Len 19-ročná Bibiána sa rozhodla nakopnúť školský systém na Slovensku. Prvý krok má za sebou

Bibiána sa ako dobrovoľníčka venuje hendikepovaným deťom, pre ktoré sa snaží byť ako veľká sestra a posúva ich ďalej. Jednou z vecí, ktorá ju v živote najviac napĺňa je vyučovanie detí. Bibiána však nechce svoju učiteľskú „kariéru“ posúvať až na období po absolvovaní vysokej školy. V praxi sa rozhodla realizovať už teraz, aj keď má len 19 rokov.

So svojimi učiteľmi a kamarátmi zorganizovala Letnú školu pre rómske deti v Markušovciach. Záujem detí bol až nečakane veľký. Aj napriek obdobiu prázdnin sa jej hodín zúčastnilo aj 40 detí.

„Zmyslieť si projekt je super, hlavne, ak sa stretnete s veľkým pochopením a iniciatíva je vítaná, avšak predchádzalo tomu aj veľa kritiky, negativity a otázky „načo?, prečo?, aj tak ich nič nenaučíte.“ Vždy sa však našli ľudia, ktorí boli nadšení, ktorí sa chceli angažovať, ktorí mi chceli pomôcť a podporiť ma. A moje srdce veľmi jasalo, písala som len s malou dušičkou ľuďom, či by mi chceli pomôcť, či majú čas, či budú ochotní. Dôležité je sa obklopiť správnymi ľuďmi,“ napísala na svojom Facebooku Bibiána.

Nakoniec sa Bibiáne podarilo dať do kopy tím ľudí, ktorý dva týždne učí a motivuje deti v Markušovciach. 5 mladých ľudí namiesto svojich aktivít uprednostnili malé deti. Všetko bez prehováračiek, nátlaku a predsudkov, aby deťom ukázali, že aj učenie môže byť zábavou.

Keďže sama Bibiána je súčasťou slovenského vzdelávacieho systému, intenzívne si všímala jeho nedostatky.

„Od učiteľov často cítiť, že začínali počas komunizmu. Mnohí stále diktujú učivo. Chceme síce modernizáciu školstva, ale tá vyzerá tak, že dostaneme interaktívne tabule a dataprojektory, nezmení sa však výučba. Učitelia a študenti by spolu mali komunikovať, ich vzťah by mohol byť viac v priateľskej rovine,“ vyjadrila sa Bibiána pre denikn.sk.

Tradičné vyučovanie na Slovensku vychádza zo zaužívanej teórie, že my dospelí vieme a deti nevedia. Čo v konečnom dôsledku neprináša nič dobré.

Keby to takto fungovalo v histórií, tak vôbec nejdeme dopredu, lebo ľuďom by nemal kto povedať, ako majú pokračovať. Kto povedal Archimedovi, Leonardovi da Vinci, Albertovi Einsteinovi čo a ako majú robiť? Nik, oni na to prišli. Potom je otázka – prečo na to prišli? Lebo mali potrebu zisťovať niečo nové, robili experimenty, objavovali. Každý objav bol spojený s obrovskou radosťou a cítili potrebu ísť vo vede ďalej.

foto:stocksnap.io

Podľa pedagogickej legendy Milana Hejneho je rozhodujúce, aby sme deťom pri vyučovaní vytvárali vyzývavé prostredie, ktoré im kladie otázky, a ony pri riešení otázok rozširujú seba samých. Schopnosť autonómne objavovať je veľmi dôležitá, no len zriedka sa na to myslí. Potom sa na slovenských školách deje to, že žiaci sú hodnotení za to, ako dobre sa dokážu naučiť tú a tú poučku, či definíciu.

Podceňovať by sme však nemali ani investície do učiteľov a ich motiváciu. Hneď ako uvidíme dobrého, nadšeného učiteľa s novými prvkami, novým prístupom, treba ho povzbudiť, lenže stáva sa opak. Jeho výnimočnosť vyvolá závisť okolia a on odrazu musí preskakovať polená, ktoré mu hádžu pod nohy.

foto:stocksnap.io

Nahnevá sa a ide predávať palacinky do zahraničia, lebo si zarobí viac a bez nervov, lenže školstvo príde o perspektívneho človeka. Dôležité je meniť klímu spoločnosti tak, aby si ľudia uvedomili, že keď je sused vzdelaný, je to dobré aj pre mňa. Aby sme sa na jeho vzdelanie nepozerali so závisťou alebo aby sme sa nesnažili odstrihnúť ho, aby nevyčnieval. Nanešťastie často platí známe pravidlo, že úspech sa na Slovensku neodpúšťa.