Matej zostavil knihu výrokov Andreja Danka. Zaradila sa medzi najpredávanejšie na Slovensku

Kniha Kapitán je momentálne 17-tou najpredávanejšou v kníhkupectve Martinus. Ide o kúsok, ktorý nám dáva obraz o tragikomickej postavičke jedného z hlavných predstaviteľov našej krajiny. Komická je pre jeho rečové brepty a tragická, pretože odhaľuje dušu človeka, ktorý sa hrá na niečo, čím nie je. Pri čítaní tejto knihy je pravdepodobné, že sa budeš smiať cez slzy.

Zobraziť celú galériu (3)

zdroj: fb:Kapitán

Kapitán  archivuje dôležité, humorné a nepodarené výroky kapitána Andreja Danka. Viac ako šesťdesiat citátov nachádzajúcich sa v tejto publikácii dopĺňajú ilustrácie Martina Luciaka a originálne texty slovenských osobností, akými sú: Ľubomír Feldek, Juraj Kemka, Samo Marec, Michal Magušin a Peter Adamecký. Oceňujeme aj QR kód pri každom výroku, vďaka ktorému si môžeš vypočuť spomínaný výrok. Nejde teda o fikciu, ale o výroky, ktoré reálne odzneli.

Zobraziť celú galériu (3)

zdroj: fb:Kapitán

Zostavovateľom tejto knihy je 26-ročný Matej Pavlovič z Bratislavy. Absolvoval štúdium v Kolégiu Antona Neuwirtha, Bratislavskej vysokej škole liberálnych štúdií a momentálne dokončuje magisterské štúdium na Univerzite Komenského v odbore verejná politika. V roku 2017 participoval na iniciatíve Som za!, ktorá výraznou mierou napomohla k definitívnemu zrušeniu Mečiarových amnestií.

V knihe nájdeš aj takéto upozornenie: „Zostavovateľ nepreberá zodpovednosť za žiadne úrazy spôsobené čítaním tejto knihy. V prípade srdcového záchvatu, neutíchajúcej bolesti hlavy, prípadne ťažkostí s dýchaním neodkladne kontaktujte zdravotnú pomoc. Pokračovaním v čítaní beriete na vedomie všetky riziká a preberáte za ne plnú zodpovednosť.” 

Zobraziť celú galériu (3)

zdroj: kapitan.wtf

Pri čítaní tejto knihy je dobré si uvedomiť, že konanie a skutky verejne činných osôb ovplyvňujú život nás všetkých a nemôžu nám byť ľahostajné. Na margo súčasného bestselleru sa vyjadril aj spisovateľ Daniel Hevier: „Ako spisovateľ a lingvista ju oceňujem ako cenný dokument doby, jazyka, frazeologizmov. Nepopieram, že sa v tom ozýva aj istá škodoradosť: áno, keď sme bezmocní voči zlovôli týchto ľudí, aspoň sa im vysmejme. Smejme sa z nich, hoci cez slzy, a v bezmocnosti. Zachovajme ich hlúposť ako svedectvo pre naše deti a vnukov, na ich – i na našu hanbu. Že sme ako národ schopní zvoliť si takúto garnitúru.“