Adela Vinczeová: Fyzikálne zákony a vesmír človek neokašle

Ahoj Adel, aký si mala týždeň?

Tento týždeň som mala ťažký, lebo som točila Chart show. Točíme dva diely naraz a jeden diel trvá cca 5 hodín. V tejto relácii totiž držím opraty v ruke a nemám si kedy oddýchnuť, takže je to niekedy dosť únavné, ale na druhej strane je to veľmi príjemný formát so skvelým kolektívom, takže mi to ubehlo.

Ako vnímaš súčasnú mediálnu situáciu zo svojej pozície?

Toto je témou na dlhšiu analýzu a myslím si, že to ani tak celkom nie je môj pohľad. Boli tam isté míľniky a momenty, ktoré pohli médiami a ich tiež menia. Či už to bolo slobodné vysielanie bez cenzúry a 90te roky, keď sa zvykalo na to, že ľudia môžu rozprávať normálne a prirodzene. Potom samozrejme príchod internetu, zahraničných programov, ktoré si môžu ľudia vybrať. A čo sa týka mňa, ja som vždy mala šťastie na to, že som dostala ponuku robiť zaujímavé veci, či už komerčnejšie alebo menej komerčné, ale pre mňa niečo so sebou niesli a nesú. V tom mojom svete mi to vyhovuje a teším sa z toho.

Aký typ médii sleduješ najčastejšie a prečo?

Pochopiteľne Televízne noviny, je tam Viktor. Kedysi som mala na ne veľmi čiernobiely pohľad, ale učím sa si vyberať to, čo mi ako informácia prospeje. A myslím si, že sú tam naozaj kvalitní redaktori, ktorí vedia ísť po téme. Inak počúvam Slovenský rozhlas, v ktorom aj pracujem a je pre mňa veľmi príjemne počúvateľný.

Máš nejakú obľúbenú show?

Extrémne premeny sme mali veľmi obľúbené.

Ty to potrebuješ.. (smiech)

Prišlo mi to veľmi silné. Každý účinkujúci má svoj príbeh, prečo sa dostal do stavu, v akom je. Je to silne emotívne.

A nedôjde ti to príliš americké?

Myslím si, že vzhľadom k tomu, že to robil Maroš Molnár, ktorý je priamy, slovenský, autentický.. on tam vôbec „nehajpoval“ emócie. Ja ho poznám. Prišlo mi to veľmi sympatické a slovenské. A myslím si, že keď človek prechádza z 200 kg na normu a má okolo seba kamarátov, dedinu, resp. bublinu, ktorá ho hodnotí.. vznikajú veľmi prirodzene emócie.

Pozeráš sa niekedy na seba v TV?

Áno, robievam to občas. Nemám však čas to robiť vedome – teraz sa idem kontrolovať. Vždy na sebe vidím to, čo na sebe v danom momente cítim. Keď som v pohode, keď som na 100 % autentická, tak som už v tej chvíli so sebou spokojná. A potom som so sebou spokojná, keď sa vidím. A keď sa vidím v kŕči, viem, že nie som okay, lebo mi napríklad režisér hovorí – poď rýchlo rýchlo.. a ty teraz zvažuješ v tej stotine sekundy, či máš položiť druhú otázku alebo nie, ale zdá sa ti zaujímavá, ale možno to dobre nevypáli.. tak si v kŕči, a vtedy na sebe vidím, že to nie je stopercentne ono. Ale myslím si, že je dôležité sa na seba pozerať a negúľať očami v zmysle – jaj, nemôžem sa na seba dívať v televízii.. Je to moja práca, musím sa mať rada, inak to nefunguje.

Keď napríklad chodím do strižne do Slovenského rozhlasu strihať svoje rozhovory, tak tam som sa veľa naučila – ako rýchlo hovorím, nezrozumiteľne, aké mám zlozvyky v kladení otázok a to je aktuálne pre mňa veľká škola, remeselná.

Aké máš zlozvyky v kladení otázok?

Niekedy položím otázku, v ktorej ponúknem rovno osem možností respondentovi a stačilo by sa opýtať pokojne jedným slovom. A ja sa hneď zamotávam ďalej. Prípadne sú slová, ktoré často používam. A to zisťujem po dlhých rokoch v rádiu.

Ako vnímaš presun z rádia do TV?

Bola som vždy súbežne v oboch. Začínala som v Teleráne, keď som mala 16 rokov. Až potom som šla do Funrádia. Ďalej sa to striedalo.

A kde si sa cítila lepšie?

Tak Funrádio, to je špecifický svet. Držalo si vždy špeciálnu energiu, pozitívnu inakosť. Cítila som sa tam ako doma. Ale mám šťastie aj na to, že každú reláciu, ktorú som robila aj v televízii, som robila s úžasnými ľuďmi a bolo mi v nej dobre. .

A nie je tam predsa len rozdiel? Keď moderuješ LIVE a iné je, keď sedíš v rádiu pokojne aj s vyloženými nohami..

Nemôžeš tak sedieť. :) Všetko je cítiť z človeka. Je to úplne jedno, či to je vysielanie v telke alebo rádiu. Vždy to, čo máš vnútorne v sebe, sa dá navonok odčítať. A niekedy dokonca hlasom ešte viac, pretože telom a tvárou môžeš niečo uhrať. Ale je rovnako počuť a je rovnako vidieť ako sa máš. Takže rádio ti nedáva možnosti sa opúšťať úplne.

Osobne nevnímam veľký rozdiel. V TV je cítenie kamery skôr technické – nemôžeš sa otočiť chrbtom. Ale neuvedomujem si fakt, že za kamerou sú ľudia a koľko ich je. Je to presne také, ako keď sa teraz rozprávam s tebou.

Ako sa ti moderovalo so Sajfom?

Veľmi dobre. Rozumeli sme si po stránke humoru. Naše moderovanie fungovalo práve preto, lebo sme mali dobrý kamarátsky vzťah.

Bolo to citeľné. Skvele ste sa vyvažovali, taká vtipná dvojka.

Áno, on si mohol pri mne aj trochu viac dovoliť. Keď máš „vyvažovača“, ktorý drží mantinely.. teraz už ide sám, už si to dovoliť nemôže. Nemôže zrazu len tak niečo streliť, lebo to nemá kto po ňom upratať. :) Keď človek vysiela sám, je to vždy postavené na inom princípe.

A ako vnímaš reklamu teraz a ako si ju vnímala pred 10timi rokmi ?

Dnešnej reklamy je neskutočne veľa. Je všadeprítomná. Je to asi vec nastavenia alebo prenastavenia médií do budúcnosti „HBOčkovania“ a „Netflixovania“. Ale nie som z tých, ktorá by teraz nariekala. Živí ma to. Je to o postoji každého ako si s tým sám poradí.

Prednedávnom vyšiel tvoj článok v HN, kde si vyjadrila svoj postoj k účtom na FB a Instagrame, ktorý má dnes cez 50 tisíc videní.

Áno, stále na mňa niekto tlačí slovami: „ty keby si mala Instagram alebo Facebook, ty by si mala hneď neviem koľko, neviem čoho..“. A ja by som zrazu cítila zodpovednosť, že by som tým ľuďom mala len obsah poskytovať. To teraz naozaj nie je o tom, že by som niečo považovala za zlé alebo dobré.

Ja si tak občas pozriem účty na Instagrame, čo tam vlastne je, hashtagy typu #havingtimeout #chillingwithfriends #relax a neviem, čo mi toto vlastne hovorí. Okrem toho by som bola viac bombardovaná, aby som spropagovala kadejaké produkty. Možno raz budem nariekať, že už po mne ani pes neštekne. Ale ak to nastane, tak už po mne nebudú chcieť prehnať produkty na Instagrame, takže ma už ani ten nespasí. Rozumiem však tomu, keď nejaký umelec propaguje svoju prácu, kapelu. Všeličo dobré sa dá šíriť. Takže – nič nie je čierno biele.  Ale tie väčšinové obsahy instagramov so mnou vôbec nerezonujú.

Odpoveďou je možno ego.

Ak ideme po podstate, tak vždy dôjdeme k tomu egu. A ja nevravím, že som Budha, aj to som v tom článku napísala. Možno aj mňa by ťahalo stále sledovať odozvu, a aj ja by som stále chcela viac lajkov a followerov. Súťaživosť v našom živote a v spoločnosti je tak všadeprítomná.

Spolupracuješ so značkou Nosene.sk, máme možnosť vidieť tvoje outfity v relácii Trochu inak. Čo nám vieš o tom povedať?

Áno, je to čerstvá spolupráca. Bola som oslovená na ich jednorázový projekt, kde známe tváre dávali svoje pekné veci do predaja, aby sa vyzbierali peniaze pre týrané ženy. A potom mi napadlo, že pri tom posudzovaní toho, kto čo nosí, by sa dalo prezentovať aj touto cestou obliekania sa. Keď môžem, tak prečo by som si nemohla obliekať niečo, čo už niekto na sebe mal.

Čiže s radosťou podporuješ tento projekt..

Jasné, a bolo by dobré, keby si aj známe ženy uvedomili, že to nemá byť len konečná stanica toho, čo my už nechceme nosiť, ale že by to malo niesť aj myšlienku, že celkovo nemusíme toľko nakupovať. Všeobecne mi to príde „psycho“, koľko je toho oblečenia. Kupujeme si ho a pri tom ho vôbec v toľkom množstve nepotrebujeme.

Ja som vyrastala v dobe, keď som nosila veci po sestre a nové sa kupovali, len keď to bolo potrebné. A keď som začala zarábať svoje peniaze, všimla som si, že ženy chodia nakupovať len tak. Kúpia si vec len preto, že sa im páči. To bolo pre mňa neuveriteľné. A do tohto kruhu som nabehla aj ja. Potom som zistila, že v tomto bludnom kruhu človek nikdy nenadobudne pocit, že má už dosť.

A teraz máš pocit, že nemáš dosť?

Keď uverím svojmu egu tak samozrejme. Potom sa pozriem do svojej skrine a uvedomím si „ty už máš dosť na celý život“. Možno to nebude vždy super trendy, ale je mi to jedno.

Takže nie je pre teba prioritou sa obliekať ako udávajú trendy.

Mne sa páči móda. Je to časť umenia a spôsob ako sa sebavyjadrovať. Takže si nemyslím, že by som sa mala teraz opustiť v tom, čo mám teraz na sebe. Je veľa slovenských módnych návrhárov, ktorí vôbec nie sú drahí. Alebo existuje veľa kúskov, ktoré sú nadčasové a vie ich mať človek celý život. Ja len nefandím tomu, keď sú trendy každý týždeň nové a lacné. Vždy si to niekto odskáče. Sú to ľudia, ktorí to musia šiť za neférovú mzdu. Musí sa to farbiť čo najlacnejšie. Ničí sa životné prostredie aj životy ľudí.

Čo sa týka divadla, resp. relácie Trochu inak, ktorý hosť ťa najviac zaujal?

Takto to povedať neviem, musela by som tomu venovať podrobnú analýzu. Ale sú rôzne typy ľudí. Jednu oblasť voláme s kolegom „ufoludek“. To je typ človeka, ktorý je ustrelený z vesmíru, veľmi pozitívne svojský, napríklad sú to mnohí výtvarníci.

Potom sú tu „ekofríci“, ktorí vlastne nie sú „freak-ovia“, lebo vyvažujú to „freakovstvo“, ktoré máme my na druhej strane extrému, napr. ekopohrebníctvo a podobné témy.

Ďalej tu máme ľudí, ktorí vedia. Je to napríklad pán Stránsky, neurológ, ktorý patrí medzi svetové kapacity. Ten ti porozpráva, kam ideme s technológiami a čo sa s nami deje. Čiže niekedy je to emócia, niekedy je to informácia, inokedy oboje.

Vrátim sa k relácii Milujem Slovensko. Začali ste robiť viditeľné zmeny.

Všetko treba osviežovať a tým, že tá relácia je postavená na absolútnej spontánnosti, a keď sa tam hráš stále to isté, môže ťa to prestať baviť. A negeneruješ takú energiu pri tom. Takže asi nám „podhodili“ novú loptičku, mne a Danovi, aby sme chytili hravosť.

Vždy keď sa hovorí o nových dieloch, rozmýšľame, či do toho ísť, lebo človek sa niekde vystrieľa. Ale som za to vďačná, lebo je to tak bizarná práca. Prídeš tam a celý deň sa hráš. Stláčaš gombíky, skáčeš a točíš kolesom a potom ideš domov. K tomu ešte aj nulová príprava. A je skvelé, že tam dostanú priestor ľudia, ktorí by ho inde nedostali. Alebo by ten priestor dostali, no mohlo by sa stať, že by to bol formát okrajový pre komerčného diváka. Takže takto u nás ľudia vidia napríklad alternatívneho tanečníka…

Áno, to som si všimla, od septembra sú hostia o niečo menej známi.

Áno, aj preto, lebo už tam všetci boli. Resp. všetci, ktorí chceli, niektorí sa boja. Ja som ten človek toho prepájania. Intelektuálne diskusie sú pre určitý typ ľudí. Ale keď chceme niečo povedať širokej mase, tak si to ani nezapne. Preto je podľa mňa super, keď niekto uvidí sólistu baletu SND, ale zapne si to preto lebo je tam napríklad Andrej Bičan, ale zrazu zistí, že existuje aj Andrej Szabo, ktorý je sympatický, pekný, príčetný, normálny a robí balet a možno kvôli nemu si pôjde pozrieť predstavenie. Čiže ja mám rada otváranie nových horizontov a myslím si, že toto sa deje aj vďaka Milujem Slovensko.

Na Youtube som mala možnosť vidieť prednášky z vysokej školy s názvom Reštart myslenia. Bolo to inšpirujúce. Vieš mi o tom povedať viac?

Išlo vlastne o zdieľanie osobných skúseností, možno svojho postoja, ktorý mne funguje. Lebo neexistuje nejaký paušálny systém… alebo možno existuje, no každý sa k nemu dostaneme v inom čase. Fyzikálne zákony a vesmír človek neokašle nejakými pokusmi fungovať inak.

Ale keďže vždy hovorím o tom istom a tá pointa a pravda je tam len jedna, a nie je tam veľa faktov na rozvádzanie témy…tak veľa ponúk na prednášanie  aj odmietam, lebo by som stále hovorila to isté. Avšak je to pre mňa vždy výzva, snažím sa to robiť zrozumiteľne. Otázky, ktoré prídu od divákov, nútia aj mňa sa nad vecami zamyslieť.

Ako vieš v sebe dosiahnuť pokoj? Veľa ľudí dnes rieši stres, či už dlhodobý alebo krátkodobý..

Neviem, či som prototypom na to, aby som sa k tomuto vyjadrila. Ale viem si to navodiť, keď chcem. Robila som prednášku o time managemente, kde som bola hosťom panelovej diskusie. Uvedomila som si, že keď od rána mám toho veľa a ďalšie stretnutia nemám šancu stihnúť, tak nastúpim na ten vlak – to bude prúser celý deň.. a vlastne to tak potom aj bude.

Ale už som párkrát urobila takú vec, že som šla v aute na miesto, kam som sa ponáhľala, vedome som si to rozbúchané srdce upokojila. Uvedomila som si, že neutekám ako obeť druhej svetovej vojny z domu, ale ponáhľam sa len na nejaké „blbé“ stretko a hovorím si – no, zatiaľ to nevyzerá dobre, ale podľa mňa to dnes všetko perfektne stihnem a dokonca sa aj stihnem dobre najesť. A neviem ako, ale nejako sa to udeje.

Je veľmi vtipné sledovať, že v akej energii to človek vyšle, tak sa to aj udeje. Lebo vesmír nepočúva, čo hovoríme, ale to, ako sa pri tom cítime. Tak sa dá ten pokoj nejako navodiť. A keď si človek pripúšťa stres, je to vlastne prejav nepokory. Poznám to dôverne .Stresujeme sa, čo a ako bude. Vždy bude ako má byť. A vždy bude dobre.

Mávaš trému?

Jasné, ako pred čím. Pred Milujem Slovensko mám nulovú trému. Ale keď idem moderovať Českého leva, mám dvesto percentnú trému. Zrazu to ego začne vravieť, tu si v Česku, tu ťa tak nepoznajú, tu musíš 300 krát viac presvedčiť. Je tu iné auditórium. Ego začne na povrch vynášať porovnávania. Čo sa týka kritických situácii v práci, tie zvládam veľmi dobre. Či sú to priame prenosy, alebo nejaký hosť nám odmietne prísť, nájdem si náhradu. Zoženiem za 5 minút iného hosťa.

Akonáhle ide o súkromné veci, kde na niečom lipnem, tak zrazu sa mi zdá, že to nie je podľa poriadku. Potom však precitnem a uvedomím si, že veci sú v poriadku, len my máme o poriadku inú predstavu.

Lebo máme očakávania..

Áno. A teraz si predstav, že každý by bol spokojný, keby bolo všetko v poriadku podľa jeho predstáv. To nevychádza. Jednoducho 7 miliárd poriadkov sa nedá skĺbiť. Čiže ten jeden poriadok tam je, len my ho každý vidíme inak a často sa nám nepáči.

Ako vnímaš stratu súkromia?

Ja som nestratila súkromie. Vôbec to tak nevnímam. Robím si čo chcem a 99% života nie je v novinách. Tým, že nie som na sociálnych sieťach a nezdieľam všetko, čo robím, tak vlastne.. to, že sa píše o mojej svadbe sú virtuálne paralely môjho súkromia, ale nie pointa môjho súkromia. Nezasahuje to do môjho života. Zasahovalo by vtedy, kedy by som riešila, či mám teraz vyjsť z domu, alebo v čase randenia s Viktorom, či sa pôjdeme skryť, aby nás nenašli. Človek stratí súkromie nie kvôli tomu, že o ňom píšu v novinách, ale vtedy, keď začne život novinám prispôsobovať.