Mladý Čech cestuje po vlastných a o svojich zážitkoch píše bestsellery

Marianna Mikešová / 7. mája 2017 / Rozhovory

zdroj: archív Ladislava Ziburu

Jedného dňa sa rozhodol, že chce zažiť to najväčšie dobrodružstvo. Vybral sa na pešiu púť a zapáčilo sa mu to natoľko, že dodnes prešiel po vlastných už tisícky kilometrov. Svoje zážitky zvečnil v dvoch bestselleroch a dnes podniká turné po Českej republike so svojou stand up show. Ladislav Zibura, kamarátmi prezývaný Zibi, si doma aj vo svete získava ľudí svojím humorom a úsmevom.

Ahoj, Zibi. Kam máš s tým kufrom namierené?

Idem do Českého Těšína, kde budem mať ďalšiu projekciu a po nej pôjdem s chalanmi piť do Poľského Těšína. (smiech)  Vždy keď navštevujem vzdialenejšie mesto, snažím sa dohodnúť si stretnutie s miestnymi, aby som to tam viac spoznal. Vďaka prednáškovému turné už poznám dobre nielen Česko, ale aj Slovensko, a navštívil som miesta, kam by som sa inak nedostal.

Keď sa pozriem do mapy, poznám už každý kúsoček Českej republiky a bavia ma jej zákutia, ktoré Česi až tak nepoznajú. Ak by však človek chcel podrobne precestovať krajinu, trvalo by mu to mesiace. Mne sa to náhodou podarilo práve vďaka prednáškam. Keďže som však teraz každý deň niekde inde, je pre mňa paradoxne najväčším komfortom byť doma.

V Česku si už mediálne známy, napísal si dva bestsellery a absolvoval množstvo prednášok. Vnímaš to už ako serióznu kariéru aj do budúcnosti?

Moja generácia vyrastá v dobe, keď nevieme, aké profesie budú existovať za 10 rokov. Koho by pred 20 rokmi napadlo, že dnes bude najlepším povolaním programátor? Budúcnosť si teda veľmi neplánujem. Prednášky nechcem robiť celý život, ale písanie je pre mňa veľkou vášňou, takže by som sa rád pohyboval v tejto oblasti.

Pracoval som už v Českom rozhlase, ako externista som pracoval pre magazín Reportér, takže viem, že by som sa mohol uberať aj novinárskou dráhou. Privyrábal som si aj písaním reklamných textov a tiež ma to uživilo. Mám istú slobodu v tom, že viem, že sa k tomu môžem kedykoľvek vrátiť. Avšak, teraz, keď môžem cestovať, písať o tom a ľudia to budú čítať, tak by som v tom ešte pár rokov rád pokračoval.

Foto: IDPhotography.cz

Foto: IDPhotography.cz

Prejdime však k tvojím cestovateľským začiatkom. Ako vznikol ten bláznivý nápad vydať sa na púť?

Bolo to po maturite, keď som veľmi chcel zažiť niečo dobrodružné. Úplnou náhodou som sa dočítal, že existuje púť do Santiaga de Compostela a každoročne tam chodí 100 až 200-tisíc ľudí. Bolo to presne to, čo som hľadal, a vedel som, že tam spoznám ľudí z celého sveta.

Vyrazil som úplne sám a vtedy som pocítil, aké super je cestovať osamote. Skrátka ťa to prepojí s ľuďmi, ktorých stretneš. Malo to neopakovateľnú atmosféru, preto som sa o rok rozhodol, že by som chcel podniknúť púť, na ktorú sa však už veľmi nechodí. Vybral som sa teda s kamarátom do Ríma a uvedomil som si, že to dobrodružstvo je ešte väčšie, keď si musíš sám obstarávať jedlo a hľadať miesto na prespanie.

Povedal som si teda, že opustím Európu a prešiel som Turecko a Izrael na ceste do Jeruzalema. Bola to paradoxne jednoduchšia cesta ako do Ríma, ale bol to úplne iný svet, a navyše som bol v Turecku v čase ramadánu. Povedal som si, že by bolo super používať pešiu chôdzu ako netradičný dopravný prostriedok v rôznych krajinách sveta a naposledy som sa tak vydal do Nepálu a Číny, navyše do oblastí, kde často cudzinca nevideli niekoľko rokov. 

Foto: IDPhotography.cz

Jednu takúto dobrodružnú cestu si však absolvoval aj na bicykli. Prečo teda zvíťazila práve chôdza?

Áno, skúšal som to, keď som išiel na bicykli k Severnému moru. Po ceste som však zistil, že oproti chôdzi na bicykli nemôžeš úplne vypnúť, nedokážeš vnímať všetky detaily, musíš neustále dávať pozor, inak by si sa “vysypal”. Ľudia ťa tiež toľko neoslovujú, pretože ich dedinou prechádzaš na bicykli a chýba tam moment, keď ideš okolo ich záhrady a chvíľu sa na seba pozeráte. Chôdza sa navyše nemôže pokaziť. Bicykel je teda pre mňa tým najhorším kompromisom medzi chôdzou a autom.  

Z tvojej poslednej knihy sa zdá, že na každom kroku je človek, ktorý ti ochotne pomôže, ubytuje ťa, dá ti najesť. Je to skutočne tak alebo je to len ilúzia?

Nie je to žiadne skreslenie. Píšem jednoducho len o tých zaujímavých veciach a nie o tých dlhých hodinách, keď sa absolútne nič nedeje. Za tri mesiace zhromaždíš dosť zaujímavých ľudí na to, aby si o nich mohol napísať 300-stranovú knihu.

Foto: facebook.com/Ladislav Zibura

Sú tamojší ľudia skutočne takí pohostinní, milí a nepoznajú xenofóbiu?

Prekvapuje ma, že to z knižky tak vyznelo. Mne sa zdá, že to tak úplne nie je. Netrúfam si tvrdiť, či sú Nepálci alebo Číňania xenofóbni. Číňania ma síce často pozývali na jedlo, no takmer vôbec som sa s nimi nerozprával, pretože som narazil len na minimum ľudí, ktorí hovorili po anglicky. V Nepále ma až tak nepozývali, ale milí ku mne boli.

Mám skôr pocit, že sa k tebe správajú tak, ako ty k nim. Keď prídeš vysmiaty a správaš sa k nim pekne, oplatia ti to rovnako. S podobným prístupom som sa stretol aj v Taliansku. Xenofóbni ku mne nikde neboli, ale Ázia je všeobecne známa tým, že belochov skôr obdivujú. V Číne ma preto často ani nenechali zaplatiť vstupné do pamiatok.

Myslíš si teda, že v Česku či na Slovensku by sa cestovateľovi dostalo rovnakej pohostinnosti?

Sme bohaté krajiny, to sa vôbec nedá porovnávať s chudobnými. Som presvedčený o tom, že hneď ako chudobná krajina zbohatne, ľudia tiež prestanú byť pohostinní. Ich pohostinnosť je totiž založená na tom, že nikdy nevedia, kedy ju budú sami potrebovať, a zároveň pramení z ich zvedavosti.

Keď je totiž niekto nezamestnaný, žije celý život v jednej dedine a zrazu tam po mnohých rokoch príde cudzinec, je pre neho zaujímavé pozvať ho k sebe domov. Keďže nič nemá, nemá mu ani čo ukradnúť. My v Európe nemáme toľko voľného času a nemáme byť prečo takí zvedaví. Netuším, čo by ľudia robili, keby tadiaľto prechádzal Nepálec, ale myslím si, že by bol prekvapený z pohostinnosti, akej by sa mu dostalo, aj keď nie v tom extrémnom zmysle slova.

Foto: archív Ladislava Ziburu

Foto: archív Ladislava Ziburu

Snažíš sa ľuďom niekedy sám oplatiť ich pohostinnosť?

Keď som bol ešte menej skúsený, párkrát som sa im za to pokúsil zaplatiť, no to ich vždy len urazilo. Ponúknuté peniaze aj tak odmietnu a ak by ich potrebovali, požiadajú o ne. Človek tak len skazí ten moment, pretože dá najavo, že si domáceho môže kúpiť. On chcel pritom len ukázať svoju dobrosrdečnosť. Myslím si, že najväčšiu službu robím týmto krajinám tým, že o nich píšem knihy. Keď si knihu prečíta pár desiatok tisíc ľudí, verím, že niekto z nich sa rozhodne krajinu navštíviť.

Mám tiež zásadu, že keď sa z cesty vrátim, pošlem nejaké peniaze na charitu do krajiny, ktorú som navštívil, čo mi príde ako fajn kompromis. Navyše, vždy, keď ma niekto pohostí, snažím sa urobiť všetko preto, aby mal z toho sám zážitok. Ukážem mu kus seba, niečo s ním podniknem alebo mu s niečím pomôžem. Neskôr tak môže spomínať, ako raz u neho prenocoval ten divný týpek.

Pocítil si v Číne prísny komunistický režim?

Netrúfam si to súdiť. Prešiel som Čínu a nikto ma nezatkol, aj keď po mne policajti vybehli 7-krát. Podľa mňa to však bolo preto, lebo mi chceli pomôcť. Raz ma aj odviezli, ale to som bol v oblasti, kde som nemal čo robiť. Raz mi povedali, že musím ísť autobusom, čo bola podľa mňa opäť len snaha mi pomôcť, pretože si mysleli, že pešo idem len preto, že nemám peniaze. Prišiel som však do kontaktu najmä s dedinčanmi a myslím si, že tých nikto neobmedzuje napríklad v slobode prejavu, pretože by ich ani nenapadlo, že nejakú potrebujú. 

Foto: archív Ladislava Ziburu

Foto: archív Ladislava Ziburu

Ako si sa s nimi vlastne dorozumel? Veď Nepálčinu ani Čínštinu neovládaš.

Dorozumieť sa je vec, ktorá sa dá naučiť, rovnako ako vzbudiť v ľuďoch dôveru – napríklad tým, že prejavíš úprimný záujem o ich osobu, hráš sa s ich deťmi alebo sa zaujímaš o ich rodinné fotky. V Nepále sa dá dohovoriť v angličtine. V Číne som však na to úplne rezignoval, pretože nemajú ani základnú anglickú slovnú zásobu. V niektorých situáciách je lepšie len jesť a usmievať sa na seba, než snažiť sa vysvetliť im, koľko mám detí.

Naučil som sa tiež robiť istý druh neverbálneho humoru. Uvediem príklad: Kráčam po Číne a stretnem roľníkov, ktorí okopávajú pole a usmievajú sa na mňa. Prídem ich pozdraviť, podám im svoje trekingové palice a naznačím, aby mi dali motyku, že si to vymeníme. Začnem tak okopávať ich pole a oni z toho majú nesmiernu zábavu. Odbehnú domov a prinesú mi jablko, ktoré sami vypestovali. Ja ho zjem, naznačím, že bolo veľmi dobré a zjem aj celý ohryzok. :)

Keď spomínaš jablko, aké ťažké bolo zaobstarať si stravu? Mal si šancu otestovať svoje limity alebo si mal jedla a vody dostatok? Schudol si? :)

Schudol som asi 15 kíl. Verím, že ľudské telo je múdro nastavené, všetky procesy fungujú automaticky a na cestách si vždy pripadám veľmi zdravý. Počas prvých troch týždňov schudnem a dostanem sa na svoju šampiónsku váhu asi 69 kíl, potom však už vôbec nechudnem. Stačí mi poriadne sa najesť dvakrát denne a jem len vtedy, keď mám kde.

V Taliansku sa mi stalo, že som nejedol takmer dva dni, ale telo si na všetko zvykne. Ľudia sú veľmi rozmaznaní, ja samozrejme tiež, a keď si nedám kávu, som protivný. Na ceste však takéto veci neriešiš a keď na jedlo narazíš, tak si ho kúpiš. Tie limity už testovali mnohí predo mnou a vždy boli prekvapení, aký odolný človek vlastne je.

Foto: archív Ladislava Ziburu

Foto: archív Ladislava Ziburu

Zrejme si nebol v žiadnych vyslovene nebezpečných oblastiach. Zažil si napriek tomu chvíle, keď si sa bál?

Hranica toho, čoho sa bojíš, sa stále posúva. Veľakrát sa vyskytneš v situácii, ktorá ti nie je príjemná, ale keď sa nič nestane, tak sa postupne báť prestaneš. Bojím sa len vtedy, keď to má zmysel. Napríklad keď je tma, idem po ceste, okolo mňa jazdia kamióny a ja viem, že ma nie je dobre vidieť. Možno dvakrát sa mi však stalo, že som spal u niekoho doma a nebol som si istý, či je to úplne ok. Napríklad u Kurdov na predmestí Istanbulu v akejsi práčovni a nevedel som, aký majú so mnou úmysel. 

Existuje krajina, do ktorej by si nikdy nešiel?

Ak by som tam nešiel ako vojnový reportér, nikdy by som sa nevydal do krajiny, v ktorej je vojna len preto, aby som zažil dobrodružstvo. Aj keď je to pre mňa silný motív – zažiť dobrodružstvo, neznamená to, že chcem byť v ohrození, ale zažívať neopakovateľné veci. Mojím cieľom je zažívať čo najviac dobrodružstva s čo najmenším rizikom. Aj preto sa snažím vyberať si veľmi bezpečné krajiny.

Foto: archív Ladislava Ziburu

Foto: archív Ladislava Ziburu

Foto: archív Ladislava Ziburu

Počas svojich prvých pútí si bol “chudobný študent”. Do Číny a Nepálu si išiel po promócii a napísaní knihy 40 dní pešo do Jeruzalemu. Pre mnohých mladých sú práve peniaze prekážkou v cestovaní. Koľko to stálo teba?

Všetky cesty, až na poslednú, boli veľmi lacné, pretože ako hovoríš, som bol študent. Naposledy som už bol v inej situácii. Vedel som, že v Nepále to bude nákladnejšie, zároveň som mal napísanú knihu, ktorá sa dobre predávala, a na prednášky chodilo veľa ľudí, takže som si našetril. Vedel som tiež, že o tejto ceste budem opäť robiť prednášky. Stálo ma to asi 80-tisíc českých korún.

Kupujem si však drahé letenky na poslednú chvíľu, lebo nikdy neviem, kedy poletím. Dosť stojí aj očkovanie a víza. Ono to chodenie je veľmi lacné, pretože nemáš vysoké nároky, a to aj keď som v Nepále vyložene rozhadzoval. Ľudia sú tam chudobní, takže keď som u niekoho prespával za peniaze a bol na mňa milý, dal som mu často dvojnásobok.

Kupoval si nejakú špeciálnu výbavu?

Ja práveže chodím ako úplny žobrák. (smiech) Nemám rád trekingové oblečenie, preto chodím v šortkách z Tesca. Nemám ani len poriadny nôž, pretože s tým mojím si môžem akurát tak nakrájať syr. (smiech) Vôbec nie som zálesák. Niečo som sa už síce za tých pár rokov naučil, ale nemám žiadne krabičky poslednej záchrany. Dôležitejšie je pre mňa, že mám mp3-ku a môžem si dvakrát denne pustiť Beatles. Športový výkon či zálesáctvo sú pre mňa nepodstatné.

Foto: archív Ladislava Ziburu

Foto: archív Ladislava Ziburu

Foto: archív Ladislava Ziburu

Pritom mnohí by si pútnika predstavili ako fyzicky zdatného…

Ja tam chodím za ľuďmi. Len mám trochu hrôzu, lebo sa v máji zase niekam vydám a odkedy som sa vrátil z Číny, som nič nerobil, bol som len 5-krát behať. Pritom si občas trochu vypijem a tiež veľa jem. Pribral som naspäť 15-20 kíl. Keď si spomeniem na prvých 15 dní v Nepále, tak som zomieral, pretože som fakt nebol v kondícii a bol som tučný. Krajina je navyše veľmi kopcovitá a bolo šialené teplo. Je však zaujímavé, ako intuitívne funguje tvoje telo. Prvých 15 dní som totiž iba večeral a nebol som ani trochu hladný. Vďaka tomu som rýchlo schudol a išlo sa mi dobre.

Tvoje cestovateľské prednášky sú plné humoru a na bežné prednášky sa veľmi nepodobajú. Dokáže ťa vôbec taká prednáška zaujať?

Asi áno, keď už sa v tom cestovaní pohybujem. Je však pravda, že na cestovateľskej scéne vyčnievam, a to aj v negatívnom zmysle slova. Myslím si však, že výhoda môjho spôsobu prezentácie je, že ľudia si vedia predstaviť, že by boli na mojom mieste. Keď som chodil na prednášky nadšených horolezcov, ktorí zliezli všetky 8-tisícky sveta, páčili sa mi fotky, no nevedel som si predstaviť, že by som to podnikol tiež. Keď si však sám zo seba a z problémov spravíš srandu a ukážeš nadhľad, ľudia si odnesú pocit, že ten svet je celkom pekný a bezpečný, pretože čomu sa človek smeje, toho sa nebojí.

Novú projekciu som posunul ešte trochu ďalej a už je z nej regulérny stand up a celkom to funguje, dokonca pri širokej vekovej kategórii 15 až 80 rokov.. Snažím sa pritom prepájať vtipy o našom svete a svete, ktorý som navštívil. Myslím, že ľudia si z toho odnesú pocit, že ten Nepál a Čína nie sú až tak ďaleko, že sú tam podobní ľudia ako u nás a že každý problém sa dá nejako vyriešiť. Občas však vidím, že na prednášku prišiel človek, ktorý sa skutočne chcel dozvedieť, aké je to hlavné mesto a najvyššia hora, a vtedy ma to trochu mrzí.

Foto: archív Ladislava Ziburu

Foto: archív Ladislava Ziburu

Čo si myslíš o dnešnom cestovateľskom trende, keď chce každý cestovať a byť digitálnym nomádom?

Keď sa z niečoho stane trend, zrejme to znamená, že po tom veľa ľudí už dlhý čas túžilo. Digitálne nomádstvo ľuďom ukázalo, že keď sa budú živiť online biznisom, môžu to robiť odvšadiaľ na svete. Samozrejme si myslím, že po čase príde dezilúzia a mnohí zistia, že ich to už nebaví. Fascinuje ma však, že naša generácia nevie, čo bude za pár rokov a môže tieto veci skúšať. Vítam každú alternatívu, ktorá ťa priblíži k tvojmu cieľu.

Tvoje zážitky vydali na dve knihy. Ak by si však mal vypichnúť jeden top zážitok, čo by to bolo?

Hlbokým zážitkom bolo, keď ma jedna čínska rodina pozvala domov na oslavu narodenín. Mali tam zapálené sviečky, hrali karty a smiali sa. Po čase som si však všimol čierne plátno, pred ktorým sa niekto modlil. O chvíľu som zbadal aj veľkú čiernu truhlu a uvedomil som si, že som na pohrebe. Čo máš však v tej chvíli robiť? Tak som sa usmieval naďalej. V príručke o čínskych zvykoch som si však prečítal, že v Číne pohreb nie je tragédiou, ale ukončením kolobehu života, a pre rodinu je úctou, keď je na pohrebe veľa ľudí.

Na takéto zážitky však musíš čakať aj týždeň, keď sa nič zaujímavé nedeje. Nejde ani tak o veľkosť zážitkov, ako o intenzitu, a po čase aj menej zaujímavé zážitky vnímaš intenzívnejšie a tešíš sa, keď ťa rodina pozve na obed alebo prvýkrát vidíš opicu. To je prenositeľné aj do bežného života a keby sme sa všetci naučili mať detskú radosť aj z banalít, tak budeme šťastní. 

Foto: archív Ladislava Ziburu

Foto: archív Ladislava Ziburu

Spomínal si, že v máji sa vydáš na ďalšiu cestu. Máš už predstavu kam?

Zatiaľ vôbec netuším. Rozhodnutie si chcem zámerne nechať na poslednú chvíľu. Občas si tak potrebujem dokázať, koľko slobody ešte mám. Niekedy napríklad robím to, že keď musím ráno skoro vstávať, na truc ešte idem do nonstopky, aby som si svoju slobodu potvrdil. Teraz mám asi 20 miest, ktoré by som chcel navštíviť, napríklad Tanzánia, Etiópia, Peru, Čile, Nový Zéland, Papua Nová Guinea, Kirgizstan, Arménsko, Gruzínsko, Kazachstan, Pobaltie či Rumunsko. Naozaj neviem, ktorú si nakoniec vyberiem. 

Myslím, že to ti vydrží tak na zvyšok života. Držím ti teda palce v ďalších dobrodružstvách a ďakujem za rozhovor. :)

 

Pridať komentár (0)