Mária Miklošková opustila kariéru módnej redaktorky a odišla do Toskánska, kde vyrába olivový olej

  • Sestra slovenského módneho návrhára Fera Mikloška sa nebála zmeniť svoj život. Od základov. Ruch mesta a náročné povolanie redaktorky začali byť pre Máriu vyčerpávajúce, a tak sa spolu s manželom presťahovala do dedinky v Toskánsku. Slovenka žije už 16 rokov typickým talianskym životom, vyrába olivový olej, varí jedlá z lokálnych surovín a, ako sama vraví, každý deň nachádza umenie v tých najbežnejších veciach.
collage_olivy
archív Márie Mikloškovej
  • Sestra slovenského módneho návrhára Fera Mikloška sa nebála zmeniť svoj život. Od základov. Ruch mesta a náročné povolanie redaktorky začali byť pre Máriu vyčerpávajúce, a tak sa spolu s manželom presťahovala do dedinky v Toskánsku. Slovenka žije už 16 rokov typickým talianskym životom, vyrába olivový olej, varí jedlá z lokálnych surovín a, ako sama vraví, každý deň nachádza umenie v tých najbežnejších veciach.

Pracovali ste ako módna redaktorka pre časopis Eva. Ako si s odstupom času spomínate na túto prácu?

Pre Evu som pracovala asi v najhorších časoch, kedy v obchodoch nebolo nič. Vymýšľať fashion story, stylingy, make-upy, strany o designe som doslova „potila“. Na druhej strane to bola pre mňa veľká výzva, ako z ničoho vyrobiť v postkomunistických podmienkach niečo, čo sa aspoň trochu podobá na taliansku Goia, ktorá mi bola vzorom a obsahom veľmi podobná Eve, samozrejme na lepšom papieri a s oveľa  kvalitnejšími fotkami.

Vtedy som veľmi úzko spolupracovala s módnymi návrhármi, ktorí mi na mieru šili šaty pre konkrétnu foto story. Častokrát mi Ferko (Mikloško) šil šaty do story v noci, aby sme ich mohli na druhý deň fotiť. V obchodoch to bola katastrofa, predavačky, ani majitelia mi nechceli šaty požičať, tak som si ich veľakrát musela kupovať. Kombinovala som aj moje osobné veci, šperky, doplnky, aby to bolo podľa  mojich predstáv. Našťastie som mala voľnú ruku, šéfredaktorka Katka Patvarošová mi absolútne dôverovala, takže som sa mohla „vyjašiť“. Akurát mi sem-tam na fotkách odcenzurovali cigaretu v ruke, holý prsník, alebo príliš veľký detail, bolo treba využiť každú stranu a na šatoch bolo treba vidieť každý švík. :)

Čo vás na tomto povolaní najviac napĺňalo?

Túto prácu som milovala! Témy som si vymýšľala sama, potom som si vybrala fotografa, modelky, miesto, styling, make-up artistku, texty som si písala, celú produkciu som zabezpečovala, v podstate som v jednej osobe robila prácu, ktorú dnes robia traja či štyria redaktori.  Robila som to najlepšie ako som vedela, najviac ma na tom nebavilo sedieť v kancelárii v starom Presscentre, to bol des. Takže som bola stále kdesi v teréne a s kabelami v ruke.

Dnes sú podmienky a možnosti úplne iné. Viem, že by som sa vyjašila aj teraz, ale ja som spokojná, tam, kde som. Nevedela by som zlúčiť kariéru s rodinou. Máme ešte školopovinné deti. Je veľmi náročné byť dobrým rodičom (bez pomoci babičiek), uviesť deti správne do života a udržať rovnováhu v rodine  je momentálne moja priorita.

Zobraziť celú galériu (13)

zdroj: Processed with VSCO with fp4 preset
Foto: Archív Márie Mikloškovej

Narodili ste sa a aj celý život žili v Bratislave. Premýšľali ste už počas vášho pôsobenia v hlavnom meste o tom, že by ste sa raz presťahovali na vidiek?

Vyrastala som síce v Bratislave, ale tým, že môj dedko z maminej strany mal vinohrad vo Fialkovom údolí a ďalší na dedine Gáň, skoro každý víkend sme chodili tam, pomáhať s vinobraním, s oberaním ovocia a zároveň doma s jeho zaváraním. Neznášala som to. :) Vždy som sa vyhovárala, že musím kresliť a brávala som si tam dosku A2 a kreslila som o dušu, naši ma tým pádom nechali tak, lebo ma v mojej tvorbe veľmi podporovali. Zlízla si to potom moja staršia sestra Marcela. :)

Bavilo ma ale, keď sme cez prázdniny chodievali na Horehronie do Polomky, odkiaľ pochádza môj otec. V zime na lyžovačky a v lete cez prázdniny, vtedy som to tam milovala ešte viacej. Mala som tam toľko kamarátok, že ma rodičia celé dni nevideli. S našimi dvoma staršími bratrancami bola vždy veľká sranda, nosievali sme im z hlavného mesta plagáty z Brava a angličáky do zbierky a oni nás potom brávali do kina, na miestne zábavy do Bumbarasu, alebo na Kofolu do Pekla (miestna krčma). Tam som mala svojich prvých dedinských nápadníkov, tam sme si so sestrou každé leto dávali robiť trvalú. Rada na to spomínam, ale vždy som sa tešila domov do mesta, na ten hluk a chaos, mala som pocit, že tam patrím, že som toho súčasťou. Snívať o vidieku som začala až keď som stretla môjho muža. :)

Blízky vzťah nielen k vidieku, ale najmä k Taliansku ste si teda vybudovali vďaka svojmu manželovi. Ako ste sa zoznámili?

Moja láska k Taliansku začala vtedy, keď som sa tesne pred revolúciou, spolu s ďalšími mojimi kamoškami, zoznámila so skupinkou Talianov. Boli to pankáči zo skupiny The Garden a oni ma zoznámili s mojim mužom. Kvôli nim som sa začala učiť na VŠVU taliančinu. Dokonca mali aj koncert v Bratislave v nejakom študentskom klube, boli to veľkí kamaráti so Zónou A, ktorej vybavili  koncert v Bologni, na ktorom som aj s kamoškami bola. Dodnes sa kamarátime, občas nás prídu do Toskánska navštíviť. S mojím mužom som sa teda prvýkrát stretla vo Františkánoch, potom náhodne v Bergame, keď som šla na veľtrh nábytku do Milána a do tretice ma na Bajkalskej skoro zrazil. Niekto to asi „zhora“ riadil, aby som si už konečne všimla. :)

Foto: Archív Márie Mikloškovej

Kedy ste začali reálne uvažovať o tom, že by ste sa presťahovali do Toskánska?

Pravdupovediac ma na tú myšlienku niečo radikálne zmeniť priviedla primárka onkologického ústavu Sv. Alžbety. V tom čase som bola mimoriadne pracovne vyťažená a vyčerpaná a odrazilo sa to na mojom zdraví. Ona mi veľmi rázne povedala, že nemám nárok byť vážne chorá, že musím upustiť a dačo vo svojom živote zmeniť. No a to som sa blížila k 30-tke a môj Erik sa kvôli mne po rokoch z Talianska vrátil do Bratislavy a rok to tam so mnou vydržal. Ale nebol šťastný. Hneď mu ukradli auto, všetko, kvôli čomu odišiel žiť do zahraničia sa mu opäť denne vracalo. Jednoducho mu to v Bratislave nefungovalo.

Náhodou dostal ponuku od firmy z drevospracujúceho priemyslu, ktorá sídlila v Toskánsku. Tak sme sa tam šli pozrieť spolu cestou z Elby, že čo mu ponúkajú. A ostali sme očarení. A keď sme prechádzali našou dedinkou Vicopisano, mne začalo silno búchať srdce a všetko sa mi roztikalo. Neváhali sme ani chvíľu. On sa hneď vrátil a keďže nám firma zabezpečila aj veľmi peknú vilku, začal ju pre nás zariaďovať. Ja som dala výpoveď v Eve a musela počkať tri mesiace, kým vyprší zmluva. A tesne pred Vianocami v roku 2001 som sa presťahovala.

Ako vyzeral váš život krátko po tom ako ste sa presťahovaní?

Najskôr som riešila, ako si domček zútulniť. Dekorovala som, vešala obrázky, maľovala steny, lepila fotky, zoznamovala sa s okolím. Mali sme šťastie, že Erikov kolega mal mladého syna Davideho, ktorý tiež v ich firme pracoval a on spolu so svojou priateľkou Annoumariou si nás vzali pod patronát. Ja som vtedy nemala auto, tak ma Annamaria vozila na nákupy, ja som jej za to pomáhala s diplomovkou, keď končila na Akademii krásnych umení vo Florencii. Aj ma tam raz vzala a bol to pre mňa úžasný zážitok.

Väčšinu času som ale prespala! Vážne. Akoby sa mi nakopili všetky tie prebdené noci, pracovné víkendy a doslova som si to spanie užívala. Ráno som vyprevadila muža do práce a vrátila sa do postele. Potom som si šla zabehať a navarila som mu na obed niekoľko chodov. Veľmi sa mi to zapáčilo. Veľa som čítala a sledovala televízne relácie o varení a s úžasom som obdivovala, s akou láskou vedia rozprávať o jedle. Opakovala som niektoré recepty a veľa experimentovala s dovtedy pre mňa novými ingredienciami. Môj muž bol šťastný a aj dosť pribral. :)

Zobraziť celú galériu (13)

zdroj: Processed with VSCO with fp2 preset
Foto: Archív Márie Mikloškovej

Aké jedlá pripravujete najčastejšie?

Naše deti najviac milujú paradajkovú omáčku. Tú celé leto zaváram väčšinou z vlastných rajčín. Najčastejšie varím „pastu“ so všelijakých druhov múky a s rôznymi omáčkami, či už paradajkovými alebo vyrábam pesto zo všetkých možných byliniek, šalátov. Často pripravujem ryby, gratinujem zeleninu, varím rizotá, pečiem pizzu, focaccie, koláče, torty, cereálne tyčinky, vyrábam mäsové ragú aj do zásoby. Mäsa jeme pomenej a radšej ho kúpim u nášho dedinského mäsiara, ktorému dôverujem. Niekedy s ním diskutujem o receptoch alebo mi poradí, ako mám konkrétne mäso pripraviť.

Rada v lete zaváram. Máme tu veľa ovocných stromov, hlavne figy. Potom tie marmelády rozdávam kamarátom alebo klientom. Varím čerstvé jedlo dvakrát denne, lebo deti sa stravujú na obed doma a cestoviny sa neohrievajú. Takže je to úplný marketing, vymyslieť, nakúpiť, navariť tak, aby bola naša strava rozmanitá a hlavne zdravá. Dvakrát týždenne chodím na farmársky trh na čerstvú zeleninu a ovocie (pokiaľ nemám niečo vlastné v záhrade) . Keby som to mala zhrnúť jednou vetou, varím „Mediteránsku diétu“, ako tomu Taliani hovoria.

Zvyk je železná košeľa. U vás to bola práca vizážistky a redaktorky. Nezačala vám po príchode do tak pokojného prostredia chýbať pracovná rutina?

Spočiatku ani nie užívala som si ticho, spánok, samotu. Naďalej som spolupracovala s Evou, chystala som im strany o Milánskom Fashion Week-u, prekladala články, zorganizovala som im tu nejedno fotenie do časopisu. Nikdy nezabudnem na to, ako jedného dňa pristavilo auto na námestí v našej dedine s celým tímom z Evy. Keď začali vystupovať mladučké dlhonohé modelky z auta, nastalo totálne ticho, dedkovia ani nedýchali. Potom sme s Martinom Machajom fotili v starých uličkách Vica, Sandra Žigová stylovala, ja som líčila za chodu. Všetci obyvatelia v oknách sledovali, keď sa modelky  prezliekali nahé na ulici, mali z toho úplnú show. Tie fotky boli krásne. Jeden výtlačok som odniesla aj nášmu starostovi.

Foto: Archív Márie Mikloškovej

V súčasnosti vlastníte farmu s olivovými hájmi, vďaka ktorým si lisujete vlastný olej. Mali ste niekoho, kto vám s touto zodpovednosťou pomáhal?

My sme najskôr vlastne chceli len dom, ale predávali ho len ako olivovú farmu. Nedalo sa to rozdeliť. Takže ani nevieme ako a stali sme sa „zo dňa na deň“ farmári. Ja som sa musela prihlásiť do Zväzu talianskych farmárov, tam platím členské a oni ma informujú o všetkom, čo a kedy treba zaplatiť, eventuálne o možných dotáciách (ktoré aj tak vždy prešvihneme) a posielajú mi mesačník pre poľnohospodárov.

Do domu sme sa nasťahovali v lete v roku 2010 a už v októbri toho roku sme začali zbierať našu prvú úrodu. Najali sme si chlapov z miestnej kooperatívy z lisovne v Buti. Prišlo ich asi 8 vo všetkých vekových kategóriách a boli veľmi milí a veľmi drahí. :) Všetko nám ukázali, čo a ako máme robiť, aké mašinky nakúpiť, ako siete podkladať pod stromy. My sme ich sledovali a robili sme zároveň s nimi. Nič sme o tom nevedeli, len to, že takýto olej od farmára je najlepší. Odkedy som bola v Taliansku kupovala som ho len takto. Takže zrazu sme mali náš prvý olej, ktorý bol famózny. Ja som sa bála, že čo s ním, ako a kde ho predám. A keď sa to rozchýrilo aj tu u našich kamarátov aj na Slovensku, predala som hneď celú úrodu a mohla som tak vyplatiť to družstvo. Bol to dobrý signál, že si olej hneď na seba zarobil.

Máte po rokoch aj stálych „klientov“, ktorí javia záujem o váš olivový olej?

Mám niektorých klientov už 7. rok, presne od toho prvého oleja. Už si naň zvykli, každoročne sa už hlásia sami, že kedy príde zásielka. A každoročne mi pribúdajú aj noví klienti. Kto ho raz vyskúša, len ťažko si zvykne na olej z obchodu.

Takýto nový olej sa v obchodoch ani nepredáva. Ten, ktorý predávajú ako extra virgin musia veľmi pančovať, aby sa dostali na tak nízku cenu. Je len veľmi málo pravdepodobné, že je to extra panenský olej. Na to existujú parametre, tabuľky, ktoré vám to ukážu. My si skoro každé druhé lisovanie nechávame priamo v lisovni robiť laboratórne testy oleja a sú vynikajúce. Nechcem sa chváliť, ale väčšinou tie parametre máme vždy nadpriemerné. Je to možno aj tým, v akej sme lokalite, že sú naše olivy na terasách, ničím nepostrekované (dávame im len organické hnojivo) na južnej strane, že ich lisujeme do 48 hodín od obratia a väčšinu práce robíme ručne.

Zobraziť celú galériu (13)

zdroj: Processed with VSCO with fp2 preset
Foto: Archív Márie Mikloškovej

Vyštudovali ste Vysokú školu výtvarného umenia, no po skončení školy ste sa vybrali iným smerom. Vrátili ste od tej doby nejakým spôsobom k umeniu?

Ja mám pocit, že tento môj umelecký backround ma sprevádza denno v akejkoľvek aktivite, ktorú robím. Vo všetkom vidím nejakú krásu v tom, ako usporiadam doma veci na poličke, ako navarím, ako to nadekorujem na tanieri, aké kvety zrovna nainštalujem do vázy, pozorujem svetlo, ktoré sa tu počas dňa mení, tým sa menia aj veci v našom dome, tiene, farby. Rada to zachytím na objektív. Sú to také malé banálne veci, v ktorých ja vidím niečo jedinečné a jediné, ako to môžem zachytiť je, že ten moment, detail odfotím. Inak sa umeniu nevenujem, som sa akosi prestavila a žijem život tak, ako sa mi to tu ponúka. Tvorím jednoducho v tých bežných veciach, nie na plátne.

Foto: Archív Márie Mikloškovej

Žiť 16 rokov v Taliansku, to už človek zvykne nadobudnúť tzv. „taliansku mentalitu“. Nemáte pocit, že už začínate aj „myslieť“ ako Talianka?

Toto vôbec takto nemám. Tým, že môj muž je českého pôvodu a doma sa rozprávame po slovensky (teda ja, chlapci mi odpovedajú v taliančine), že počúvame slovenské rádio, že si často četujem s mojimi slovenskými kamkami roztrúsenými po svete a že tu veľmi často mávame slovenské návštevy, mám pocit, že sme akási čudná bunka, ktorá si žije svoj slovenský život prispôsobený toskánskej krajine.

Väčšina ľudí vníma túto krajinu len ako dovolenkovú destináciu. Ako by ju opísala žena, ktorá v nej strávila už veľkú časť života?

To je komplikované. Tak, ako každá krajina, aj Taliansko má svoje negatíva, svoje problémy, politické, či ekonomické. Je to obrovská krajina oproti Slovensku a ak by som si mohla dovoliť porovnať to, čo sa deje u nás „doma“ a tu, tak by malo Slovensko viac bodov. Napreduje oveľa rýchlejšie, je dynamické, so šikovnými mladými a dychtivými ľuďmi, čo chcú niečo zmeniť. Taliansko akoby zaspalo na vavrínoch. Je to krajina plná kontrastov. Keby využili všetok svoj potenciál, tak by to bolo miesto, ktoré by som odporúčala na život každému.

Prezradíte nám, aké ciele ešte máte pred sebou? 😊

Momentálne už druhý rok pracujem na jednom svojom veľmi osobnom projekte. Tak snáď to dobre dopadne a ja ho šťastlivo uvediem do „gran finale“ :)

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech