Multikultúrny Londýn je veľká inšpirácia. Slovenke však v ňom chýbala komunita Slovákov, preto ju vytvorila

Kedy si prvýkrát odišla do zahraničia?

Natrvalo som odišla po strednej škole, a to do USA na Drury University, keď som mala 19 rokov. Moje interakcia so zahraničím však prebiehala už počas strednej školy. Chodila som na jazykové kurzy, učila som sa jazyky, bola som na bilingválnom gymnáziu… Mám tiež rodinu, ktorá sa rozpŕchla do sveta kvôli rôznym režimom na Slovensku. Vždy som dosť ašpirovala k životu za hranicami, videla som v tom výzvu. Veľmi rada sa učím nové veci, a preto to bol taký môj podvedomý cieľ.

zdroj: Peťa Žilinčanová

Takže aj rozhodnutie ísť na vysokú školu do zahraničia prišlo automaticky?

To ani nie (smiech). Ako mnohí stredoškoláci, nemala som v tom jasno. Uvažovala som o Lekárskej fakulte na Slovensku, takže som sa pripravovala aj na to. To však skôr chcelo moje okolie, než ja. Mala som vždy organizačné sklony a chcela som vytvárať nové veci, prichádzať s novými nápadmi… Z toho dôvodu som si poslala prihlášku aj do USA, kam chodil môj vtedajší priateľ do školy, a aj do Anglicka.

Hovoríš, že okolie ťa skôr videlo na Lekárskej fakulte, rodina ťa teda nepodporovala?

Tak by som to nepovedala – mám skvelú rodinu, ktorá za mnou stojí a podporuje ma vo všetkých smeroch, akurát skôr dúfala, že a rozhodnem pre medicínu. Chcela som však ísť do zahraničia študovať biznis, lebo tam štúdium naberá úplne iný rozmer, čo sa týka praktickosti. Počas strednej školy som bola na Cornell University na letnej “vysokej škole“, kde sme robili rôzne prípadové štúdie. Bolo to relevantné, aktuálne a prepájalo to teóriu s praxou. Spoznala som tiež veľa medzinárodných študentov, čo bolo veľmi stimulujúce.

V Londýne si od roku 2012?

Zo Štátov som sa presunula na štúdium do Durhamu na severe Anglicka a až neskôr som sa presťahovala do Londýna. Tam som si našla vysnenú prácu v spoločnosti Unilever.

zdroj: Peťa Žilinčanová

V čom je Unilever špecifický? Na Slovensku je viac známy svojimi značkami ako Dove, Lipton, či Rexona.

Je to výrobná firma, ktorá vlastní veľa značiek a pôsobí i v Bratislave. Zapáčil sa mi koncept zdieľaných hodnôt, čo znamená, že firma je zodpovedná voči všetkým zúčastneným stranám. A Unilever v tom bol líder. Mal tím najlepších marketérov na svete, čo ma strašne lákalo. Prvýkrát som sa tam však nedostala, neskôr som tam bola na stáži. Po nej som chcela nastúpiť na TPP, ale neprešla som oficiálnym výberovým konaním. Nastala vtedy zaujímavá situácia, kedy sa za mňa prihovoril prechádzajúci šéf a zaručil sa za mňa personálnemu oddeleniu. A tak som sa dostala do Unileveru ako riadny zamestnanec. Bol to veľmi unikátny moment v mojom živote, ktorý si veľmi vážim. Pochopila som silu kvalitnej práce, ale aj úprimných vzťahov a vyplnila sa mi hodnota vytrvalosti a plného nasadenia.

Čím ťa práca v tejto spoločnosti najviac ovplyvnila?

Pracovala som tam tri roky. Súčasťou Unileveru sú špeciálne pozície vytvorené pre absolventov vysokých škôl. Každý rok som mala príležitosť rotovať v inom tíme a nazbierala som tak rozmanité skúsenosti, čo sa týka marketingu, stratégie, vývoja a predaja. Musela som sa tiež vždy preorientovať na nových ľudí, priority, zručnosti… Veľa som sa naučila a mala som obrovskú zodpovednosť za svoje projekty. Páčila sa mi aj diverzita. V desaťčlennom tíme nás bolo sedem kultúr a človek tým spoznáva svet. Raz sme mali indickú party, inokedy nás Francúzska zobrala na víno…

Podporovala ťa škola v získaní praxe?

Školy v UK tlačia na to, aby študenti získavali pracovné skúsenosti. Kladie sa dôraz na ich kvalitu a relevantnosť pre to, čo chcú dosiahnuť v budúcnosti. Počas celého štúdia majú personalistov, ktorí chodia na campusy a vyhľadávajú talenty.

Cítila si sa s Britmi na jednom leveli, čo sa týka prístupu firmy v porovnaní s  „domácimi“?

Úplne. Moja práca a názory boli brané plne do úvahy. Stalo sa mi však, že som dostala feedback na zlepšenie mojej schopnosti prispôsobovať komunikačný štýl ku rôznym ľuďom, a tak isto, že moja priamosť môže byť pre mnohých šokujúca. Zaujímavé však bolo, že medzinárodný tím túto črtu nevidel. Napriek tomu som si túto radu zobrala k srdcu. Naučila som sa tak o sebe niečo nové a aplikujem to do dnes.

zdroj: Peťa Žilinčanová

U cudzincov na Slovensku sa občas stáva, že v práci cítia istý tlak od kolegov v tom, že im ohrozujú prácu. Ty si to nepociťovala?

Vôbec. Anglicko je veľmi multikultúrna krajina. Pre mňa je Slovensko atraktívne z viacerých hľadísk, ale diverzita obyvateľstva sa nedá porovnávať. V Londýne spolunažíva veľa vierovyznaní, kultúr, názorov, čo je veľmi obohacujúce. Buď sa držia v komunite alebo sa inšpirujú navzájom a vedia to tak otočiť na príležitosť.

V Londýne si rozbehla organizáciu slovenskej komunity v trochu inej forme ako prebiehala doteraz. Bola si už počas štúdia so Slovákmi v kontakte či to prišlo až neskôr?

Vždy som komunitu Slovákov vyhľadávala. Na strednej škole som tancovala folklór a sama o sebe hovorím, že som pyšná Slovenka. V zahraničí som najprv na Durhame nebola schopná nájsť Čechov a Slovákov, aj keď som sa skutočne snažila. Našla som ju až po piatich rokoch, keď som bola v Londýne druhý rok. Moja sestra chodila na Warwick University, kde je veľká komunita Slovákov, a tak sa to začalo nabaľovať. Teraz cez neziskovku LEAF organizujem podujatia pre Slovákov. Pracujem na diaľku s kolegami v Bratislave z programu Slovenských profesionálov v zahraničí. Celý londýnsky program vediem hlavne s  Jurajom Šottom, ktorý má na starosti komunitu Slovákov v zahraničí aj v iných krajinách.

Ako si vieme predstaviť, čo si sa rozhodla vytvoriť?

Chceli som priniesť hodnotu, ktorá medzi Slovákmi v zahraničí doteraz nebola. Robili sme veľa interview a zisťovali sme, čo ľudia potrebujú. V Londýne sa nejaké akcie už organizujú a je toho určite viac ako pred rokom. Veľa ľudí sa nám však vyjadrilo, že sa chcú stretnúť s podobnými ľuďmi, no tiež zažiť inšpiratívny obsah. Zúčastniť sa ako participanti zaujímavých tém nielen ako publikum, ale aj osobne diskutovať a zapojiť sa.  Vyšiel tak koncept „Themed Connects“, séria eventov o témach, ktoré našu komunitu zaujímajú. Podľa témy vytvoríme v úzkej skupine formát, pozveme profesionálnych expertov a naučíme sa niečo spolu.

Za sebou už máte pilotný event. Ako dopadol?

Áno, máme za sebou diskusiu „Vrátiť sa či nevrátiť“, na ktorú sme pozvali hostí, Braňa Kleskeňa, zakladateľa LEAF a Elišku Mallickovu z finančno-technologickej spoločnosti Revolut. Začali sme otázkami a odpoveďami na tému, potom sme vytvorili diskusné skupinky a nakoniec sme mali reflektívne cvičenie. Vďaka účastníkom sa nám podarilo vytvoriť informatívnu a intímnu atmosféru. Čo ma najviac teší je, že mnohí nám dali spätnú väzbu, že radi stretli nových ľudí, ktorí ich obohatili v doterajšom zmýšľaní. Náš zámer sme teda splnili.

zdroj: Peťa Žilinčanová

Koľko ďalších tém máte naplánovaných?

Je to organické. Vykryštalizovali sa nám už témy rovnováha medzi pracovným a súkromným životom a všímavý stav mysle, neskôr budeme nechať hlasovať ľudí za ďalšie.

Pre koho sú eventy určené, s akou cieľovou skupinou pracujete?

Všimli sme si, že v Londýne sa nekoná toľko formálnych eventov pre profesionálov, ktorí tu pôsobia niekoľko rokov. Cieľom neziskovky LEAF, s ktorou spolupracujem, je zabezpečiť, aby Slováci cirkulovali svoje znalosti medzi sebou, medzi Slovenskom a zahraničím alebo v rámci zahraničia. Snažíme sa budovať komunitu, a tiež ukázať možnosti pomoci Slovensku zo zahraničia. LEAF je podporou pre ľudí, keď chcú konzultovať návrat domov alebo keď chcú oni priniesť niečo do ekosystému Slovákov po celom svete.

Nedávno si sa tiež zúčastnila veľtrhu práce organizovaným Slovenským veľvyslanectvom v UK. Zarezonoval Slovákmi v UK Brexit natoľko, aby zvažovali vrátiť sa späť?

Z mojich rozhovorov s jednotlivcami vyplynulo, že buď sú tam veľmi dlho a chcú sa vrátiť, nevedia však kde začať a čo urobiť. Druhú skupinu tvoria tí, čo majú jasno v tom či sa vrátia alebo nevrátia. Tretia skupina sú tí, ktorých známi sa vrátili na Slovensko, vnímajú tak svoje okolie a keď sa posunie či vymení, tak uvažujú aj oni o zmene.

Teraz študuješ MBA na London Business School, robíš dobrovoľníčku v družine s deťmi utečencov, zapájaš sa do mimoškolských aktivít, máš prácu na polovičný úväzok a si aj ambasádorka programu Slovenských profesionálov v zahraničí v neziskovke LEAF. Ako to stíhaš?

(smiech) Je to všetko pre mňa veľmi zaujímavé a obohacujúce. Žijem život formou učenia sa a zároveň robím veci, v ktoré verím. To ma dobíja energiou. A ako by asi povedal každý – plánujem a stanovujem si priority.

Aké máš plány po skončení štúdia?

Osobne sa teraz sústredím na to, aby som rástla v oblasti mojich schopností a zručností a využila školu naplno. Preto mám aj toľko iniciatív, koľko mám. Chcem nájsť niečo, pre čo mám vášeň. Je to i vzdelávanie, prečo veľmi rada spolupracujem  s LEAF. Pracujem na sebarozvoji a sebapoznávaní, aby som vedela, kde viem svoje schopnosti aplikovať. Čo sa týka lokality, skutočne neviem, kde skončím. V živote ma vždy osud niekam prirodzene zavial. Uvažujem samozrejme aj o Slovensku.