KOMENTÁR Viery Žúborovej: Nové normály sa na nás budú valiť omnoho rýchlejšie ako všetko, čo sme doteraz zažili

bratislava protest antivax
TASR/Jakub Kotian

Autorka je analytička Bratislava Policy Institute.

Pandémia nás zmenila. Samozrejme, je to klišé, ktoré nás unavuje čítať, ale je to fakt.

Pandémia, ako každá iná kríza, obnažila všetko dobré aj zlé, ktoré drieme v našich spoločnostiach, komunitách a v nás samotných.

Možno aj to je klišé, ale nezabudli sme náhodou, že pred necelým rokom a pol sme mali ešte nádej čakať, že to rýchlo pominie?

Prišli vakcíny… a nič sa nezmenilo

Optimistické vízie vedcov, politikov aj nás verili v náš nekonečný progres a formulku „poručíme dažďu, vetru“. Pandémia nás zrazila na zem a donútila neplánovať. Nerobiť si žiadne dlhodobé plány, ale žiť zo dňa na deň. To bolí, nie všetci sú schopní ustáť tento tlak na našu konformitu a rutinu, ktorá sa zrazu vytratila.

Prišli vakcíny a v podstate nič sa nezmenilo. Žiadny normál, žiadna rutina a dokonca ani žiadna ďalšia nádej (či už tá politická, alebo spoločenská). Ba čo horšie, súčasná koalícia a opozícia len naďalej potvrdzuje, ako ďaleko sú nám vzdialení vo svojich zámkoch v oblakoch, ako veľmi sú mimo reality a ako veľmi je im jedno, čo sa stane s touto krajinou. Chcú len mať pravdu, chcú len prežiť a chcú sa len mstiť. 

A tak sme si v tejto veľmi „hostinnej“ atmosfére museli nájsť niečo, čo nám pomôže zabudnúť na absurditu v ktorej žijeme. Boli sme tak postavení tvárou tvár k našej pominuteľnosti, smrteľnosti a neviditeľnosti smerom k ostatným. Po dvoch rokoch čakania na normálny život bez všetkých absurdít, nič neprichádza. Čakáme na Godota? Je správne sa spýtať, či to, čo čakáme, vôbec príde? A na čo vlastne čakáme? 

Zvyknime si!

A možno by stačilo prestať netrpezlivo čakať a začať robiť veci inak, nesnažiť sa hľadať veci, aké boli. Problém je, či vôbec máme na to, robiť veci inak? Problém je, či vôbec sme natoľko slobodní, zodpovední, flexibilní a otvorení novým myšlienkam a trendom, aby sme začali robiť veci inak.

Skôr mám dojem, že sa utápame v tom, čo nás obklopuje, v absurdite toho, kde sme sa ako spoločnosť a štát dostali. Samozrejme, „politická elita“ ešte viac prehlbuje túto absurditu, pretože ani ona sama nemá potenciál robiť veci inak. Nemôže, dokonca ani nevie. Opakuje stále dookola tie isté vzorce správania a politické hry. No teraz ich hrajú amatéri, predtým to boli zlodeji a technici moci. Čo je lepšie? Ak si máme vybrať medzi týmito dvoma stranami, tak to radšej zatvorme, prenajmime niekomu. Nech nás vyvedie z tejto absurdity. 

Momentálna situácia, v ktorej sa nachádzame, mi tak trochu pripomína filozofiu absurdizmu, ktorá uznáva nezmyselnosť existencie, no neuteká od nej, ale naopak, uteká k nej. Súčasťou tejto filozofie je, že ako ľudia máme tendenciu hľadať zmysel toho, čo máme robiť a akým spôsobom máme žiť, no zároveň sa dostáva do konfliktu s okolitým svetom, kde neexistuje hlbší zmysel. Neustále hľadáme nejaký zmysel, no ten neprichádza. 

Čakáme na Godota a presne ako v hre, aj my vidíme hašterenie, frustráciu, hnev, úzkosť, z ktorých vychádzajú malé víťazstvá pre jednu alebo druhú stranu, a tieto malé víťazstvá sa dejú každým a každý deň. Pokúšame sa tak navzájom si zobrať priestor, ktorý v týchto podmienkach máme a pocit, že sme v tom spolu, sa vytratil a zmenil na pocit uväznenia jedných aj druhých. Hneváme sa na to, kde sme sa dostali a v čom žijeme. To sa postupne prejavuje a pretavuje do našich medziľudských vzťahov. 

Koniec COVID-u ako príchod Godota 

Čakanie na Godota je perfektnou metaforou pre COVID-19, tak ako na to vo svojom článku poukazuje šéfredaktor spoločnosti Society for Disaster Medicine and Public Health, James J. James. Pretože čakanie na niečo, čo nemusí prísť, podľa neho je len ilúzia nádeje. 

Nemôžeme živiť naše ilúzie o lepších zajtrajškoch na nostalgii z minulosti. Ak sme sa rozhodli, že sme vo vojne proti COVID-u a iným nešvárom, mali by sme očakávať, že vojna prináša obete. Túto skutočnosť musíme prijať, nie si vyberať len hrozienka, ktoré nám vyhovujú, alebo len tie cesty, cez ktoré neklesá naša popularita a moc. Alebo, ako sa hovorí po slovensky, „už nemožno mať ovcu celú a vlka sýteho“.

Potrebujeme zastrešujúcu stratégiu rátajúcu s rizikom na ceste, na ktorú sa rozhodneme vstúpiť. A v neposlednom rade, je potrebné si zachovať sily do budúcna, nielen pre budúce generácie, ale pre ďalšie „nové normály“, ktoré sa na nás budú valiť omnoho rýchlejšie, ako všetko, čo sme doteraz zažili. 

Na záver preto veľmi cynicky odpoviem citátom samotného autora absurdnej drámy „Čakanie na Godota“ Samuela Becketta: „Si na Zemi. Na to neexistuje liek.“

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech