Prieskum odhalil, čo si o sebe myslia Slováci – a je to zlé. Máme na seba vysoké nároky, no veľa sa vyhovárame, tvrdí psychológ

Slováci sa považujú za priemerných, podceňujú sa a neplnia si svoje sny. Sebahodnotenie Slovákov ukázalo, že viac ako 78 % ľudí si o sebe myslí, že sú priemerní. Za výnimočných pokladá samých seba len 19 % Slovákov, vyplýva to z prieskumu agentúry 2Muse, ktorý si nechala vypracovať spoločnosť BILLA.

Prieskum tiež ukázal, že viac ako polovica ľudí nevie určiť, v čom sa ukrývajú kvality Slovákov. Napriek tomu, že množstvo ľudí na Slovensku o sebe pochybuje, ich osobnostných aj národnostných kvalít si je spoločnosť BILLA plne vedomá.

BILLA vo svojej novej kampani inšpiruje zákazníkov, aby spoznali svoje kvality, boli na ne hrdí a neskrývali ich pred okolím. „Sme snaživý a pracovitý národ, ktorý môže dosiahnuť čokoľvek. Sme lepší, ako si myslíme, preto buďme hrdí na kvality, ktoré máme,“ povedala Albena Georgieva, COO BILLA.

Startitup k prieskumu oslovil psychológa Karola Kleinmanna z platformy ksebe.sk, aby Slovákom ukázal, ako môže každý z nás na týchto aspektoch zapracovať.

„Mladí ľudia strávia hodiny denne na sociálnych sieťach a má to vplyv aj na to, ako vnímajú ostatných či seba. Je tam veľa negatívnych vplyvov, ktoré nasvedčujú tomu, že máme väčší sklon sa porovnávať,“ ozrejmuje pre Startitup psychológ Karol Kleinmann z platformy ksebe.sk.

zdroj: Startitup - Psychológ Karol Kleinmann z platformy ksebe.sk.

• Prečo majú niektorí Slováci skreslenú predstavu o svojej výnimočnosti?
• Ľudí trápi problém s podceňovaním sa či so sebaprezentáciou. Ako s tým pracovať?
• Čo Slovákom bráni v tom, aby si plnili sny a šli za svojimi cieľmi?
• Kde robíme chyby vo vnímaní úspechu?

Sociálne siete sú dnes neodmysliteľnou súčasťou života mnohých ľudí vrátane detí aj mládeže. Aký vplyv majú na psychický vývoj človeka?

Rozhodne veľký. Mladí ľudia strávia hodiny denne na sociálnych sieťach a má to vplyv aj na to, ako vnímajú ostatných či seba. Je tam veľa negatívnych vplyvov, ktoré nasvedčujú tomu, že máme väčší sklon sa porovnávať.

Je potrebné si však uvedomiť, že na sociálnych sieťach vo viacerých prípadoch nevidíme reálny život. Ľudia tam zdieľajú najmä výnimočné momenty, či už to je kvalita fyzickej krásy alebo iných úspechov. Následne, ak má človek neustále pred očami tieto výnimočné kvality, môže upadnúť do toho, že sa cíti priemerný, ba až podpriemerný.

Aj prieskum spoločnosti BILLA hovorí o tom, že len 18 % ľudí si pripadá výnimočných, zvyšok sa považuje za priemerných či podpriemerných. Prečo majú niektorí ľudia skreslenú predstavu o svojej výnimočnosti?

18 % ľudí je pomerne potešujúce číslo. Považovať sa za výnimočného chce mnohokrát poriadnu dávku sebavedomia a odvahy. Naopak, tých 79 % ľudí, ktorí sa cítia priemerní, sa tak mohli cítiť len v tom danom momente.

Do veľkej miery to môže byť ovplyvnené aktuálnou náladou. Napríklad, ak má človek za sebou neúspešný meeting, tak sa sústredí najmä na svoje negatívne aspekty.

Naopak, ak mu počas dňa všetko vyšlo alebo má dobré obdobie, tak má tendenciu vidieť sa v lepšom svetle či sa prikrášľovať.

79 % ľudí si zas pripadá priemerných. Môžu za to vysoké nároky, ktoré na seba máme?

Myslím si, že za to môže prevládajúca atmosféra v západnej civilizácii, ktorá tlačí na to, aby sme dosahovali výkon, boli nadpriemerní a aby sme sa neustále zdokonaľovali.

Na jednej strane to má pozitíva, poháňa nás to dopredu. No na druhej strane, niekedy strácame zmysel v tom, že prečo to vôbec robíme, aké sú motívy na to byť výnimočný a dosahovať isté kariérne statusy či nejakú hodnotu majetku, prípadne kam nás tie vzťahy dovedú.

Dnes sú ľudia veľmi výkonovo zameraní a keď nedosahujeme to, čo si zaumienime, tak sa potom cítime nespokojní a podpriemerní. Ak si to však vezmeme na nejakej celoeurópskej škále, tak sme objektívne relatívne úspešný národ.

Nielen, že sa Slováci cítia priemerní, ale len 12 % z nich je hrdých na dosiahnuté vzdelanie a len 8 % na zamestnanie. Prečo je to tak?

Napríklad vysoká škola sa stala štandardom a ak ju niekto nemá, nemá dôvod byť na seba hrdý a má pocit menejcennosti.

A tí, ktorí vysokoškolské vzdelanie dosiahnu, nie sú hrdí, lebo je to zrazu len titul Mgr. či Ing. Tým pádom si človek myslí, že by mohol mať ešte viac, napríklad malý doktorát či nejaké dovzdelanie.

To isté platí aj pri zamestnaní. Aj na sociálnych sieťach či v médiách sú prezentované žiarivé príklady úspechu – rebríčky najbohatších ľudí na Slovensku či inšpiratívne príbehy úspešných firiem.

Málokto však dnes píše o priemernom robotníkovi či poštárovi. Preto majú ľudia pocit, že každý je nejakým spôsobom výnimočný a že ich práca nie je až taká výnimočná či dostatočne dobrá, aby tak bola označená.

Kde my Slováci robíme chyby vo vnímaní úspechu?

Sú tam klasické kognitívne omyly. Jeden z nich je, že viac vnímame to, čo je negatívne než to pozitívne. Ide o klasický prípad, že človek oveľa silnejšie vníma stratu ako radosť z určitých vecí. 

Mnohokrát si tiež premietame katastrofické scenáre. Veľké množstvo príbehov, ktoré nám bežia v hlave, že to dopadne takto, sa nikdy nestanú a zbytočne si tým zaťažujeme hlavu.

Ako sa naučiť byť hrdý sám na seba a prípadne nemať stres svoje výsledky prezentovať?

Myslím si, že ľuďom bráni pri hrdosti na seba samého aj to, že keď pracujeme na nejakom projekte, máme nejaké zamestnanie, vedieme nejaké tímy alebo sa len špecializujeme na nejakú činnosť, tak sa veľa zameriavame na to, ako to urobiť ešte lepšie a ako ponúknuť ešte viac zo seba. Práve cez vianočné obdobie je výnimočný čas na pomenovanie toho, na čo sme hrdí.

Máme problém s podceňovaním sa či so sebaprezentáciou. Ako s tým pracovať?

Ja tam opäť veľmi vnímam generačný rozdiel. Staršia generácia bola vychovaná k pokore, skromnosti, trpezlivosti a k tomu, že si tvrdou prácou ide za kariérou či svojím snom.

Bolo pre nich lepšie nevyčnievať a vlastne očakávať, že raz si ich niekto všimne. Prípadne až keď potom príde príležitosť, tak sú oprávnení mať výnimočný status.

V mladšej generácii zase cítim, že sebaprezentácia je lepšia. Je tam aj viac príležitostí a mladí ľudia sa vedia omnoho lepšie predať. Tam je však prekážka to, že to robia všetci a je tam obrovská konkurencia. V momente, keď tí ľudia nedosahujú kvality – toho najlepšieho z najlepších, tak to môžu rýchlejšie vzdať a hodiť do koša aj to nadpriemerné, čo vytvorili.

Až štvrtina z nás však nepokladá plniť si sny za niečo, čomu sa bežne venuje. Čo bráni tomu, aby sme si plnili sny a šli za svojimi cieľmi?

Podľa môjho názoru je to plánovanie, sebadisciplína a stanovenie si cieľov. Platí tu porekadlo: „Keď nevieš, kam sa chceš plaviť, žiaden vietor ti nie je dobrý.“ A veľa ľudí nevie, kam sa chcú plaviť.

To je presne o tom, že mnohí nemajú stanovený konkrétny cieľ a nereflektujú, čo by mohli dosiahnuť, za čím by mohli ísť. Ak si však človek už stanoví cieľ, prichádza ťažšia časť, a to sebadisciplína – či človek vydrží dlhodobo na niečom pracovať.

Môže sa to diať aj preto, že tam je nedostatok motivácie. Jedna z príčin môže byť aj to, že preberajú ciele od svojich rodičov, zamestnávateľov, marketingových reklám či prípadne sledujú sny niekoho iného.

Veľa respondentov uviedlo, že si svoje sny neplnia kvôli nedostatku peňazí.

Ja verím, že kto naozaj chce, ten spôsob si nájde. Čiže do veľkej miery to môže byť len výhovorka, že keby boli tie peniaze, tak cestujem alebo podnikám. V skutočnosti za tým môže byť, že vlastne sa mi nechce, nie som zorganizovaný alebo to nie je môj skutočný cieľ.

Prečo teda na všetko hľadáme výhovorky a nejdeme si za svojimi cieľmi?

Mne tam ale vychádza ešte ďalšia úroveň problému – že či nám ten sen naozaj poskytne niečo, po čom my túžime. Napríklad môžem mať sen, že chcem drahé auto alebo luxusný byt, ale potom, keď ten sen dosiahneme, tak automaticky sa akoby rozplynie.

Následne má človek tendenciu ísť za ďalším snom. Tento problém býva najčastejšie pri materialistických cieľoch, kedy človek chce viac a dostáva sa do toho kolobehu.

Ako s tým vie pomôcť psychológ?

So psychológom si môžeme prejsť scenáre o tom, že mám vysnívané auto, no idem do práce, ktorú nenávidím a pôjdem autom na parkovisko, ktoré je permanentne preplnené. Budem mať viac problémov s tým autom, ako keď som chodil autobusom.

Všetky tieto aspekty si vieme prejsť s psychológom a možno na koniec zistíme, že materiálne veci nie sú to, čo skutočne potrebujeme.

zdroj: Startitup - Cesta k úspechu je o pádoch, neúspechoch. Je to proces. Veľa ľudí robí chybu, že ich ciele závisia od niekoho iného, hovorí psychológ.

V prieskume sa hovorí aj o tom, ako sa chce 33 % ľudí zlepšiť v zdravom životnom štýle či sa chce viac rozvíjať. Ide o veci, ktoré sa dajú zmeniť zo dňa na deň, prečo to tak veľa ľudí neurobí?

Je to jednoduché povedať, no urobiť to je omnoho ťažšie. Ide o veci, pri ktorých sa výsledky nedostavia hneď. Človek veľmi rád príjme odmeny, ktoré sú príjemné a zároveň nie sú príliš namáhavé.

Typický príklad je online nákup, nemusíme naň vydať takmer žiadnu energiu a dostaneme dopamín v podobe nejakých nových tenisiek.

Makať však fyzicky, ísť do nejakého diskomfortu a robiť to opakovane a dlhodobo, si vyžaduje veľa sebazaprenia, aby sa výsledky dostavili.

Preto má veľa ľudí ambície sa zdokonaliť vo svojom zdraví, ale mnoho z nich zlyhá – a potom je tu taký kognitívny omyl, že keď človek raz zlyhá, tak zlyhal a je podpriemerný a neúspešný.

Cesta k úspechu je o pádoch, neúspechoch. No vo výsledku sa človek postaví a bojuje za svoj cieľ. Je to proces. Je to o mindsete a o nastavení životného štýlu či nastavení správnych cieľov so správnymi motivátormi. Veľa ľudí robí chybu, že ich ciele závisia od niekoho iného.

Myslíte, že v iných krajinách by prieskum dopadol odlišne? 

Myslím si, že v každej krajine by mohol dopadnúť inak. Veľa závisí od kultúry krajiny. Od toho, ako je tam vnímaný neúspech či spravenie chyby, čo je v našich zemepisných šírkach neraz kritizované.

Závisí to však od výchovy, že už od malička si budujeme zdravé sebavedomie. Má na to vplyv prostredie, v akom vyrastáme.

zdroj: Startitup - Veľa ľudí čaká na nejakú ideálnu príležitosť, dokonalú šancu alebo výnimočnú ponuku a otáľa s rozhodnutiami a zabúdajú na to, že oni sú tí strojcovia svojho času a nikto iný, hovorí Karol Kleinmann.

Mnohí motivační rečníci hlásajú, že za úspech si môže každý sám. Ako veľmi vlastne súvisí snaženie sa jednotlivca s tým, či je v konečnom dôsledku úspešný?

Ja si myslím, že to má zásadný vplyv v tom, ako sa človek snaží, pretože, v konečnom dôsledku, nikto za vás neurobí ani tie ťažké rozhodnutia, ani určité zmeny v živote, ani nevyštuduje vysokú školu. Ak človek nie je vnútorne motivovaný, tak sa v lepšom prípade vezie a v horšom prípade nejak upadá.

Podľa mňa veľmi veľa ľudí čaká na nejakú ideálnu príležitosť, dokonalú šancu alebo výnimočnú ponuku a otáľa s rozhodnutiami. Ľudia zabúdajú na to, že oni sú tí strojcovia svojho času a nikto iný.