Pred 100 rokmi sa narodil Alexander Dubček. Politik nádeje, ktorý chcel nájsť v socializme ľudskú tvár

Alexander Dubček patrí k historickým osobnostiam, ktoré prekročili svoju rolu. Pri príležitosti dnešného stého výročia jeho narodenia to uviedla prezidentka Zuzana Čaputová. Zdôraznila, že Dubček sa spolupodieľal na dosiahnutí cieľov, vďaka ktorým je dnes Slovensko demokratickým štátom.

Pre demokratizačnú zmenu, ktorú Dubček stelesňoval, sa podľa hlavy štátu nadchla väčšina spoločnosti. „Pod nátlakom podpísaný Moskovský protokol a ďalšie vynútené ústupky ho však museli presvedčiť, že s totalitnou mocou opierajúcou sa o tanky nie je možné robiť kompromisy. Odišiel do ústrania, nie však do zabudnutia,“ konštatovala Čaputová.

Dubček stál na počiatkoch demokracie

Prezidentka tiež priblížila, že od invázie v auguste 1968 museli prejsť dve desaťročia, aby ľudská tvár, ktorú Alexander Dubček chcel dať politike, mala šancu osloviť ďalších. November ´89 na rozdiel od Pražskej jari priniesol podľa jej slov zmenu oveľa zásadnejšiu.

„Znamenal skutočný koniec totalitného systému a bol súčasťou konca bipolárneho sveta rozdeleného železnou oponou. Dubček sa ako predseda Federálneho zhromaždenia ČSFR zaslúžil o prijatie zákonov, ktoré zmenili totalitný štát na demokratickú krajinu,“ dodala hlava štátu.

KVÍZ: Aké sú tvoje poznatky o Nežnej revolúcii?

Symbol nádeje, ktorému hádzal život pod nohy polená

Alexander Dubček bol pre krajinu symbolom nádeje. Skonštatoval to bývalý šéf Mosta-Híd Béla Bugár pri príležitosti 100. výročia narodenia Dubčeka. Nevzdať sa považuje Bugár za jeden z najsilnejších odkazov tejto osobnosti aj pre súčasnosť.

„Pred Pražskou jarou mnohí nevinní ľudia boli prenasledovaní. Ja som v tých časoch bol malým chlapcom, ale dodnes si pamätám strach dospelých okolo mňa. Dubček bol pre ľudí symbolom nádeje, tak ako aj pre našu rodinu. Brat mojej mamy, strýko, ušiel z núteného tábora a stal sa kňazom v Taliansku. Preto sme často mávali návštevu eštebákov, ktorí svojím vystupovaním vyvolávali strach,“ spomína Bugár.

Dubček podľa neho veril, že krajine sa podarí vymaniť z područia Sovietskeho zväzu a snažil sa to sprostredkovať aj vo svojich vystúpeniach. „Až po príchod tzv. bratských vojsk, keď sme ho videli s leukoplastom na tvári (ak si to dobre pamätám),“ dodal.

Nikto podľa Bugára nemôže tvrdiť, že Dubčekov život bol ľahký. „Život mu hádzal pod nohy nemalé polená, ktoré mnohí ľudia by nedokázali prekročiť. A presne to vnímam ako jeden z najsilnejších odkazov v súvislosti s ním – Nikdy sa nevzdať. Dubček bol presvedčený v zmenu režimu. Od podpísania Moskovského protokolu, podpísania vstupu cudzích vojsk na územie Československa, to trvalo dve desaťročia, ale prišla,“ skonštatoval Bugár.

To, ako prijali Dubčeka námestia v roku 1989, označil za aspoň čiastočné zadosťučinenie za dvadsaťročnú nútenú izoláciu. „Túžba po slobode mu ostala aj po roku ’89,“ uzavrel Bugár.

Človek dvoch tvárí

Alexander Dubček bol človek dvoch tvárí – ľudskej a politickej. Vedel druhého pochopiť, ale v politike bol nekompromisný. Takto si na neho pri príležitosti 100. výročia od jeho narodenia spomína bývalý politik Pavol Hrušovský, ktorý sa s Dubčekom stretával vo Federálnom zhromaždení.

„Alexander Dubček bol milý človek, ale v politike nekompromisný. Zo sklamaného komunistu sa stal sociálny demokrat. Dokázal politiku doniesť k obyčajným ľuďom cez svoju ľudskú tvár,“ povedal pre TASR Hrušovský. Dubček mal podľa jeho slov aj tvár politickú.

„Keď bol presvedčený o správnosti svojho postoja k danej veci, mal dostatok trpezlivosti na dialóg. Na základe svojich životných skúseností sa otvoril demokracii ako základu budovania nového politického systému po Novembri 1989,“ vysvetlil Hrušovský.

Dubček sa podľa jeho slov netajil nespokojnosťou s rýchlym rozdelením Česko-Slovenska. „Počúval, rešpektoval a aj nesúhlasil s mnohými názormi, ako budovať samostatnú štátnosť SR,“ podotkol Hrušovský. Dubčekova smrť podľa neho dodnes vyvoláva otázniky.

Dubčekov príbeh obohacuje našu kolektívnu pamäť

Životný a politický príbeh Alexandra Dubčeka s jeho výstupmi i pádmi obohacuje našu kolektívnu pamäť. Myslí si to bývalý politik František Mikloško, ktorý bol predsedom Slovenskej národnej rady a priatelil sa s Dubčekom.

Z príbehu Dubčeka sa podľa neho dá poučiť. Dodal, že Slováci majú tendenciu zidealizovať si postavy a príbehy. Dubček už navždy zostane charizmatickou tvárou Pražskej jari, no tak je to podľa Mikloška dobre.

„Slovensko nemá a ani si nepestuje historickú, politickú alebo spoločenskú pamäť. Poznať životný a politický príbeh Alexandra Dubčeka, s jeho výstupmi i pádmi, s jeho veľkými zásluhami i chybami veľmi obohacuje našu kolektívnu pamäť. Dá sa z nej vychádzať, poučiť sa z nej a takto ho reálne zaradiť do novodobých slovenských dejín,“ skonštatoval pre TASR Mikloško pri príležitosti 100. výročia narodenia Dubčeka.

Žena, ktorá oklamala aj gestapo. Slovenská špiónka fotografie Apolky prepašovala v podväzkoch

Mikloško skonštatoval, že keď sa Dubček dostal na konci 60. rokov 20. storočia k najvyššej moci v štáte, otvoril dvere „socializmu s ľudskou tvárou“, načo osobne po vstupe spojeneckých vojsk do Československa aj politicky doplatil.

„Ťažko je Dubčeka hodnotiť, nikto z nás nebol vo vysokej politike v časoch komunizmu, naša skúsenosť je celkom iná. My môžeme veci popísať a opatrne vysloviť svoj názor a súd,“ priblížil.

Pre Mikloška je osobitne poučný jeho príbeh po tom, ako bol v roku 1971 politicky odstavený a sledovaný a rehabilitoval ho až november 1989. Izolácia podľa neho spôsobila, že sa nevedel prispôsobiť rýchlemu vývoju.

„Problém však je, že v tejto spoločenskej i politickej izolácii Dubček stratil kontakt so súčasnosťou, ktorá sa za tieto roky zásadne menila. Keď prišiel november 1989, Dubček privítal slobodu, ale jeho jazyk i myslenie bolo skôr spomienkové a pohybovalo sa v období Pražskej jari. Dubček sa na rýchly ponovembrový vývoj, ktorý bol najmä na ekonomickom poli v mnohom chaotický, už len prizeral a nevedel doňho zasiahnuť,“ uviedol Mikloško.

KOMENTÁR: Ako má odkaz Nežnej revolúcie prežiť, keď život v socializme velebia tí, ktorí ho zažili?

Myslí si, že Dubčekova pamiatka je v mysliach ľudí živá, čo vidno aj na jeho hrobe v bratislavskom Slávičom údolí, kde zapaľujú sviečky aj neznámi ľudia.

Pokúsil sa o nastolenie socializmu s ľudskou tvárou

Alexander Dubček sa narodil 27. novembra 1921 v Uhrovci. Detstvo a mladosť prežil s rodičmi v ZSSR, kam odišli za prácou a pred 2. svetovou vojnou sa vrátili späť domov. Zapojil sa do antifašistického odboja, bojoval spolu s bratom Júliusom v Slovenskom národnom povstaní. Od roku 1949 sa profesionálne venoval verejnej a politickej práci.

Politika sa však odkláňala od jeho pôvodnej vízie, citlivo vnímal porušovanie zákonnosti, prebiehajúce politické súdne procesy a hľadal východiská. V Československu dozrievala spoločenská kríza. Po nástupe do najvyššej straníckej funkcie sa stal Alexander Dubček obľúbeným a dôveryhodným politikom. Začali sa demokratické reformy v ekonomike i v spoločenskom živote, sovietski politici a maršali však žiadali ich zastavenie.

Po invázií vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy (21. 8. 1968) sa začala okupácia krajiny s cieľom zvrátiť prebiehajúce demokratické reformy. Dubčeka postupne zbavili všetkých funkcií, vylúčili zo strany a nastalo 20-ročné obdobie diskriminácie a obmedzovania ľudských práv.

Po páde totality v novembri 1989 sa opätovne vrátil do aktívnej politiky, bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia v Prahe, prispieval k utváraniu novej pluralitnej spoločnosti, navštevoval mnohé štáty Európy a sveta, obnovil pretrhnuté kontakty a spoluprácu.

Počas služobnej cesty do Prahy 1. septembra 1992 auto, v ktorom sa viezol, havarovalo. Alexander Dubček na následky zranení po tejto nehode zomrel 7. novembra 1992.