európy.

Islam v Európe

Arabi sa prvýkrát objavili v Európe na Pyrenejskom polostrove, kde v 8. storočí založili Cordóbský emirát. Ambiciózny Emír Abd ar-Rahmán si brúsil zuby aj na bohaté územia na severe. Tie boli pod vládou Franského kráľovstva, ktoré bolo zmietané vnútornými bojmi o moc. Emírovo ťaženie však zastavil budúci vládca Franskej ríše – Karol Martel.

Na konci 15. storočia začal Cordóbský emirát upadať a jeho územia prevzali Kastílske, Portugalské a Aragónske kráľovstvo. Moslimom je po nejakú dobu umožnené vyznávať svoju vieru a hovoriť ich jazykom. Avšak na rozhraní 15. a 16. storočia tu už tolerancia voči Arabom postupne končí a v roku 1567 je arabčina zakázaná.

Na druhom konci Európy zas osmanskí Turci dobyli Konštantínopol. Byzantská ríša definitívne zanikla. O necelé storočie sa islam dostal aj na územie dnešného Slovenska až k bránam Viedne. Tá je však ubránená. V r. 1683 je Viedeň Osmanmi obliehaná znovu. Vezíra Kara Mustafa však porazila oslobodzujúca armáda pod vedením poľského kráľa Jána III. Sobieskeho a vojvodu Karola Lotrinského napriek početnej osmanskej prevahe. Sila Islamu v Európe postupne upadla.

Moslimovia v Európe dnes predstavujú minoritnú 5 % (2017) časť obyvateľstva. Najviac ich je vo Francúzsku a v Nemecku. Najväčším faktorom rastu moslimskej časti obyvateľstva v Európe je práve migrácia.

Radikalizácia islamu

V moslimskom svete nenávisť voči Židom začala až po druhej svetovej vojne. Židia naliehali na vznik samostatného štátu pre zabezpečenie potrebnej ochrany a bezpečnosti. Odpoveďou bola ich emigrácia do Palestíny. So vznikaním štátu Izrael však súviseli aj časté rozpory s arabskými obyvateľmi v tejto oblasti. Rozpory si vyžiadali niekoľko vojnových konfliktov.

Súčasné rozbroje medzi moslimami a Židmi sú moslimami ospravedlňované výrokmi z Koránu, kde sa popisuje boj so židovským kmeňom Kurajza. To je ale vytrhnuté z kontextu. Podľa Koránu ako celku je vojna katastrofou, a treba sa jej vyhýbať.

Následná napätá politická situácia na blízkom Východe – Iránska islamská revolúcia (1979) a vojenské konflikty – Yomkippurská vojna (1973 – 1974), Prvá vojna v Perzskom zálive (1980 – 1988), Invázia vojsk ZSSR v Afganistane (1979 – 1989), atď., ktoré (laicky povedané) boli reálnou Studenou vojnou medzi USA a ZSSR postupne vygradovali vášne moslimov. Svoje majú na svedomí aj Američania (CIA), ktorí podľa J. Drábika potajme podporovali a vyzývali Afgáncov na džihád . Moslimské krajiny tak postupne vzbĺkli radikalizmom.

Práve spomínaná vojna ZSSR s Afganistanom bola z viacerých pohľadov pre Sovietsky zväz osudná. Podľa Jakuba Drábika však mala aj iný následok: „…s výrazným prispením Američanov vytvorila živnú pôdu pre terorizmus a v podstate stvorila Usámu bin Ládina.“

Islamský terorizmus

Ten sa na Strednom Východe objavuje už práve vo vyššie zmienených vojnách. Ich obeťami i útočníkmi boli väčšinou práve moslimovia. Po známom teroristickom útoku na dvojičky 11. septembra v r. 2001 (3 047 obetí) vykonanom teroristickou organizáciou Al-Káida sa zo slova terorizmus stáva akýsi prívlastok islamu. Tak to však nie je.

 

Terorizmus, ako nástroj na zastrašenie politických oponentov sa objavuje aj v Európe hneď od začiatku 20. storočia – známa je napr. teroristická organizácia IRA z Írska, či ETA zo Španielska a Francúzska. Všetci si pamätáme aj na sériu teroristických útokov vykonanú pravicovým extrémistom Andersom Breivikom v nórskom Osle (2011, 77 obetí) či ním inšpirovaný teroristický útok na dve mešity vrahom Brentonom Tarrantom na Novom Zélande (2019, 51 obetí).

Striktne stanovené pravidlá

Motívov islamských teroristických útočníkov je mnoho. Jedni svoj čin ospravedlňujú náboženskou motiváciou – napr. Koránom, džihádom a právom šárija zabíjať nevercov (ktoré masovú vraždu nevinného civilného obyvateľstva akosi nespomína).

Jozef Lenč to v článku pre Sebavedomé Slovensko vysvetľuje takto: „Táto náboženská povinnosť sa žiaľ nedodržiava, resp. sa vyskytlo množstvo príkladov, kedy moslimovia prenasledovali ľudí iných vierovyznaní. To je dôsledkom toho, že na jednej strane sú islamské pravidlá, určené Koránom a Prorokovou tradíciou, na druhej strane interpretácia, ktorá podlieha politickým záujmom, emóciám a opiera sa o pochybné zdroje a komentáre koránskych veršov.“

Ďalej dodáva: „Džihád mečom má striktne stanovené pravidlá. Nesmie byť k nemu nik prinútený, nesmie byť spájaný s neprávosťami a nesmie byť zneužívaný na osobné alebo politické ciele. Žiaľ, tieto nariadenia sa v minulosti aj dnes často porušujú.“

Iní útok zdôvodňujú nepriateľskou západnou zahraničnou politikou či sociálnym útlakom. Za motívy islamských teroristov sa pokladajú napr. aj ekonomická frustrácia, či sympatia s minoritnými radikálnymi islamskými ideológiami ako napr. Wahhábizmus. Salah Mehager v spomenutom článku uvádza: „Keď Boh je ten istý a viera je len v ňom, potom nie je správne uvažovať, že ten istý Boh odkazuje jedným, aby boli milí a tolerantní, a iní nemilosrdní a agresívni. Boží odkaz je rovnaký: konať dobro. Realita a história ukazujú, že ľudia sa nedokážu vždy podľa toho správať, preto sú v histórii miesta, keď ľudia v mene Boha spáchali veľa zlého. Násilné výpady Osmanov v Afrike aj v Európe, križiacke výpravy a inkvizície nie sú výnimkou.

 

Útok vo Viedni

Teroristický útok vykonaný islamským radikálom je nechutný a odsúdenia hodný čin. Je veľmi smutné že v 21. storočí ešte stále existujú ľudia, ktorí si myslia, že vďaka ich bohu sú lepší než tí ostatní, a v mene toho boha im môžu zobrať život.

Mnohé svetové náboženstvá vznikli s myšlienkou šíriť dobro a lásku. Nestalo sa tak. Osobné a politické ciele jednotlivcov tieto snahy pretvorili do ich nenávistného obrazu. Ešte raz Jozef Lenč: „Najlepším spôsobom, ako bojovať proti mýtom a dezinformáciám o islame, je nesúdiť islam podľa činov jednotlivcov – moslimov, ale hodnotiť jednotlivých moslimov na základe toho, čo učí islam. Nestačí Korán a výroky Proroka iba čítať. Oveľa dôležité je o nich premýšľať a snažiť sa ich pochopiť. Byť obozretný pri používaní zdrojov a interpretácií náboženských textov a nehľadať jednoduché a na prvý pohľad lákavé odpovede.“

Nesúď knihu podľa obalu

Aj z Rakúska nám napríklad prišla správa o moslimských hrdinoch tureckého pôvodu, ktorí zachránili niekoľko ľudí pred teroristami. Vyjadrenie jedného Mikail Özen (25) z nich: „My moslimovia odsudzujeme akýkoľvek druh teroru. Milujeme Rakúsko, stojíme za Rakúskom. Rakúsko je naša vlasť. Kedykoľvek by sme opäť pomáhali…“

„Správny moslim odmieta akýkoľvek druh teroru. Naša kultúra nám hovorí, bez rozdielu na to v ktorej krajine žijeme, keď tam žijeme, tak tam patríme. Preto by sme mali byť pripravení pomáhať štátu a dodržiavať zákony. Takto sme sa to naučili.“ Nepaušalizuj teda celú skupinu. Nerob z jednotlivca skupinového hrdinu či zloducha. Vždy sa pozeraj len na toho konkrétneho človeka a jeho činy.

Zdroje: Polícia SR, Sebavedomeslovensko.sk, history.hnonline.sk, historickarevue.com, pewresearch.org, wikipedia.com, História   prezaneprázdnených – Branislav Kovár – Jakub Drábik (zost.), Startitup

Najnovšie videá

Teraz najčítanejšie

Aktuálne čítajú

Trendové videá