Mla­dý Čech ces­tu­je po vlast­ných a o svo­jich zážit­koch píše best­sel­le­ry

Marianna Mikešová / 7. mája 2017 / Rozhovory

zdroj: archív Ladislava Ziburu

Jed­né­ho dňa sa roz­ho­dol, že chce zažiť to naj­väč­šie dob­ro­druž­stvo. Vybral sa na pešiu púť a zapá­či­lo sa mu to natoľ­ko, že dodnes pre­šiel po vlast­ných už tisíc­ky kilo­met­rov. Svo­je zážit­ky zveč­nil v dvoch best­sel­le­roch a dnes pod­ni­ká tur­né po Čes­kej repub­li­ke so svo­jou stand up show. Ladi­slav Zibu­ra, kama­rát­mi pre­zý­va­ný Zibi, si doma aj vo sve­te zís­ka­va ľudí svo­jím humo­rom a úsme­vom.

Ahoj, Zibi. Kam máš s tým kuf­rom namie­re­né?

Idem do Čes­ké­ho Těší­na, kde budem mať ďal­šiu pro­jek­ciu a po nej pôj­dem s cha­lan­mi piť do Poľ­ské­ho Těší­na. (smiech) Vždy keď nav­šte­vu­jem vzdia­le­nej­šie mes­to, sna­žím sa dohod­núť si stret­nu­tie s miest­ny­mi, aby som to tam viac spoz­nal. Vďa­ka pred­náš­ko­vé­mu tur­né už poznám dob­re nie­len Čes­ko, ale aj Slo­ven­sko, a nav­ští­vil som mies­ta, kam by som sa inak nedos­tal.

Keď sa pozriem do mapy, poznám už kaž­dý kúso­ček Čes­kej repub­li­ky a bavia ma jej záku­tia, kto­ré Česi až tak nepoz­na­jú. Ak by však člo­vek chcel pod­rob­ne pre­ces­to­vať kra­ji­nu, trva­lo by mu to mesia­ce. Mne sa to náho­dou poda­ri­lo prá­ve vďa­ka pred­náš­kam. Keď­že som však teraz kaž­dý deň nie­kde inde, je pre mňa para­dox­ne naj­väč­ším kom­for­tom byť doma. 

V Čes­ku si už mediál­ne zná­my, napí­sal si dva best­sel­le­ry a absol­vo­val množ­stvo pred­ná­šok. Vní­maš to už ako seri­óz­nu kari­é­ru aj do budúc­nos­ti?

Moja gene­rá­cia vyras­tá v dobe, keď nevie­me, aké pro­fe­sie budú exis­to­vať za 10 rokov. Koho by pred 20 rok­mi napad­lo, že dnes bude naj­lep­ším povo­la­ním prog­ra­má­tor? Budúc­nosť si teda veľ­mi neplá­nu­jem. Pred­náš­ky nech­cem robiť celý život, ale písa­nie je pre mňa veľ­kou váš­ňou, tak­že by som sa rád pohy­bo­val v tej­to oblas­ti.

Pra­co­val som už v Čes­kom roz­hla­se, ako exter­nis­ta som pra­co­val pre maga­zín Repor­tér, tak­že viem, že by som sa mohol ube­rať aj novi­nár­skou drá­hou. Pri­vy­rá­bal som si aj písa­ním reklam­ných tex­tov a tiež ma to uži­vi­lo. Mám istú slo­bo­du v tom, že viem, že sa k tomu môžem kedy­koľ­vek vrá­tiť. Avšak, teraz, keď môžem ces­to­vať, písať o tom a ľudia to budú čítať, tak by som v tom ešte pár rokov rád pokra­čo­val.

Foto: IDPhotography.cz

Foto: IDPhotography.cz

Prej­di­me však k tvo­jím ces­to­va­teľ­ským začiat­kom. Ako vzni­kol ten bláz­ni­vý nápad vydať sa na púť?

Bolo to po matu­ri­te, keď som veľ­mi chcel zažiť nie­čo dob­ro­druž­né. Úpl­nou náho­dou som sa dočí­tal, že exis­tu­je púť do San­tia­ga de Com­pos­te­la a kaž­do­roč­ne tam cho­dí 100 až 200-tisíc ľudí. Bolo to pres­ne to, čo som hľa­dal, a vedel som, že tam spo­znám ľudí z celé­ho sve­ta.

Vyra­zil som úpl­ne sám a vte­dy som pocí­til, aké super je ces­to­vať osa­mo­te. Skrát­ka ťa to pre­po­jí s ľuď­mi, kto­rých stret­neš. Malo to neopa­ko­va­teľ­nú atmo­sfé­ru, pre­to som sa o rok roz­ho­dol, že by som chcel pod­nik­núť púť, na kto­rú sa však už veľ­mi necho­dí. Vybral som sa teda s kama­rá­tom do Ríma a uve­do­mil som si, že to dob­ro­druž­stvo je ešte väč­šie, keď si musíš sám obsta­rá­vať jed­lo a hľa­dať mies­to na pre­spa­nie.

Pove­dal som si teda, že opus­tím Euró­pu a pre­šiel som Turec­ko a Izra­el na ces­te do Jeru­za­le­ma. Bola to para­dox­ne jed­no­duch­šia ces­ta ako do Ríma, ale bol to úpl­ne iný svet, a navy­še som bol v Turec­ku v čase rama­dá­nu. Pove­dal som si, že by bolo super pou­ží­vať pešiu chô­dzu ako netra­dič­ný doprav­ný pros­trie­dok v rôz­nych kra­ji­nách sve­ta a napo­sle­dy som sa tak vydal do Nepá­lu a Číny, navy­še do oblas­tí, kde čas­to cudzin­ca nevi­de­li nie­koľ­ko rokov. 

Foto: IDPhotography.cz

Jed­nu takú­to dob­ro­druž­nú ces­tu si však absol­vo­val aj na bicyk­li. Pre­čo teda zví­ťa­zi­la prá­ve chô­dza?

Áno, skú­šal som to, keď som išiel na bicyk­li k Sever­né­mu moru. Po ces­te som však zis­til, že opro­ti chô­dzi na bicyk­li nemô­žeš úpl­ne vypnúť, nedo­ká­žeš vní­mať všet­ky detai­ly, musíš neus­tá­le dávať pozor, inak by si sa “vysy­pal”. Ľudia ťa tiež toľ­ko neos­lo­vu­jú, pre­to­že ich dedi­nou pre­chá­dzaš na bicyk­li a chý­ba tam moment, keď ideš oko­lo ich záh­ra­dy a chví­ľu sa na seba poze­rá­te. Chô­dza sa navy­še nemô­že poka­ziť. Bicy­kel je teda pre mňa tým naj­hor­ším kom­pro­mi­som medzi chô­dzou a autom. 

Z tvo­jej posled­nej kni­hy sa zdá, že na kaž­dom kro­ku je člo­vek, kto­rý ti ochot­ne pomô­že, uby­tu­je ťa, dá ti najesť. Je to sku­toč­ne tak ale­bo je to len ilú­zia?

Nie je to žiad­ne skres­le­nie. Píšem jed­no­du­cho len o tých zau­jí­ma­vých veciach a nie o tých dlhých hodi­nách, keď sa abso­lút­ne nič nede­je. Za tri mesia­ce zhro­maž­díš dosť zau­jí­ma­vých ľudí na to, aby si o nich mohol napí­sať 300-stra­no­vú kni­hu.

Foto: facebook.com/Ladislav Zibu­ra

Sú tamoj­ší ľudia sku­toč­ne takí pohos­tin­ní, milí a nepoz­na­jú xeno­fó­biu?

Prek­va­pu­je ma, že to z kniž­ky tak vyzne­lo. Mne sa zdá, že to tak úpl­ne nie je. Netrú­fam si tvr­diť, či sú Nepál­ci ale­bo Číňa­nia xeno­fób­ni. Číňa­nia ma síce čas­to pozý­va­li na jed­lo, no tak­mer vôbec som sa s nimi neroz­prá­val, pre­to­že som nara­zil len na mini­mum ľudí, kto­rí hovo­ri­li po anglic­ky. V Nepá­le ma až tak nepo­zý­va­li, ale milí ku mne boli. 

Mám skôr pocit, že sa k tebe sprá­va­jú tak, ako ty k nim. Keď prí­deš vysmia­ty a sprá­vaš sa k nim pek­ne, opla­tia ti to rov­na­ko. S podob­ným prí­stu­pom som sa stre­tol aj v Talian­sku. Xeno­fób­ni ku mne nikde nebo­li, ale Ázia je vše­obec­ne zná­ma tým, že belo­chov skôr obdi­vu­jú. V Číne ma pre­to čas­to ani nene­cha­li zapla­tiť vstup­né do pamia­tok.

Mys­líš si teda, že v Čes­ku či na Slo­ven­sku by sa ces­to­va­te­ľo­vi dosta­lo rov­na­kej pohos­tin­nos­ti?

Sme boha­té kra­ji­ny, to sa vôbec nedá porov­ná­vať s chu­dob­ný­mi. Som pre­sved­če­ný o tom, že hneď ako chu­dob­ná kra­ji­na zbo­hat­ne, ľudia tiež pre­sta­nú byť pohos­tin­ní. Ich pohos­tin­nosť je totiž zalo­že­ná na tom, že nikdy neve­dia, kedy ju budú sami potre­bo­vať, a záro­veň pra­me­ní z ich zve­da­vos­ti.

Keď je totiž nie­kto neza­mest­na­ný, žije celý život v jed­nej dedi­ne a zra­zu tam po mno­hých rokoch prí­de cudzi­nec, je pre neho zau­jí­ma­vé pozvať ho k sebe domov. Keď­že nič nemá, nemá mu ani čo ukrad­núť. My v Euró­pe nemá­me toľ­ko voľ­né­ho času a nemá­me byť pre­čo takí zve­da­ví. Netu­ším, čo by ľudia robi­li, keby tadiaľ­to pre­chá­dzal Nepá­lec, ale mys­lím si, že by bol prek­va­pe­ný z pohos­tin­nos­ti, akej by sa mu dosta­lo, aj keď nie v tom extrém­nom zmys­le slo­va.

Foto: archív Ladi­sla­va Zibu­ru

Foto: archív Ladi­sla­va Zibu­ru

Sna­žíš sa ľuďom nie­ke­dy sám opla­tiť ich pohos­tin­nosť?

Keď som bol ešte menej skú­se­ný, pár­krát som sa im za to pokú­sil zapla­tiť, no to ich vždy len ura­zi­lo. Ponúk­nu­té penia­ze aj tak odmiet­nu a ak by ich potre­bo­va­li, požia­da­jú o ne. Člo­vek tak len ska­zí ten moment, pre­to­že dá naja­vo, že si domá­ce­ho môže kúpiť. On chcel pri­tom len uká­zať svo­ju dob­ro­sr­deč­nosť. Mys­lím si, že naj­väč­šiu služ­bu robím tým­to kra­ji­nám tým, že o nich píšem kni­hy. Keď si kni­hu pre­čí­ta pár desia­tok tisíc ľudí, verím, že nie­kto z nich sa roz­hod­ne kra­ji­nu nav­ští­viť.

Mám tiež zása­du, že keď sa z ces­ty vrá­tim, pošlem neja­ké penia­ze na cha­ri­tu do kra­ji­ny, kto­rú som nav­ští­vil, čo mi prí­de ako fajn kom­pro­mis. Navy­še, vždy, keď ma nie­kto pohos­tí, sna­žím sa uro­biť všet­ko pre­to, aby mal z toho sám záži­tok. Uká­žem mu kus seba, nie­čo s ním pod­nik­nem ale­bo mu s nie­čím pomô­žem. Neskôr tak môže spo­mí­nať, ako raz u neho pre­no­co­val ten div­ný týpek.

Pocí­til si v Číne prí­sny komu­nis­tic­ký režim?

Netrú­fam si to súdiť. Pre­šiel som Čínu a nikto ma nezat­kol, aj keď po mne poli­caj­ti vybeh­li 7-krát. Pod­ľa mňa to však bolo pre­to, lebo mi chce­li pomôcť. Raz ma aj odviez­li, ale to som bol v oblas­ti, kde som nemal čo robiť. Raz mi pove­da­li, že musím ísť auto­bu­som, čo bola pod­ľa mňa opäť len sna­ha mi pomôcť, pre­to­že si mys­le­li, že pešo idem len pre­to, že nemám penia­ze. Pri­šiel som však do kon­tak­tu naj­mä s dedin­čan­mi a mys­lím si, že tých nikto neob­me­dzu­je naprí­klad v slo­bo­de pre­ja­vu, pre­to­že by ich ani nena­pad­lo, že neja­kú potre­bu­jú. 

Foto: archív Ladi­sla­va Zibu­ru

Foto: archív Ladi­sla­va Zibu­ru

Ako si sa s nimi vlast­ne doro­zu­mel? Veď Nepál­či­nu ani Čín­šti­nu neo­vlá­daš.

Doro­zu­mieť sa je vec, kto­rá sa dá naučiť, rov­na­ko ako vzbu­diť v ľuďoch dôve­ru — naprí­klad tým, že pre­ja­víš úprim­ný záu­jem o ich oso­bu, hráš sa s ich deť­mi ale­bo sa zau­jí­maš o ich rodin­né fot­ky. V Nepá­le sa dá doho­vo­riť v anglič­ti­ne. V Číne som však na to úpl­ne rezig­no­val, pre­to­že nema­jú ani základ­nú anglic­kú slov­nú záso­bu. V nie­kto­rých situ­áciách je lep­šie len jesť a usmie­vať sa na seba, než sna­žiť sa vysvet­liť im, koľ­ko mám detí. 

Naučil som sa tiež robiť istý druh never­bál­ne­ho humo­ru. Uve­diem prí­klad: Krá­čam po Číne a stret­nem roľ­ní­kov, kto­rí oko­pá­va­jú pole a usmie­va­jú sa na mňa. Prí­dem ich pozdra­viť, podám im svo­je tre­kin­go­vé pali­ce a naz­na­čím, aby mi dali moty­ku, že si to vyme­ní­me. Začnem tak oko­pá­vať ich pole a oni z toho majú nesmier­nu zába­vu. Odbeh­nú domov a pri­ne­sú mi jabl­ko, kto­ré sami vypes­to­va­li. Ja ho zjem, naz­na­čím, že bolo veľ­mi dob­ré a zjem aj celý ohry­zok. :)

Keď spo­mí­naš jabl­ko, aké ťaž­ké bolo zaob­sta­rať si stra­vu? Mal si šan­cu otes­to­vať svo­je limi­ty ale­bo si mal jed­la a vody dosta­tok? Schu­dol si? :)

Schu­dol som asi 15 kíl. Verím, že ľud­ské telo je múd­ro nasta­ve­né, všet­ky pro­ce­sy fun­gu­jú auto­ma­tic­ky a na ces­tách si vždy pri­pa­dám veľ­mi zdra­vý. Počas prvých troch týž­dňov schud­nem a dosta­nem sa na svo­ju šam­pi­ón­sku váhu asi 69 kíl, potom však už vôbec nechud­nem. Sta­čí mi poriad­ne sa najesť dva­krát den­ne a jem len vte­dy, keď mám kde. 

V Talian­sku sa mi sta­lo, že som neje­dol tak­mer dva dni, ale telo si na všet­ko zvyk­ne. Ľudia sú veľ­mi roz­maz­na­ní, ja samoz­rej­me tiež, a keď si nedám kávu, som pro­tiv­ný. Na ces­te však také­to veci nerie­šiš a keď na jed­lo nara­zíš, tak si ho kúpiš. Tie limi­ty už tes­to­va­li mno­hí pre­do mnou a vždy boli prek­va­pe­ní, aký odol­ný člo­vek vlast­ne je.

Foto: archív Ladi­sla­va Zibu­ru

Foto: archív Ladi­sla­va Zibu­ru

Zrej­me si nebol v žiad­nych vyslo­ve­ne nebez­peč­ných oblas­tiach. Zažil si napriek tomu chví­le, keď si sa bál?

Hra­ni­ca toho, čoho sa bojíš, sa stá­le posú­va. Veľa­krát sa vyskyt­neš v situ­ácii, kto­rá ti nie je prí­jem­ná, ale keď sa nič nesta­ne, tak sa postup­ne báť pre­sta­neš. Bojím sa len vte­dy, keď to má zmy­sel. Naprí­klad keď je tma, idem po ces­te, oko­lo mňa jaz­dia kami­ó­ny a ja viem, že ma nie je dob­re vidieť. Mož­no dva­krát sa mi však sta­lo, že som spal u nie­ko­ho doma a nebol som si istý, či je to úpl­ne ok. Naprí­klad u Kur­dov na pred­mes­tí Istan­bu­lu v akej­si prá­čov­ni a neve­del som, aký majú so mnou úmy­sel. 

Exis­tu­je kra­ji­na, do kto­rej by si nikdy nešiel?

Ak by som tam nešiel ako voj­no­vý repor­tér, nikdy by som sa nevy­dal do kra­ji­ny, v kto­rej je voj­na len pre­to, aby som zažil dob­ro­druž­stvo. Aj keď je to pre mňa sil­ný motív — zažiť dob­ro­druž­stvo, nezna­me­ná to, že chcem byť v ohro­ze­ní, ale zaží­vať neopa­ko­va­teľ­né veci. Mojím cie­ľom je zaží­vať čo naj­viac dob­ro­druž­stva s čo naj­men­ším rizi­kom. Aj pre­to sa sna­žím vybe­rať si veľ­mi bez­peč­né kra­ji­ny.

Foto: archív Ladi­sla­va Zibu­ru

Foto: archív Ladi­sla­va Zibu­ru

Foto: archív Ladi­sla­va Zibu­ru

Počas svo­jich prvých pútí si bol “chu­dob­ný štu­dent”. Do Číny a Nepá­lu si išiel po pro­mó­cii a napí­sa­ní kni­hy 40 dní pešo do Jeru­za­le­mu. Pre mno­hých mla­dých sú prá­ve penia­ze pre­káž­kou v ces­to­va­ní. Koľ­ko to stá­lo teba?

Všet­ky ces­ty, až na posled­nú, boli veľ­mi lac­né, pre­to­že ako hovo­ríš, som bol štu­dent. Napo­sle­dy som už bol v inej situ­ácii. Vedel som, že v Nepá­le to bude náklad­nej­šie, záro­veň som mal napí­sa­nú kni­hu, kto­rá sa dob­re pre­dá­va­la, a na pred­náš­ky cho­di­lo veľa ľudí, tak­že som si našet­ril. Vedel som tiež, že o tej­to ces­te budem opäť robiť pred­náš­ky. Stá­lo ma to asi 80-tisíc čes­kých korún. 

Kupu­jem si však dra­hé leten­ky na posled­nú chví­ľu, lebo nikdy neviem, kedy pole­tím. Dosť sto­jí aj očko­va­nie a víza. Ono to cho­de­nie je veľ­mi lac­né, pre­to­že nemáš vyso­ké náro­ky, a to aj keď som v Nepá­le vylo­že­ne roz­ha­dzo­val. Ľudia sú tam chu­dob­ní, tak­že keď som u nie­ko­ho pre­spá­val za penia­ze a bol na mňa milý, dal som mu čas­to dvoj­ná­so­bok.

Kupo­val si neja­kú špe­ciál­nu výba­vu?

Ja prá­ve­že cho­dím ako úpl­ny žob­rák. (smiech) Nemám rád tre­kin­go­vé oble­če­nie, pre­to cho­dím v šort­kách z Tes­ca. Nemám ani len poriad­ny nôž, pre­to­že s tým mojím si môžem aku­rát tak nakrá­jať syr. (smiech) Vôbec nie som zále­sák. Nie­čo som sa už síce za tých pár rokov naučil, ale nemám žiad­ne kra­bič­ky posled­nej záchra­ny. Dôle­ži­tej­šie je pre mňa, že mám mp3-ku a môžem si dva­krát den­ne pus­tiť Beat­les. Špor­to­vý výkon či zále­sác­tvo sú pre mňa nepod­stat­né.

Foto: archív Ladi­sla­va Zibu­ru

Foto: archív Ladi­sla­va Zibu­ru

Foto: archív Ladi­sla­va Zibu­ru

Pri­tom mno­hí by si pút­ni­ka pred­sta­vi­li ako fyzic­ky zdat­né­ho…

Ja tam cho­dím za ľuď­mi. Len mám tro­chu hrô­zu, lebo sa v máji zase nie­kam vydám a odke­dy som sa vrá­til z Číny, som nič nero­bil, bol som len 5-krát behať. Pri­tom si občas tro­chu vypi­jem a tiež veľa jem. Pri­bral som nas­päť 15 – 20 kíl. Keď si spo­me­niem na prvých 15 dní v Nepá­le, tak som zomie­ral, pre­to­že som fakt nebol v kon­dí­cii a bol som tuč­ný. Kra­ji­na je navy­še veľ­mi kop­co­vi­tá a bolo šia­le­né tep­lo. Je však zau­jí­ma­vé, ako intu­itív­ne fun­gu­je tvo­je telo. Prvých 15 dní som totiž iba veče­ral a nebol som ani tro­chu hlad­ný. Vďa­ka tomu som rých­lo schu­dol a išlo sa mi dob­re.

Tvo­je ces­to­va­teľ­ské pred­náš­ky sú plné humo­ru a na bež­né pred­náš­ky sa veľ­mi nepo­do­ba­jú. Doká­že ťa vôbec taká pred­náš­ka zau­jať?

Asi áno, keď už sa v tom ces­to­va­ní pohy­bu­jem. Je však prav­da, že na ces­to­va­teľ­skej scé­ne vyčnie­vam, a to aj v nega­tív­nom zmys­le slo­va. Mys­lím si však, že výho­da môj­ho spô­so­bu pre­zen­tá­cie je, že ľudia si vedia pred­sta­viť, že by boli na mojom mies­te. Keď som cho­dil na pred­náš­ky nad­še­ných horo­lez­cov, kto­rí zliez­li všet­ky 8-tisíc­ky sve­ta, páči­li sa mi fot­ky, no neve­del som si pred­sta­viť, že by som to pod­ni­kol tiež. Keď si však sám zo seba a z prob­lé­mov spra­víš sran­du a uká­žeš nad­hľad, ľudia si odne­sú pocit, že ten svet je cel­kom pek­ný a bez­peč­ný, pre­to­že čomu sa člo­vek sme­je, toho sa nebo­jí.

Novú pro­jek­ciu som posu­nul ešte tro­chu ďalej a už je z nej regu­lér­ny stand up a cel­kom to fun­gu­je, dokon­ca pri širo­kej veko­vej kate­gó­rii 15 až 80 rokov.. Sna­žím sa pri­tom pre­pá­jať vti­py o našom sve­te a sve­te, kto­rý som nav­ští­vil. Mys­lím, že ľudia si z toho odne­sú pocit, že ten Nepál a Čína nie sú až tak ďale­ko, že sú tam podob­ní ľudia ako u nás a že kaž­dý prob­lém sa dá neja­ko vyrie­šiť. Občas však vidím, že na pred­náš­ku pri­šiel člo­vek, kto­rý sa sku­toč­ne chcel dozve­dieť, aké je to hlav­né mes­to a naj­vyš­šia hora, a vte­dy ma to tro­chu mrzí.

Foto: archív Ladi­sla­va Zibu­ru

Foto: archív Ladi­sla­va Zibu­ru

Čo si mys­líš o dneš­nom ces­to­va­teľ­skom tren­de, keď chce kaž­dý ces­to­vať a byť digi­tál­nym nomá­dom?

Keď sa z nie­čo­ho sta­ne trend, zrej­me to zna­me­ná, že po tom veľa ľudí už dlhý čas túži­lo. Digi­tál­ne nomád­stvo ľuďom uká­za­lo, že keď sa budú živiť onli­ne biz­ni­som, môžu to robiť odvša­diaľ na sve­te. Samoz­rej­me si mys­lím, že po čase prí­de dez­ilú­zia a mno­hí zis­tia, že ich to už neba­ví. Fas­ci­nu­je ma však, že naša gene­rá­cia nevie, čo bude za pár rokov a môže tie­to veci skú­šať. Vítam kaž­dú alter­na­tí­vu, kto­rá ťa pri­blí­ži k tvoj­mu cie­ľu.

Tvo­je zážit­ky vyda­li na dve kni­hy. Ak by si však mal vypic­hnúť jeden top záži­tok, čo by to bolo?

Hlbo­kým zážit­kom bolo, keď ma jed­na čín­ska rodi­na pozva­la domov na osla­vu naro­de­nín. Mali tam zapá­le­né svieč­ky, hra­li kar­ty a smia­li sa. Po čase som si však vši­mol čier­ne plát­no, pred kto­rým sa nie­kto mod­lil. O chví­ľu som zba­dal aj veľ­kú čier­nu truh­lu a uve­do­mil som si, že som na poh­re­be. Čo máš však v tej chví­li robiť? Tak som sa usmie­val naďa­lej. V prí­ruč­ke o čín­skych zvy­koch som si však pre­čí­tal, že v Číne poh­reb nie je tra­gé­di­ou, ale ukon­če­ním kolo­be­hu živo­ta, a pre rodi­nu je úctou, keď je na poh­re­be veľa ľudí. 

Na také­to zážit­ky však musíš čakať aj týž­deň, keď sa nič zau­jí­ma­vé nede­je. Nej­de ani tak o veľ­kosť zážit­kov, ako o inten­zi­tu, a po čase aj menej zau­jí­ma­vé zážit­ky vní­maš inten­zív­nej­šie a tešíš sa, keď ťa rodi­na pozve na obed ale­bo prvý­krát vidíš opi­cu. To je pre­no­si­teľ­né aj do bež­né­ho živo­ta a keby sme sa všet­ci nauči­li mať det­skú radosť aj z bana­lít, tak bude­me šťast­ní. 

Foto: archív Ladi­sla­va Zibu­ru

Foto: archív Ladi­sla­va Zibu­ru

Spo­mí­nal si, že v máji sa vydáš na ďal­šiu ces­tu. Máš už pred­sta­vu kam?

Zatiaľ vôbec netu­ším. Roz­hod­nu­tie si chcem zámer­ne nechať na posled­nú chví­ľu. Občas si tak potre­bu­jem doká­zať, koľ­ko slo­bo­dy ešte mám. Nie­ke­dy naprí­klad robím to, že keď musím ráno sko­ro vstá­vať, na truc ešte idem do nons­top­ky, aby som si svo­ju slo­bo­du potvr­dil. Teraz mám asi 20 miest, kto­ré by som chcel nav­ští­viť, naprí­klad Tan­zá­nia, Eti­ó­pia, Peru, Čile, Nový Zéland, Papua Nová Guinea, Kir­gizs­tan, Armén­sko, Gru­zín­sko, Kazachs­tan, Pobal­tie či Rumun­sko. Naozaj neviem, kto­rú si nako­niec vybe­riem. 

Mys­lím, že to ti vydr­ží tak na zvy­šok živo­ta. Držím ti teda pal­ce v ďal­ších dob­ro­druž­stvách a ďaku­jem za roz­ho­vor. :)

Pridať komentár (0)