NATO v Ankare čaká najväčšia zmena za takmer 80 rokov. Analytička odhalila 4 scenáre pre Európu pod tlakom Trumpa

NATO môže stáť pred najväčšou zmenou od roku 1949. Európa totiž čelí rastúcemu tlaku prezidenta Spojených štátov Donalda Trumpa, aby prevzala väčšiu zodpovednosť za svoju obranu. 

Aké možnosti má Aliancia pred sebou? Pozreli sme sa na štyri scenáre jej ďalšieho vývoja. 

Čo predchádzalo samitu NATO?

Summitu predchádzala intenzívna diskusia o budúcnosti Aliancie. Americký prezident Donald Trump v uplynulých týždňoch opakovane spochybňoval jednotu NATO. Po tom, ako Dánsko odmietlo odovzdať Grónsko Spojeným štátom, vyhlásil, že sa so spojencami „lúči“. Alianciu zároveň označil za „papierového tigra“, keď jej členovia nepodporili USA v konflikte s Iránom. Francúzsky prezident Emmanuel Macron následne Trumpa obvinil, že NATO „vyprázdňuje“.

Napätie zvýšili aj návrhy Pentagónu podporovať len „modelových spojencov“, ktorí plnia záväzky v oblasti obranných výdavkov. Objavila sa aj myšlienka vylúčiť z Aliancie Španielsko. Pentagon zároveň oznámil rozsiahle sťahovanie amerických vojakov z Nemecka a Poľska a predstavil plán znížiť až o polovicu kapacity prostriedkov na hlboké údery určených pre Európu v čase krízy. Podľa viacerých analytikov by to mohlo oslabiť odstrašujúcu schopnosť Európy voči Rusku.

Politologička Alexandra de Hoop Scheffer, prezidentka Nemeckého Marshallovho fondu – think-tanku  zapojeného do transatlantických vzťahov, v rozhovore pre francúzsky denník Le Monde pripomína, že nejde len o Trumpovu politiku. Spojené štáty sú súčasne angažované v Európe, na Blízkom východe aj v Indo-Pacifiku. Pentagon preto presadzuje stratégiu „strategickej saturácie“, ktorá vedie k rozdeleniu zodpovednosti medzi spojencov. Výsledkom je, že Washington už nedokáže Európe poskytovať rovnakú vojenskú podporu ako v minulosti.

„Dodacie lehoty výroby sa predlžujú, čo sa prejavuje v oneskoreniach dodávok do Nemecka a pobaltských štátov,“ hovorí s tým, že posolstvo je jasné: „Aj bez politických nezhôd už USA nie sú schopné zaručiť Európe rovnakú úroveň vojenskej podpory.“

Štyri scenáre

Podľa analytičky Anny Wieslanderovej z Inštitútu pre bezpečnostnú a rozvojovú politiku už NATO vstúpilo do obdobia zásadnej transformácie. V analýze načrtla štyri možné scenáre vývoja Aliancie. Líšia sa najmä v tom, akú úlohu budú v budúcnosti zohrávať Spojené štáty a ako rýchlo budú Európania schopní prevziať väčšiu časť obranných povinností.

Wieslanderová upozorňuje, že ide o najväčšiu zmenu fungovania NATO od jeho založenia v roku 1949.

Prvý scenár: viac Európy, ale USA zostanú lídrom

Prvou možnosťou je pozvoľná transformácia NATO. Spojené štáty by zostali hlavným lídrom Aliancie, no európske krajiny by výrazne zvýšili svoje vojenské kapacity a prevzali väčšiu časť spoločnej obrany.

V praxi by to znamenalo vyššie výdavky na obranu, väčší počet európskych vojakov, modernejšiu techniku aj väčší podiel európskych dôstojníkov vo velení NATO. Ide o scenár, ktorý by zachoval kontinuitu a minimalizoval riziko bezpečnostných otrasov.

Úlohy a štruktúra vojenského velenia by sa podľa nej reorganizovali tak, aby odrážali väčší podiel záťaže a vplyvu, ktoré by tieto spôsobilosti generovali.

„Nedávny transatlantický posun a napätie nemusia nevyhnutne podkopať šance, že sa táto umiernená verzia stane realitou. Hoci tento scenár nie je v súlade s víziou Trumpovej administratívy o úplnejšom presune zodpovednosti, mohol by byť nakoniec miestom, kde proces presunu bremena skončí,“ píše vo svojej analýze.

Druhý scenár: rýchly a chaotický presun zodpovednosti

Autorka však upozorňuje, že oveľa pravdepodobnejší je druhý variant. Európa by síce rovnako preberala väčšiu časť obrany, no celý proces by prebiehal výrazne rýchlejšie a pod tlakom Washingtonu.

Najväčším problémom podľa Wieslanderovej je, že niektoré schopnosti Spojených štátov Európa zatiaľ nedokáže rýchlo nahradiť. Týka sa to napríklad satelitného prieskumu, spravodajských systémov, protivzdušnej obrany, tankovania lietadiel vo vzduchu či presných rakiet dlhého doletu.

Podľa autorky preto hrozí, že namiesto premysleného rozdelenia zodpovednosti dôjde k jej nekontrolovanému odovzdaniu. Ak by Spojené štáty sťahovali vojakov a techniku rýchlejšie, než ich Európa dokáže nahradiť, mohli by vzniknúť nebezpečné medzery v obrane kontinentu.

Situáciu navyše komplikujú opakované politické spory medzi Washingtonom a európskymi metropolami. Každá ďalšia kríza podľa Wieslanderovej oslabuje dôveru medzi spojencami a zvyšuje riziko nekoordinovaných rozhodnutí.

Práve tento scenár považuje analytička za najrealistickejší v najbližších rokoch. Jeho úspech bude závisieť od toho, či sa podarí zachovať úzku koordináciu medzi USA a Európou a či európske štáty skutočne výrazne zvýšia investície do obrany.

Tretí scenár: NATO bez Spojených štátov

Treťou možnosťou je  podľa nej odchod Spojených štátov z NATO, či už formálny alebo faktický.

Aliancia by v takom prípade pokračovala ďalej, no tvorili by ju len európske štáty spolu s Kanadou. Znamenalo by to obrovské finančné aj vojenské náklady. Európa by musela nahradiť americký jadrový dáždnik, vybudovať nové veliteľské štruktúry a výrazne posilniť vlastné odstrašovacie schopnosti.

Autorka však zdôrazňuje, že tento scenár momentálne nepovažuje za pravdepodobný. Hoci Trump odchodom z NATO viackrát hrozil, strategické dokumenty jeho administratívy podľa nej stále počítajú s pokračovaním Aliancie, nie s jej opustením.

Štvrtý scenár: NATO zanikne a nahradí ho Európska únia

Najradikálnejším variantom je úplné presunutie kolektívnej obrany pod Európsku úniu. NATO by zaniklo a jeho úlohu by prevzala EÚ.

Takýto scenár by predpokladal nielen odchod Spojených štátov, ale aj rozhodnutie európskych lídrov, že už nemá zmysel zachovávať samotné NATO. Nečlenské krajiny EÚ, ako Spojené kráľovstvo, Nórsko, Island, Kanada či Turecko, by následne mohli s Úniou uzatvoriť osobitné obranné dohody.

Podľa Wieslanderovej je však táto možnosť zo všetkých štyroch najmenej pravdepodobná. Európska únia totiž zatiaľ nemá väčšinu nástrojov potrebných na fungovanie plnohodnotnej vojenskej aliancie. Chýbajú jej spoločné veliteľské štruktúry, plánovanie obrany, štandardizované vojenské procesy aj jednotná strategická kultúra.

Problémom zostáva aj rozhodovanie. Zahraničná a bezpečnostná politika EÚ si vo väčšine prípadov vyžaduje jednomyseľnosť, čo môže celý systém ochromiť. Príkladom je Maďarsko, ktoré v posledných rokoch opakovane blokovalo viaceré spoločné rozhodnutia.

Otvorenou otázkou by zostala aj jadrová ochrana Európy. Teoreticky by ju mohli zabezpečovať Francúzsko a Spojené kráľovstvo, no vytvorenie spoločného európskeho jadrového odstrašenia by si vyžadovalo zásadné politické rozhodnutia, na ktoré dnes medzi členskými štátmi neexistuje zhoda.

Situácia sa však postupne mení. Nemecko plánuje do roku 2029 vybudovať najväčšiu konvenčnú armádu v Európe, Poľsko rekordne investuje do obrany a verejná podpora spoločnej európskej bezpečnostnej politiky rastie. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová dokonca vyhlásila, že Európska únia buduje „vojenskú veľmoc“ a pripravuje novú bezpečnostnú stratégiu pre meniace sa geopolitické prostredie.

Čítaj viac z kategórie: Zahraničie