Michal „Siky“ Sik­lien­ka: Bolo obdo­bie, kedy som musel pre­žiť z 1,70 eura na deň

Michal Tomek / 8. apríla 2015 / Lifehacking

Toto je netra­dič­ný roz­ho­vor, pre­to­že nie je ani o star­tu­pe, ani o tech­no­ló­giách, ani o sociál­nych sie­ťach či novej inves­tič­nej spo­loč­nos­ti. Je však o tom, čo s tým úzko súvi­sí — o vnú­tor­nej moti­vá­cii, skrom­nos­ti a pozi­tív­nom prí­stu­pe k živo­tu. A, samoz­rej­me, o odhod­la­ní. S Micha­lom Sik­lien­kom, záh­rad­ným dizaj­né­rom a zakla­da­te­ľom Siky Gar­dens, sa inak ani neda­lo.

Ide tvoj biz­nis, Siky?

Jas­né, darí sa. V Bra­ti­sla­ve vytvá­ra­me momen­tál­ne nový rea­li­zač­ný tím, vo Zvo­le­ne už dru­hý, lebo záka­ziek je dosť. Nedáv­no som pod­pí­sal zmlu­vy s Bau­ma­xom pre stred­né a západ­né Slo­ven­sko, o chví­ľu bude­me otvá­rať nové obrov­ské záh­rad­né nebo Siky Gar­dens v Záhor­skej Bys­tri­ci. Bude to tro­chu netra­dič­né, vždy som sa učil robiť veci inak. Nech­cem posie­lať letá­ky ľuďom s ozna­mom, že otvá­ra­me. Pre­čo z toho neuro­biť show?

Poď­me pár rokov späť. Viem, že si nedo­kon­čil vyso­kú ško­lu.

Sabo­to­val som ju. Zača­lo to nie­ke­dy v dru­há­ku, kedy som mal veľ­ké prob­lé­my so žalúd­kom, sil­né kŕče, boles­ti, zvra­cal som. Bol som asi šesť­krát hos­pi­ta­li­zo­va­ný a stá­le mi neve­de­li prí­sť na to, čo sa deje. Až neskôr mi diag­nos­ti­ko­va­li Croh­no­vu cho­ro­bu.

Pre­to si odišiel zo ško­ly?
Ja som plá­no­val odísť už pred­tým. Len u nás doma sa to ťaž­ko rie­ši­lo, lebo otec má šty­ri titu­ly, je deka­nom dre­vár­skej fakul­ty vo Zvo­le­ne, tak to bol cel­kom „prú­ser“. Donie­sol som síce žia­dosť o pre­ru­še­nie a týž­deň som bol doma, no dal som zase na rodi­čov a išiel späť do ško­ly. Potom priš­li zdra­vot­né ťaž­kos­ti, tak sa mi z toho lep­šie vykľuč­ko­va­lo (smiech). Naši boli v tom, že som ško­lu pre cho­ro­bu pre­ru­šil, no ja som štú­dium hneď ukon­čil. To bolo v novem­bri a v mar­ci som už začí­nal pod­ni­kať. Teraz to bolo pres­ne päť rokov.

Pocho­pi­li to potom rodi­čia?
Áno rodi­čia to pocho­pi­li a brat, kto­rý štu­do­val finan­cie, násled­ne robil aj finanč­né­ho ana­ly­ti­ka, sa teraz na to takis­to vykaš­ľal a už rie­ši so mnou biz­nis. Pre mňa je to veľ­ké uzna­nie.

Sle­du­jem v súčas­nos­ti taký trend, kedy mno­ho ľudí hovo­rí o tom, ako necho­diť na výš­ku, že je to zby­toč­né. Si zás­tan­com toh­to tren­du?

Ja to tvr­dím dáv­no. Pokiaľ nech­ceš byť doktor, práv­nik ale­bo vete­ri­nár, tak reál­ne ti tá vyso­ká ško­la nedá nič. Jedi­né, čo som ja za toho 2,5 roka zís­kal, bolo obrov­ské množ­stvo kon­tak­tov. Asi dva­krát som bol potom na UMB (Uni­ver­zi­ta Mate­ja Bela – pozn. red.) pred­ná­šať a aj pred uči­teľ­mi som mla­dým ľuďom pove­dal, že ak cítia, že tu nema­jú byť, nech idú čím skôr. Vidím, že štu­den­ti zostá­va­jú na vyso­kej ško­le, lebo “čo iné budem robiť”. A pri­tom za rok sa môžu naučiť také veci, že dovi­de­nia. Ja sa teraz posled­né dva dni učím stra­te­gic­ký manaž­ment v pra­xi (smiech).

Ako vyze­ral tvoj prvý rok pod­ni­ka­nia?

Úpl­ne per­fekt­ne, nad oča­ká­va­nia. Poži­čal som si penia­ze od otca a bra­ta, za to som si kúpil nára­die, stroj a ostat­né veci. Prvý týž­deň som začal nosiť A5-kové letá­ky ľuďom do schrá­nok, vozil som sa v malej dodáv­ke. A už v deň, kedy som rozná­šal, ma oslo­vi­li dva­ja ľudia pria­mo zo záh­ra­dy. Prvá moja zákaz­ka bola pre­vzduš­ne­nie tráv­ni­ka a zaro­bil som svo­jich prvých 20 eur. To bola pec­ka.

Od začiat­ku si vedel, že to bude záh­rad­ný dizajn? 

Hej, lebo svo­ju prvú záh­ra­du som spra­vil u nás na cha­te, ešte keď som mal sedem­násť. A od kaž­dé­ho som počul, že „wow, ty máš na to talent“. Asi za 2 – 3 týžd­ne po tom, ako som roz­nie­sol prvé letá­ky, sa mi ozval člo­vek, či by som mu vedel pri­pra­viť návrh. Pria­mo mi však pove­dal, že má okrem môj­ho aj návrhy ďal­ších dvoch archi­tek­tov, oba­ja už boli na trhu nie­koľ­ko rokov. Vybral si mňa. Vte­dy som si pove­dal, že „ty vole, dal si dvoch záh­rad­ných archi­tek­tov“. To bolo pre mňa veľ­mi moti­vu­jú­ce.

Pre­šlo 5 rokov. Ako sa veci zme­ni­li?

Dovo­lím si tvr­diť, že Siky Gar­dens pozná väč­ši­na Slo­ven­ska.

Tvo­ja kaž­do­den­ná náplň prá­ce sa asi tiež zme­ni­la. Samot­né záh­ra­dy už veľ­mi nero­bíš.

Ten­to rok už do zeme veľ­mi nepich­nem.

Nie je ti to ľúto?

Ani nie. Tvo­rím si vlast­nú záh­ra­du, tvo­rím cen­trum, kde uspo­ko­jím ove­ľa viac ľudí. Moja vyš­šia hod­no­ta v celom pod­ni­ka­ní je v tom, keď vidím, ako ľudia odchá­dza­jú šťast­ní. Stá­le viac vní­mam, že ma baví pod­ni­ka­nie ako také, ako čin­nosť. Je úžas­né tvo­riť nové veci. Mám v hla­ve veľ­ké pro­jek­ty, kto­ré keď dáme do troch rokov, tak to bude sve­to­vý uni­kát. A Sik­lien­ka bude jed­ným z tých, čo doká­za­li, že robiť veľ­ké veci sa dá aj bez titu­lu. Chcem na sve­te vytvo­riť mies­to, kde budú všet­ci šťast­ní. To je celé.

To je dosť veľ­ká moti­vá­cia.

No to je k*** veľ­ká moti­vá­cia (smiech).

Čo ti dáva isto­tu, že to všet­ko dáš? 

Ja. Nikto ti nedá isto­tu, iba ty sám. To je môj vnú­tor­ný fee­ling. Jed­no­du­cho nikto ti nemô­že dať isto­tu, ako­koľ­vek ti nie­kto hovo­rí, že to doká­žeš.

Dá sa v pod­ni­ka­ní spo­lie­hať na intu­íciu ale­bo – ako ty hovo­ríš — fee­ling?

Teraz, ako som sa vrá­til z Bali, kde som zažil naozaj rôz­ne veci, už verím svo­jej intu­ícii na 110%. Samoz­rej­me, nie­ke­dy si musíš dať v pod­ni­ka­ní veci do čísel a pre­mýš­ľať nad tým, no mno­ho­krát to rie­šim poci­to­vo. Rov­na­ko naprí­klad na stret­nu­tiach s ľuď­mi a inves­tor­mi, hovo­rím všet­ko tak, ako to cítim.

Hovo­ríš, že máš teraz veľ­ké plá­ny, kto­ré si už začal rea­li­zo­vať. Ako môže taký­to zanep­ráz­dne­ný člo­vek odísť na mesiac mimo Slo­ven­ska a nechať fir­mu tak?
V zime mi viac-menej celý biz­nis sto­jí, tak­že to cel­kom dob­re vychá­dza. Ja si neviem pred­sta­viť, že by som šiel celý rok tak napl­no ako tie­to dni. Nech­cem pre­ží­vať a dostať sa do kolo­be­hu, že síce nie­čo tvo­rím, no počas toho aj zabud­nem, pre­čo to robím. Dal som si závä­zok, že v trid­siat­ke idem do dôchod­ku a budem otcom a man­že­lom na 100%. Tak­že mám ešte tri roky (úsmev).

Aké sú základ­né črty úspe­chu tvoj­ho pod­ni­ka­nia? Pre­čo si mys­líš, že sa ti darí? 

Po prvé, je to vyš­ší cieľ, kto­rý mám, a kto­rý ma ženie vpred. Ľudia vycí­tia, že nero­bím len záh­ra­dy, ale robím nie­čo navy­še, kedy sa im sna­žím pri­niesť dob­rý pocit. A potom je to môj úprim­ný postoj, kto­rý vychá­dza zo srd­ca. Ako­koľ­vek kli­šé­o­vi­te to znie.

Čo bolo naj­ťaž­šie za tých päť rokov?

V pod­ni­ka­ní? Fúha… (pre­mýš­ľa)

Nie­čo urči­te bolo.

Tým, že som si zobral úver a lízin­gy na jed­no, dru­hé auto, v tre­ťom roku som mal naozaj kri­tic­kú zimu, kedy som musel pre­žiť z 1,70 eura na deň. To bolo naj­ťaž­šie. Ale bola to skve­lá skúš­ka a videl som, že sa dá aj z toho vyžiť. Ale opäť, bola to skúš­ka, kto­rá mi nie­čo pri­nies­la. V koneč­nom dôsled­ku teda nič nie je ťaž­ké. Ťaž­ké je pre mňa zdvi­hnúť 200-kilo­vú čin­ku (smiech).

Čo hľa­dáš na ľuďoch, keď sa s nimi naprí­klad púš­ťaš do spo­lu­prá­ce?

Hľa­dám akč­nosť a ľud­skosť. Ja som taký člo­vek, kto­rý keď má neja­kú pred­sta­vu, tak ju chce rie­šiť hneď. A tiež mám rád ľudí, kto­rí dajú na svo­je poci­ty a nerie­šia všet­ko len čís­la­mi. Potre­bu­jem takých, kto­rí idú do vecí ľud­sky.

Keď si člo­vek pozrie tvoj Face­bo­ok, nado­bud­ne pocit, že slo­vá ako „nedá sa“, „nej­de to“ ale­bo „je to zlé“ neexis­tu­jú. Nie­kto by tomu nemu­sel veriť. Je naozaj kaž­dý deň taký skve­lý?
Jas­né, tak raz za dva mesia­ce mám aj ja deň, že sa cítim na hov­no a mám chuť so všet­kým “praš­tiť”. Potom si ale poviem, že veď to je tak super život, pre­čo by som na to kaš­ľal? Áno, urči­te mám aj ja zlé dni.

Čítaš kni­hy?

Čítal som veľ­mi veľa kníh. No po mojich zážit­koch na Bali vní­mam, že by som mal pre­stať čítať a mám začať písať. Teda, už som aj začal. Môj prí­beh. Mám síce 27 rokov, ale mys­lím si, že už teraz mám sve­tu čo odo­vzdať.

Je neja­ká kni­ha, kto­rú by si odpo­rú­čal pre­čí­tať kaž­dé­mu?

Kni­ha, v kto­rej som sa ja videl ešte skôr, než som odišiel na Bali, bola Mních, kto­rý pre­dal svo­je Fer­ra­ri od Robi­na Shar­mu. Bola to kni­ha, kto­rú som daro­val asi šty­rom ale­bo pia­tim ľuďom ako dar­ček. A tých ľudí to úpl­ne nakop­lo.

Ak by si mal jed­nu vec, jed­nu vedo­mosť, čo chceš po sebe zane­chať – pove­dz­me svo­jim deťom – čo by to bolo?

Rob­te tak, ako cíti­te. To je celé.

Moja obľú­be­ná záve­reč­ná otáz­ka. Piješ kávu?

Nie. Pil som kávu tri­krát v živo­te, pred­tým, než som šiel na Bali. Tam som potom pil dva­krát kávu a nenor­mál­ne mi chu­ti­la. Tak som si pove­dal, že vyskú­šam aj tu, ale tu mi nechu­ti­la. Asi mi to malo tak zostať v pamä­ti, že iba na Bali som mal piť tú dob­rú kávu.

Pred­sa len ešte úpl­ne posled­ná otáz­ka, kto­rú ti ako milov­ní­ko­vi záh­rad musím dať. Tvoj obľú­be­ný kvet?

Ruža. Veľ­mi rád dávam ženám kve­ty, nie­ke­dy sa z toho teším ja viac než ony (smiech).

Pridať komentár (0)