Mária Ferečuhová: Preklad nikdy nie je záležitosť zrkadlového odrazu

  • Mária Ferečuhová je poetka a prekladateľka. Jej knihy možno poznáš, ak áno, vieš, čo ich inšpirovalo, ak nie, čítaj ďalej a inšpiruj sa. Porozprávala však aj o tom, ako ona, odborníčka, vníma súčasné slovenské filmy a čo by mal robiť dobrý budúci spisovateľ.
lipar2
Ondřej Lipár
  • Mária Ferečuhová je poetka a prekladateľka. Jej knihy možno poznáš, ak áno, vieš, čo ich inšpirovalo, ak nie, čítaj ďalej a inšpiruj sa. Porozprávala však aj o tom, ako ona, odborníčka, vníma súčasné slovenské filmy a čo by mal robiť dobrý budúci spisovateľ.

Ste prekladateľka a poetka v jednom, práca prekladateľov by mala byť určite veľmi dôsledná. Napriek tomu často počúvame, že preklad diela je už vlastne niečo odlišné ako originál v pôvodnom jazyku. Aký na to máte názor vy?

Preklad nikdy nie je záležitosť zrkadlového odrazu. A navyše, niektoré jazyky sú navzájom menej kompatibilné než iné. Líšia sa syntaktickou štruktúrou, gramatikou, prípadne znejú celkom inak než slovenčina. Dobrý literárny preklad musí byť nielen významovo presný, ale mal by odrážať aj „ducha textu“, jeho podstatu, energiu.

A zároveň musí brať do úvahy aj jeho formálne aspekty. Bez ohľadu na to, z akého jazyka človek prekladá, nemá inú možnosť, než narábať s tým, čo ponúka slovenčina – teda so slovenskou gramatikou a štylistikou, s vlastnosťami nášho vlastného jazyka. Sprostredkovať význam pôvodného textu teda nestačí: prekladateľ/ka musí predovšetkým ovládať cieľový jazyk, ak má nielen pochopiť, ale aj pretlmočiť idiolekt autora či zrozumiteľne vtiahnuť „cudzie“ jazykové a kultúrne prostredie do toho nášho. A práve to je na preklade najťažšie.

Michal Tallo

Ako dlho trvá preloženie napríklad nejakého dvestostranového románu?

Záleží na tom, aký je to román. Niektoré knihy sa dajú zvládnuť za mesiac, preklad iných, rovnako rozsiahlych, môže trvať aj pol roka. A v hraničných prípadoch aj viac.

Prekladáte prózu aj poéziu. V čom je ich preklad odlišný?

Takmer vo všetkom! Pri próze ide predovšetkým o čo najpresnejšie vystihnutie významu a štýlu autora a o ich preklad do prirodzenej čítavej slovenčiny. Kalky – teda slová alebo vetné konštrukcie doslova prevzaté z východiskového jazyka – v texte pôsobia ťažkopádne, kostrbato. Text by mal plynúť rovnako hladko, ako plynie v origináli.
Pri poézii je to zložitejšie. Je založená na polysémii: jedno slovo, jeden obraz, málokedy len doslovný význam.

Preložiť túto bohatosť a významovú otvorenosť, a zároveň zachovať formálne charakteristiky básní (napríklad rým, presné metrum, eufóniu) je niekedy nemožné. Aj preto sa venujem výlučne prekladu súčasnej poézie, ktorá používa prevažne voľný verš, a ak je to možné, výdatne preklady konzultujem s autormi textov. Pri próze sú takéto konzultácie menej potrebné.

Ondřej Lipár

Sama píšete poéziu, ako svoje knihy propagujete ľuďom?

Prvé knihy som nepropagovala vôbec, nechávala som to na vydavateľstvá. Je to ich práca – majú alebo mali by na to mať ľudí. Sebapropagácia mi zaváňa samochválou. V ére sociálnych médií je to možno trochu staromódny názor. Navyše dnes už takmer každá skromnosť vyznieva falošne, ak sa o nej hovorí na verejnosti, napríklad v rozhovore, všakže…
Moja posledná kniha Imunita sa však stretla s väčším mediálnym záujmom. Je to akiste dané jej témou a aj tým, že sa intenzívne prepájala s mojím vlastným životom. A tak, keď som dostala z médií ponuky na rozhovory, neodmietala som ich. Takisto neodmietam ani ponuky na autorské čítania a literárne festivaly. Ale tým sa moje selfpromo vyčerpáva.

Michal Tallo

Je možné uživiť sa na Slovensku písaním kníh?

Výlučne písaním kníh podľa mňa nie. Ale písaním ako druhom činnosti áno, samozrejme. Písanie pre časopisy, noviny, a ešte viac písanie na objednávku, prípadne písanie scenárov pre televíziu môže byť dokonca veľmi výnosné. Na druhej strane je to však mimoriadne vyčerpávajúce a z dlhodobého hľadiska podľa mňa neudržateľné. Väčšina spisovateľov a básnikov na Slovensku (ale aj inde na svete) preto okrem písania aj normálne pracuje. Často v školstve či v kultúre – poznám veľa básnikov – učiteľov, knihovníkov alebo literárnych vedcov. Iní sú zase na voľnej nohe a živia ich rôzne umelecké, nie nevyhnutne literárne, projekty.

Michal Tallo

Čo považujete za najväčšie prekážky u nás v krajine (alebo všeobecne) pre spisovateľov? 

Je to asi komplex prekážok a nijaká sa mi momentálne nezdá fatálna. Spisovateľ potrebuje „sitzfleisch“ – pútavý román sa asi nedá písať fragmentárne, úchytkom, v behu medzi prácou a rodinou. Čiže nedostatok času a prostriedkov sa nevyhnutne odrazí aj na množstve (a niekedy aj kvalite) napísaných kníh. Teraz kníh vychádza neúrekom, takže času aj peňazí asi slovenskí literáti majú dosť.

Ale vážne: som presvedčená, že ak má dielo vzniknúť, ak je pre autora alebo autorku jeho téma skutočne naliehavá, dielo vznikne a niekto ho už vydá.

Ďalšou prekážkou však môže byť slabá alebo nijaká publicita, absencia odbornej reflexie: bez nich autor ani kniha neexistuje. To sa tiež dnes zlepšuje, nepochybne aj vďaka grantovým vedeckým výstupom literárnych vedcov, ktorí o slovenskej literatúre píšu viac ako kedysi.

No a potom je tu malosť slovenského jazykového prostredia a nedostatok prekladateľov zo slovenčiny: slovenská literatúra často žije len na území Slovenska. No aj to sa postupne mení, slovenské knihy sa čoraz viac prekladajú i exportujú, len o tom bežný Slovák často vôbec nevie… A poslednou prekážkou je nedostatok dobrých redaktorov. Vydavatelia túto časť práce asi podceňujú alebo ich tlačia termíny. Mnoho dobrých slovenských kníh má absolútne odfláknutú redakciu.

Jozef Barinka

Priblížte nám vašu poéziu, čo vás inšpirovalo? Aké sú vaše básne?

Sú na prvý pohľad chladné, analytické a akoby málo poetické. Aj preto ich literárna kritika zvyčajne zaraďuje do prúdu tzv. anestetickej poézie.

Inšpirujú ma rôzne veci: v poslednej knihe napríklad medicína, v predošlej zase mediálny diskurz o prírodných katastrofách, konci civilizácie a možnej ekologickej katastrofe. Ale aj individuálna skúsenosť: život v cudzom prostredí, materstvo, choroba.

Michal Tallo

Aké je vaše cieľové publikum?

Pri písaní nemám predstavu žiadneho cieľového publika. Píšem, lebo musím – je to neovládnuteľné nutkanie. No ak sa pýtate na to, kto moje knihy číta, tak asi najmä iní básnici a poetky, literárni kritici a teoretici. Po Imunite siahlo aj viac „laických“ čitateľov. Zrejme ich zaujala preto, lebo podobne ako ja, prechádzali chorobou či stratou niekoho blízkeho.

Viacerí boli prekvapení, že poézia môže byť aj takáto: zrozumiteľná, číra, komunikatívna, a predsa nekompromisná. Chladná, a predsa oduševnená.

Učíte na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, viete nám teda z odborného hľadiska povedať, čo si myslíte o súčasných slovenských filmoch?

Som rada, že sa filmová produkcia na Slovensku konečne naštartovala a že vznikajú divácke, žánrové filmy, a stále aj tie, ktoré sú zacielené – podobne ako poézia – na malé, zasvätené publikum. Už dávno sme na Slovensku nemali možnosť deliť filmy na „produkty“ a „umenie“ – boli len „slovenské filmy“, kategória sama o sebe, kde dokonca aj filmoví kritici nastavovali kritériá inak než pri zahraničnej produkcii. Dnes už slovenské filmy netreba „ofukovať“ ani chrániť pred nápormi občas aj tvrdej kritiky. To svedčí o ich životaschopnosti a ja sa tomu veľmi teším.

Michal Tallo

Aké sú podľa vášho subjektívneho názoru knihy/filmy, ktoré by si mal každý človek v živote prečítať/ pozrieť?

Myslím, že rozhľadený človek by mal mať aspoň sčasti načítanú a napozeranú prinajmenšom svetovú literárnu a filmovú klasiku. Výber je individuálny: niekoho viac zasiahne Dostojevskij, iného Proust, ďalšieho Fitzgerald, iného Woolfová. Niekoho osloví Orson Welles a iného Hitchcock, niekoho Bergman, iného Kubrick, Godard alebo Fellini. Rovnako by mal mať načítanú či napozeranú slovenskú tvorbu: je jedno, či to bude Timrava alebo Vilikovský, Sloboda alebo Osamelí bežci; či uprednostní Slnko v sieti, Kým sa skončí táto noc alebo Vtáčkov, siroty a bláznov.

Ja som hltala všetko, od povinnej literatúry až po čerstvo vydané knihy, ktoré som čítavala priamo v kníhkupectvách, lebo som na ne nemala peniaze, a niekoľkokrát do týždňa som sedela vo filmových kluboch, lebo v 90. rokoch sa inde dobré filmy vidieť nedali. Dnes si ich môžete pozrieť v pohodlí domova. Základom je asi využiť študentský čas na vnímanie, prijímanie, nasávanie informácií – a predovšetkým na strednej škole, keďže vysokoškoláci – aspoň tí moji – dnes už často počas štúdia pracujú.

Je niečo, čo by ste odporučili budúcim spisovateľom?

Viac čítať, ako písať.

 

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech