Neziskovka a crowdfunding – Ako sme to dokázali

Veronika Švecová / 8. septembra 2015 / Lifehacking

Cro­wd­fun­din­gová kam­paň Adop­tuj si včelu pod tak­tov­kou Gre­en­pe­ace Slo­ven­sko a Ži­vica zís­kala oce­ne­nie Fun­drai­ser roka 2014. Ako vi­dia cro­wd­fun­ding ne­zis­kové or­ga­ni­zá­cie? Na čo by si podľa nich ne­mal za­bud­núť vo svo­jej kam­pani? Od­po­ve­dali nám Katka Ni­ko­de­mová, ko­or­di­ná­torka kam­pane z Gre­en­pe­ace Slo­ven­sko a Petra Je­že­ková, pro­jek­tová ma­na­žérka zo Ži­vice.

 

Katka, Petra, ako môžu ne­zis­kové or­ga­ni­zá­cie oslo­viť dar­cov pri cro­wd­fun­dingu? Čo môžu po­núk­nuť?

KN: To, čo sme po­nú­kali v pro­jekte my, boli včely. A to je podľa mňa aj veľké plus pro­jektu. Ne­po­nú­kali sme nič ab­s­traktné, čo by si ľu­dia ne­ve­deli pred­sta­viť. Po­nú­kali sme včely ako niečo veľmi kon­krétne a hma­ta­teľné, na čom ľu­ďom zá­leží. Po­čas kam­pane sme to aj nie­koľ­ko­krát opa­ko­vali a s for­mu­lá­ciou sme sa hrali. Cie­ľom bolo uká­zať, že adop­cia (aj keď len sym­bo­lická) nie je fik­tívna, ale darca rozb­zučí sku­točný úľ. Včela bude pat­riť dar­covi a bude lie­tať v jed­nom zo slo­ven­ských miest. Tak si mohli dar­co­via vy­tvo­riť vzťah k pro­jektu, ku kam­pani.

 

 

Koľko ste vy­zbie­rali a čo ste so su­mou spra­vili? Spl­nila váš cieľ?

KN: Ak­tu­álna čias­tka (v deň roz­ho­voru) je 14 563 eur. Naša cie­ľová suma bola 26 000 eur. Roz­hodne to ale ne­po­va­žu­jeme za ne­ús­pech. V po­rov­naní s inými cro­wd­fun­din­go­vými kam­pa­ňami na Slo­ven­sku je to na­ozaj vy­soká suma. Nové úle sme už umiest­nili v Po­važ­skej Bys­trici, v Ži­line, v Kež­marku a v Lu­čenci. Za vy­zbie­rané prís­pevky sme uro­bili a uro­bíme ma­xi­mum.

 

PJ: Na si­tu­áciu sme re­a­go­vali tak, že sme sa na­ko­niec roz­hodli za­po­jiť do pro­jektu štyri mestá, na­miesto pô­vod­ných pia­tich. Or­ga­ni­zá­cie z miest, ktoré mali zá­u­jem o zria­de­nie a dl­ho­dobé udr­žia­va­nie mest­skej včel­nice, sa hlá­sili a my sme ich hod­no­tili podľa toho, či ve­deli spl­niť zmluvné pod­mienky a za­bez­pe­čiť všetky po­trebné ak­ti­vity. Jed­nou z pod­mie­nok je aj udr­ža­teľ­nosť mest­ských úľov po­čas na­sle­du­jú­cich šty­roch ro­kov. Tu už nie­ktorí sami od­stú­pili, pre­tože ne­ve­deli za­ru­čiť také dlhé fun­go­va­nie. Preto sme vy­brali také or­ga­ni­zá­cie, ktoré pri svo­jich pre­doš­lých ak­ti­vi­tách uká­zali, že majú po­trebné skú­se­nosti a budú úle v mes­tách schopné udr­žať. 

 

 

Ako mo­ti­vo­vať ľudí, aby pris­peli na ne­zis­kové pro­jekty? 

PJ: Náš tip je presne vy­me­dziť, čo z vy­zbie­ra­ných pe­ňazí kú­pite, vy­ro­bíte, ako ich po­u­ži­jete. My sme presne uviedli, že v kaž­dom meste po­sta­víme dva úle, pri­pra­via sa včel­nice, atď. Ten kon­krétny hma­ta­teľný úči­nok kam­pane vy­chá­dza aj zo slo­ven­ských pod­mie­nok. Tu sa už ve­ľa­krát stalo, že sa dô­vera dar­cov zne­užila. Ľu­dia sú me­nej dô­ver­čiví, chcú mať po­cit, že si vý­sle­dok môžu ove­riť, skon­tro­lo­vať, chy­tiť.

 

KN: Sú­hla­sím s tým, že by to malo byť niečo kon­krétne, hma­ta­teľné a po­tom niečo, na čom ľu­ďom zá­leží. Áno, sú aj ľu­dia, ktorí majú zo včiel ne­ga­tívne po­city. Môže to byť dô­sle­dok aler­gií na uš­tip­nu­tie alebo stra­chu z uš­tip­nu­tia. Dr­vivá väč­šina re­ak­cií bola však po­zi­tívna –  včielky máme radi a vieme, že sú dô­le­žité, ale zá­ro­veň krehké a cit­livé. Ich po­stupné miz­nu­tie ohro­zuje aj eko­no­mickú a en­vi­ron­men­tálnu rov­no­váhu. Kam­paň by mala rie­šiť prob­lém, ktorý vníma aj ve­rej­nosť. Náš ove­rený tip je ur­čite aj kre­a­ti­vita, to bolo v na­šej kam­pani dô­le­žité.

 

Kde, ok­rem va­šej vy­cib­re­nej we­bo­vej stránky, ste naj­viac uplat­nili kre­a­tívny prí­stup? 

PJ: Ja si mys­lím, že veľmi dô­le­žité boli priame ak­cie napr. na Dob­rom trhu alebo diel­ničky, ktoré sa ro­bili s deťmi. Po týchto ak­ciách sa vždy pre­ja­vil ná­rast vy­zbie­ra­ných prís­pev­kov. Ľu­dia mohli prísť a spoz­nať nás, vi­dieť kto za ce­lou ak­ciou stojí. Mohli sa veľa pý­tať a do­zve­dieť. Vi­deli, že nám na veci na­ozaj zá­leží. Od­po­zo­ro­vala som to na sebe aj na Katke, že sme od­po­ve­dali na­ozaj na množ­stvo otá­zok. Vy­svet­lili sme ľu­ďom, o čo nám ide a hneď boli ot­vo­re­nejší.

 

KN: Áno, to čo po­má­halo bola priama ko­mu­ni­ká­cia. Keď sme po­slali ľu­ďom, ktorí fi­nančne pod­po­rujú Gre­en­pe­ace, ne­ws­let­ter o po­kro­koch kam­pane „Máme prvé mesto“ alebo „Ot­vá­rame prvé úle“, vi­deli po­krok. Vi­deli, že pro­jekt ide správ­nym sme­rom a roz­hodli sa pod­po­riť nás ešte viac. Vy­mys­leli sme na­prí­klad kon­cert Da­vida Kol­lera za zá­chranu včiel. Ľu­dia si ho mohli vir­tu­álne „adop­to­vať“ a za od­menu do­stali vstu­penku na jeho kon­cert. A po­tom ve­rejné ak­ti­vity, to spô­so­bilo opa­ko­vaný boom v pro­jekte, pre­tože  to vždy zau­jalo aj mé­diá. Pro­pa­gá­cia v mé­diách zas pri­tiahla po­zor­nosť no­vých ľudí.

 

 

Aký je podľa vás roz­diel me­dzi cro­wd­fun­din­gom v biz­nise a u ne­zis­ko­vých or­ga­ni­zá­cií? 

PJ: Roz­diel je v tom, že ľu­dia nám ne­ve­nujú pe­niaze na to, aby do­stali niečo pre seba. My vy­tvá­rame niečo pre blaho všet­kých. Tie adop­cie ne­boli fik­tívne, ur­čite však boli sym­bo­lické – v na­šom prí­pade ľu­dia do­stá­vali cer­ti­fi­káty o adop­cii. Ten člo­vek ni­kdy ne­stretne svoju včelu. Pod­po­ril mest­ský úľ, z kto­rého sa budú te­šiť všetci oby­va­te­lia.

 

KN: Ja som sa zas na dru­hej strane stretla s tým, že dar­co­via si svoje cer­ti­fi­káty o adop­cii ne­smierne vá­žili. Te­šili sa z nich a keď sa stalo, že nie­komu cer­ti­fi­kát ne­pri­šiel, okam­žite nás kon­tak­to­vali.

 

Koľko času je me­dzi pr­vým ná­pa­dom cro­wd­fun­din­go­vej kam­pane (Adop­tuj si včelu) a pr­vými pe­niazmi od dar­cov na účte kam­pane?

KN: Pro­jekt sme spúš­ťali v sep­tem­bri, pri príp­rav­nej fáze som však ešte ne­bola.

PJ: Prvá fáza príp­rav sa spus­tila nie­kedy na jar. Do­kopy to bolo asi pol roka príp­rav. Tu nám veľmi po­mohlo, že sa spo­jili dve or­ga­ni­zá­cie. Gre­en­pe­ace a Ži­vica. V Gre­en­pe­ace na jar s kam­pa­ňou na zá­chranu včiel za­čí­nali. My sme sa stretli, po­roz­prá­vali, zis­tili sme, že máme po­dobné ciele a zá­ujmy. Zdalo sa nám preto pri­ro­dzené spo­jiť sily a ne­ko­pať len na svo­jom pie­sočku.

 

 

Dalo sa to skrá­tiť, alebo ste s do­bou prie­behu spo­kojné?

KN: My sme s prie­be­hom na­ozaj spo­kojní. Mys­lím, že pol roka je aku­rát. Mu­síš si uve­do­miť, že ok­rem nás vstu­po­vali do pro­jektu aj tre­tie strany. Napr. agen­túra, ktorá nám pro bono vy­tvo­rila stránku – takže ko­mu­ni­ká­cia s nimi za­brala tiež svoj čas, ta­kisto náš vý­skum, ko­mu­ni­ká­cia s mes­tami. Čas by sa dal skrá­tiť, ale bolo by to skôr na úkor vý­sledku.

 

PJ: Pol roka je tak aku­rát. Veľa času nám za­bral aj roz­po­čet pro­jektu. Stre­tá­vali sme sa so vče­lármi a rie­šili každú jednu po­ložku. A ok­rem kam­pane vždy rie­šime aj mnoho iných ak­ti­vít a pro­jek­tov. Ni­kdy ne­máme k dis­po­zí­cii 100 % času len na jednu ak­ti­vitu alebo kam­paň. Ne­zis­kovky takto ne­fun­gujú. Na dru­hej strane ne­treba príp­ravu pre­há­ňať. Vždy sa dá spra­viť ešte krok na­vyše. Dô­le­žite je nájsť rov­no­váhu me­dzi tým, ako dlho niečo pri­pra­vo­vať a kedy to spus­tiť. Ve­ľa­krát by sa mohlo zdať, že čím dl­h­šia príp­rava, tým kva­lit­nejší pro­jekt. Ale nie­kedy sa v re­a­lite ukážu veci, na ktoré by sme bez praxe ne­prišli. Ne­treba sa s tým pri­dlho hrať. Re­a­lita tiež pri­ne­sie do kam­pane svoje. 

 

Čiže rada zo Ži­vice je ho­diť sa do vody a na­učiť sa plá­vať.

PJ: (Smiech.) Aj sa trošku sa pri­pra­viť, to je sa­moz­rejmé, ale nie moc dlho te­ore­ti­zo­vať.

 

In­špi­ro­vali ste sa pri re­a­li­zo­vaní kam­pane aj úspeš­nými cro­wd­fun­din­go­vými kam­pa­ňami zo sveta biz­nisu? Kto bol va­šou in­špi­rá­ciou?

PJ: No, jasné. Ja som sa in­špi­ro­vala tým, že som na­šla ta­kéto kam­pane v za­hra­ničí. Adop­cie včiel ro­bilo už viac ne­zis­ko­vých or­ga­ni­zá­cii aj v mi­nu­losti, napr. v Ne­mecku sa adop­cie ro­bili, aj sa ro­bia, zau­jí­maví sú aj Škóti, Česi za­čali pri­bližne v tom is­tom čase ako my a Gre­en­pe­ace v Poľ­sku kam­paň od­štar­to­val ešte pred nami. Takže in­špi­rá­cií sme mali veľa. Je to ove­rený mo­del, ktorý fun­guje, preto sme sa roz­hodli do toho ísť tiež. Iné cro­wd­fun­din­gové kam­pane zo sveta biz­nisu som ne­rie­šila, ani ma to v tej chvíli ne­na­padlo.

 

KN: Pri­znám sa, že som tiež ne­rie­šila kam­pane zo sveta biz­nisu. Čo sa týka prí­stupu, po­núk­nuť v kam­pani niečo kon­krétne a na­plá­no­vať ju tak, aby mala kon­krétny a me­ra­teľný vý­sle­dok, to je v Gre­en­pe­ace od­skú­šaný mo­del z mno­hých pre­doš­lých kam­paní a sna­žíme sa ich viesť tak, aby mali vý­sledky. Ak pri práci ho­vo­ríme prí­liš ab­s­traktne, veľmi ťažko sa to ko­mu­ni­kuje a zbie­ra­nie pe­ňazí je po­tom na­ozaj ná­ročné. Ko­le­go­via z Gre­en­pe­ace v Poľ­sku mali kam­paň s to­tož­ným náz­vom „adop­tuj si včelu“, ale cie­ľom bolo po­sta­viť hmy­zie ho­tely. Kam­paň za­čali v čase, keď bol v Poľ­sku enormný úhyn včiel aj me­dia­li­zo­vaný. Často po­môže aj správne na­ča­so­va­nie.

 

 

Za­žili ste už aj ne­ús­pe­chy, pop­rí­pade aj pri inom cro­wd­fun­dingu? 

KN: Ne­naz­vala by som to ne­ús­pe­chom. Ob­čas sa stane, že in­ves­tu­jeme prí­liš veľa ener­gie do veci, ktorá nemá taký bom­bas­tický úči­nok, ako sa ča­kalo. Nám sa to na­prí­klad stalo pri štú­dii o dô­sled­koch po­u­ží­va­nia pes­ti­cí­dov na ľud­ské zdra­vie. Ja aj naša ho­vor­kyňa Mirka Ábe­lová sme tomu ve­no­vali množ­stvo ener­gie a mys­leli sme, že to bude pecka. Ča­kali sme, že to osloví všet­kých. Ve­no­vali sme čas pre­lo­že­niu štú­die, zor­ga­ni­zo­va­niu tla­čo­vej kon­fe­ren­cie. A mé­diá to jed­no­du­cho ne­zau­jalo. Zrejme to bolo zle na­ča­so­vané alebo sme uro­bili iné chyby, ne­viem. Ne­vadí, ideme ďa­lej. 

 

PJ: Vní­mam to veľmi po­dobne. Ta­kisto ne­mô­žem ho­vo­riť o ne­ús­pe­chu, k ur­či­tým vý­sled­kom sa do­sta­neme vždy. Nám v Ži­vici sa niečo po­dobné stalo s pro­jek­tom uhlí­ko­vých de­tek­tí­vov. To bol ce­lo­európ­sky pro­jekt, v kto­rom sa vy­tvá­rali kal­ku­lačky oxidu uhli­či­tého pre školy. My sme po­čas pro­jektu zis­tili, že Slo­ven­sko tieto dáta ni­kdy nez­bie­ralo. Na­ko­niec sme išli podľa ra­kús­kych dát, ale vý­sledky pre školy boli po­tom len orien­tačné.

 

Na čo ne­za­bud­núť pri cro­wd­fun­dingu ne­zis­ko­vých pro­jek­tov? Čo z toho je možné vy­užiť v biz­nise? 

KN: No tu je roz­diel v účele kam­pane. Ja vní­mam cro­wd­fun­ding pre vý­voj pro­duk­tov tak, že po tom, ako sa suma vy­zbiera, sa pro­dukt vy­robí, po­šle dar­com a ďa­lej sa pre­dáva. Ten účel je vy­zbie­rať pe­niaze a hneď z nich niečo mať. Po­ve­dala by som, že cro­wd­fun­ding väč­šiny ne­zis­ko­vých or­ga­ni­zá­cii má za cieľ udr­ža­teľ­nosť. Náš cieľ nie je len po­sta­viť úle a pri­viesť včely do mesta. Chceme ich tam udr­žať, chceme pod­po­riť en­vi­ron­men­tálne vzde­lá­va­cie ak­ti­vity v týchto mes­tách. Ta­kisto dú­fame, že in­špi­ru­jeme aj ďal­šie mestá, aby si zria­dili vlastné mest­ské úle. Sama viem, že nie­ktoré sa síce do kam­pane ne­za­po­jili, ale svoje úle už majú alebo ich náš pro­jekt in­špi­ro­val na­toľko, že po­dobný pro­jekt zva­žujú na vlastné ná­klady. Ve­ríme, že ďal­šie budú na­sle­do­vať.

 

PJ: Udr­ža­teľ­nosť sa pre­ja­vuje aj v spo­lu­práci ne­zis­ko­vých or­ga­ni­zá­cií. Nie­len nás, Ži­vice a Gre­en­pe­ace, ale aj ďal­ších, ktoré sa budú sta­rať o úle v mes­tách. Na­šim cie­ľom ne­bolo mať mo­no­pol na včely na Slo­ven­sku. Chceli sme pri­niesť dobrý ná­pad a po­sú­vať ho ďa­lej. Aj keď sa táto kam­paň skončí, Ži­vica aj Gre­en­pe­ace sa bude na­ďa­lej stre­tá­vať s ďal­šími or­ga­ni­zá­ciami a práca so vče­lami bude po­kra­čo­vať. A nie­len to. Ve­ríme, že pre os­tatné mestá už budú ta­kéto ak­ti­vity ľah­šie. Môžu sa in­špi­ro­vať na­šimi úľmi, môžu sa ľah­šie pre­sa­diť a po­u­ká­zať na fun­gu­júce mo­dely. Rov­nako môžu nad­via­zať kon­takt s mes­tami, kde už tieto úle sú. To je možno vý­hoda sil­ných or­ga­ni­zá­cií, že môžu uro­biť niečo ako prví a uká­zať to os­tat­ným. Tí už po­tom majú ľah­šiu cestu. 

 

 

Čo by ste po­ra­dili no­vá­či­kom pri ich pr­vej cro­wd­fun­din­go­vej kam­pani? Už sme ro­zo­brali osobný kon­takt s dar­cami, hma­ta­teľný vý­sle­dok, udr­ža­teľ­nosť, spo­lu­prácu s inými or­ga­ni­zá­ciami. Máte ešte ne­jaké ná­pady?

KN: Ja by som po­ve­dala takú vec, ktorú ale ľu­dia v biz­nise podľa mňa ve­dia, ale možno nie všetky ne­zis­kovky sa tým ria­dia. In­ves­to­vať pros­triedky do kva­lit­ných fo­to­gra­fií a vi­deí. Často si to ľu­dia ne­uve­do­mujú, ale to, čím pre­zen­tujú svoj pro­jekt, či už sú to le­táky, ná­lepky, čo­koľ­vek, čo je no­si­čom in­for­má­cie, keď je to od­flák­nuté (pre­páčte za vý­raz), ni­kdy to ne­os­loví toľko ľudí, ako keď je to uro­bené kva­litne. Mys­lieť na kva­litný PR prí­stup. Viem, že v ne­zis­ko­vom sek­tore je to ťaž­šie, ale aj my veľa vecí ro­bíme v spo­lu­práci napr. s na­šimi dob­ro­voľ­níkmi, ktorí sa fo­te­niu alebo na­tá­ča­niu vi­deí ve­nujú pro­fe­si­onálne a sú ochotní nám po­môcť, prí­padne s fir­mami, ktoré sú ochotné dobrý pro­jekt pod­po­riť pro bono.

 

PJ: Ja mám ešte je­den tip. Aby ľu­dia v kam­pa­niach ro­bili veci srd­com. Znie to ako klišé. Ale na­ozaj, keď sa ľu­dia stretli so mnou alebo s Kat­kou, keď vi­deli, že tomu roz­umieme, že vče­lami a úľmi ži­jeme, tak mali aj oni úplne iný prí­stup. Ak nie­čomu ne­ve­ríte, nie je to dobre. Ne­robte to. Snažte sa ro­biť to, čo vás na­ozaj baví a žiť tým. Ľu­dia to budú cí­tiť.

 

Baby, pred pár dňami ste boli na via­ce­rých ot­vá­rač­kách mest­ských úľov. Kde bolo naj­lep­šie?

KN: Ja som ne­bola na všet­kých. Za­žila som Po­važ­skú Bys­tricu a Ži­linu. Práve Ži­lina bola pre mňa veľmi prí­jemná. To ob­čian­ske zdru­že­nie a nie­len to, všetci ľu­dia, ktorí s nimi spo­lu­pra­cujú. Mala som z nich veľmi prí­jemný po­cit. Boli to dob­ro­voľ­níci, ale aj mladí ľu­dia s ro­di­nami, ma­lými deťmi. Boli tam deky, chla­dené li­mo­nády, taký pik­nik. Všetko bolo také easy, od­ľah­čené. Malo to tam veľmi dobrú at­mo­sféru. To som si od­tiaľ od­niesla.

 

PJ: Ja som bola na všet­kých mies­tach a ne­mô­žem po­ve­dať, ktoré mesto bolo naj­lep­šie. Lebo každé bolo iné. Na­prí­klad Po­važ­ská Bys­trica bola veľmi pro­fe­si­onálna. Už od za­čiatku mali pre úle vy­brané dve lo­ka­lity, za­čali ro­biť kurzy pre ve­rej­nosť, už tam za­čali vo­diť deti. Tam ot­vo­re­nie možno ne­bolo až také bom­bas­tické, ale majú toto viac roz­be­hnuté. V Kež­marku to ďa­lej ro­bia na­ozaj mladí ľu­dia. Je tam za­po­je­ných veľmi veľa mla­dých ľudí, ktorí sa učia za bu­dú­cich vče­lá­rov. Veľa mla­dých dob­ro­voľ­ní­kov, ktorí na­ozaj chcú po­má­hať, chcú sa na­učiť nové prak­tické veci. V Lu­čenci majú veľmi špe­ci­fické pod­mienky v tom, že úle sú v mest­skom parku v blíz­kosti zá­klad­nej školy, kde ot­vo­rili vče­lár­sky krú­žok pre deti. Decká zo školy to majú na­ozaj blízko a budú môcť cho­diť na krú­žok tre­bárs po­čas vy­učo­va­nia alebo hneď po ňom. 

Každé mesto uro­bilo niečo na­ozaj špe­ci­fické. A my máme krásne štyri prí­klady, ako tento pro­jekt ší­riť ďa­lej. Štyri rôzne in­špi­rá­cie. To bolo aj na­ším cie­ľom – aby si to každé mesto uro­bilo po svo­jom. Áno, mali sme ne­jaké pod­mienky, ktoré bolo treba do­dr­žať. Stále sme však chceli, aby to mestá ro­bili tak, ako to vy­ho­vuje im a ako to má v ich pod­mien­kach naj­väčší prí­nos a vý­znam. 

 

Pridať komentár (0)