Najvýraznejšia slovenská architektka, ktorá v mužskom svete predbehla všetkých

Viera Mecková je najvýraznejšou slovenskou architektkou, ktorá za čias bývalého režimu formovala tvár slovenských miest. Kariérny vrchol dosiahla v druhej polovici 20. storočia.

Ako prvá žena získala Cenu Emila Belluša, ocenenie za celoživotný prínos v oblasti slovenskej architektúry.

Ako píše na webe Žilina Galéria, narodila sa v roku 1933, vyštudovala Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave, a po ukončení pracovala ako architektka Stavoprojektu v Žiline.

Je autorkou desiatok architektonických stavieb a interiérov po celom Slovensku, laureátka prestížnej Ceny Emila Belluša za rok 2003 za celoživotné architektonické dielo, členka Rady Spolku architektov Slovenska, členka tvorivej skupiny VAL, navrhovateľka knižnej väzby a šperkov a členka Slovenskej komory architektov.

zdroj: Screenshot,Youtube/RTVS

Jej rukopis je viditeľný vo viacerých slovenských mestách. Najviac stavieb môžeš vidieť v Žiline, kde pracovala ako architektka takmer 30 rokov, píše Archinfo. 

V meste pracovala na viacerých dielach, medzi ktoré patrí napríklad Konzervatórium Žilina, rekonštrukcia Hotela Astória či administratívna budova MÚ Žilina, za ktorú získala Cenu Zväzu slovenských architektov spolu s architektmi Jurajom Marthom a Ladislavom Sulíkom, informoval web Galérie Žilina. 

Vo zvyšku slovenských miest je známy Kultúrny dom v Púchove a v Dolnom Kubíne, Štátna banka a Štátna poisťovňa v Liptovskom Mikuláši, Aerologická stanica v Gánovciach, Hotel Terchová v Terchovej, Botel Gracia v Bratislave, kaviareň Kúpeľný dom v Rajeckých Tepliciach či reštaurácia Bašta v Banskej Bystrici.

Žilinská dominanta

Architektka sa prednedávnom ocitla v minisérii Ikony verejnoprávnej televízie RTVS. V nej bola prezentovaná aj impozantná stavba v samom srdci Žiliny.

Mecková sa počas svojich aktívnych rokov snažila vyťažiť z každého projektu maximum. Zakladala si na detailoch a symbolike. Takou stavbou je aj Mestský úrad v Žiline s veľkou aulou a rozľahlými kancelárskymi priestormi, vo vnútri zdobená s geometrickou presnosťou. Detaily vypovedajú o dobe.

zdroj: Screenshot,Youtube/RTVS

Budova stojí od 80. rokov v žilinskom centre a využíva sa dodnes. Stavba si vyslúžila cenu od Zväzu slovenských architektov v roku 1988.

„Neviem vám povedať, aký je to pocit, vkročiť do vymysleného priestoru, kde nie je vidieť plochu,“ hovorí tvorkyňa projektu.

Umenie ju sprevádza podľa vlastných slov počas jej celého dospelého života, a na architektúre ju fascinuje práve realizácia návrhu. „Byť pri tom, byť účastný premeny čiernych čiar na papieri zhmotnených v priestor,“ dopĺňa v dokumente pre RTVS architektka.

VAL

V časoch bývalého režimu Mecková spolu s Alexom Mlynárčikom a Ľudovítom Kupkovičom tvorili umelecko-architektonické zoskupenie VAL.

Svojimi utopickými víziami sa snažili vzbudiť pozornosť nielen v Československu, ale aj zahraničí, to sa im aj darilo. Ich diela dnes môžeme považovať za vizionárske.

zdroj: Screenshot,Youtube/RTVS

Heliopolis

Jedným z najimpozantnejších diel trojice sa stal návrh futuristického mesta vo Vysokých Tatrách, v ktorom prebiehali na konci šesťdesiatych rokov stavebné prípravy medzinárodného šampionátu.

Vízia mesta prišla od Mlynárčika, ktorý skalnaté končiare Tatier konzultoval s viacerými architektmi, a z týchto konzultácií sa nakoniec vykryštalizovala spolupráca s mladými žilinskými architektmi – Vierou Meckovou a Ľudovítom Kupkovičom, „ochotnými pomôcť bez finančných výhod,“ píše o tom magazín Magdamag.

zdroj: Screenshot,Youtube/RTVS

Tatranské mesto šokuje dodnes. Malo pozostávať z jedného objektu, a to obrovského prstenca s výškou 60 podlaží a priemerom 1,2 kilometra. Situované bolo takmer bezdotykovo na skalnaté tatranské vrchy v oblasti Žabieho plesa, píše ďalej Magdamag.

Projekt nepredstavoval len zbožný návrh architektov, sprevádzala ho rozsiahla dokumentácia, na ktorej sa podieľal rad odborníkov aj z iných vedných a technických oblastí, dopravy, energetiky či ekológie.

Dokumentácia je nadčasová, autori mysleli aj na detaily, ktoré by projekt učinili funkčným – od dopravného, funkčného či energetického riešenia, až po ekologické a pamiatkové hľadiská.

Plocha celého Heliopolisu predstavovala 4 milióny metrov štvorcových, na ktorých by sa mohlo rekreovať 50 000 návštevníkov a 10 000 stálych obyvateľov. Promenádne terasy tvorili ďalších 200 000 metrov štvorcových. 

Zoskupenie VAL aktívne projektovali v rovnakej zostave až do polovice 90. rokoch 20. storočia. Autori vytvorili rad prospektívnych architektonických návrhov, ktoré dnes radíme k vrcholom slovenskej architektúry a umenia. 

Istroport

Ďalším vizionárskym projektom z tvorby skupiny VAL bol návrh ďalšieho utopického mesta Istroport, situovaného do blízkosti bratislavského centra.

Na Heliopolise môžeš vyčítať charakteristické prvky lineárneho mesta, ktoré sa malo koncentrovať po obvode prstenca, Istroport je iný. Architekti chceli život uzavrieť do jedného veľkého objektu, v ktorom by bolo všetko, čo človek potrebuje.

Navrhli teda tri gigantické objekty, 690 metrov vysoké, ktoré boli, ako píše Magdamag, takmer šesťkrát vyššie ako najvyšší dom mesta.

Istroport sa od Heliopolisu nelíši len v tvare objektu. Zásadné sú aj funkcie, ktoré malo nové mesto v hlavnom meste spĺňať. „Všetky tri bloky Istroportu spoluvytvárajú funkčné vybavenie mesta, spoločenské a kultúrne zariadenia, školské a výskumné inštitúty, nemocnicu, obchodné aj výrobné zariadenia, ako aj športové a relaxačné priestory,“ píše Magdamag.

Autori uvádzajú, že každý objekt mesta bude obývaný 40 000 obyvateľmi. Istroport mal splniť kompletnú funkciu 120-tisícového mesta, ktoré však zaberá extrémne malú plochu územia.

Podľa autorov bežná zastavaná plocha pre 120-tisíc obyvateľov zaberá až 7 až 9 kilometrov štvorcových, v Istroporte to malo predstavovať len 0,68 kilometra štvorcového.

Všetky bloky mali poskytnúť úžitkový priestor až 210 metrov pod úrovňou zeme, v podzemných priestoroch malo byť situované aj hlavné centrum mesta.

Oba projekty však ostali len vo forme vízií, ktoré sa nikdy neuskutočnili. V Heliopolise sa ľudia nestotožnili s myšlienkou mať zastavaný národný symbol, a v utopickom Istroporte, ktorý presúval stavebnú aktivitu z brehu priamo na Dunaj sa nestretli názory z prostredia ochrancov prírody. Tí sa zmobilizovali predovšetkým kvôli plánovanej stavbe veľkého vodného diela na Dunaji, jeho realizácii však nakoniec nezabránili, píše o tom Seminár urbánnej imaginácie.