Prvý teroristický útok v dejinách Slovenska: 12. október je memento pomäteného zla. V tú noc som nespal

„Ešte hodina, ale to už bude klasicky nuda,“ hovorím si v závere ďalšej z bežných redakčných služieb. Je streda, na mestské ulice už padla úplná tma, veď je 12. október a hodinová ručička sa blíži k osmičke.

V ten večer sa však ulicami Bratislavy prechádzala temnota. „Nenávisť“, ako pomenoval svoje zábery z toho večera fotograf Nového Času Michal Hanko v súťaži Slovak Press Photo.

Zavibroval mi telefón. Jedenkrát, dva, tri. Pozerám na otvorenú konverzáciu. POD HRADOM SA STRIEĽALO! PÍŠ RÝCHLO, odkazuje editorka „caps lockom“.

„V stredu (12.10.) večer krátko po 19.00 hod sa v Bratislave na Zámockej ulici odohral incident, počas ktorého došlo k streľbe,“ píšem v krátkej správe.

V tej chvíli si len málokto uvedomoval, že nešlo o škriepku či prestrelku. Na hlavné mesto zaľahlo napätie, z okna počujem húkačky, volá mi reportér Ivan Mego. „Natan, píš si.“ Diktuje a diktuje a mne sa točí hlava.

Všetci dnes vieme, čo sa v ten večer udialo. Pred podnikom, v ktorom sa stretáva menšinová komunita LGBTI+ vyčkávala smrť. Vedela, prečo tam je, vedela, čo robí. Pomätené zlo vzalo životy dvoch nevinných, nič nečakajúcich a netušiacich.

V dianí všetkého

V uliciach hlavného mesta sa mihajú policajti a ja som akoby uprostred všetkého. Už mám dávno po službe. Z jednej strany na mňa svietia otvorené konverzácie s kolegami, z druhej strany mi zvoní mobil. No pred očami mám strelcove účty na sociálnych sieťach. A nesmierne nebezpečný webový odkaz.

„Židia, židia, židia…“ čítam v manifeste strelca z obyčajného bratislavského sídliska, normálnej rodiny. Zo psychologického hľadiska mohlo ísť o veľmi inteligentného chalana, no možno práve to sa mu stalo osudným. S vedomosťami sa vysporiadať nedokázal, hlavu si upratať nestihol.

Situácia v Izraeli bola ešte pred pár dňami ako z rozprávky. Navštívili sme dnes bombardovanú oblasť (REPORTÁŽ)

Človek, ktorému zrejme nijaký Žid nikdy nespravil napriek, si vylial svoju neopodstatnenú zlosť do vyše 60-stranového vyznania. A od Židov sa mix nenávisti, pocitov menejcennosti, komplexov či viery v konšpiračné teórie presúva k liberálom, politikom, ľuďom s inou farbou pleti… A aj ku všetkým skupinám nežijúcim tradičný heterose*uálny život.

Žeby terorista?

Je mi zle. Prestávam vidieť, sú štyri hodiny ráno a ja stále sedím za stolom. Do krvou podliatych očí mi žiari počítač a v ňom mená ďalších, ktorí mali skončiť na jeho muške. Netají sa nimi, dokonca všetko sa to snaží obhájiť. Po rozume mi chodia len dve myšlienky.

Po prvé, ako môže byť niekto taký oklamaný, a po druhé, čo myslel svojím posledným príspevkom na tej platforme. Vraj „vidíme sa na druhej strane“. Vzal si život?

Áno

A áno aj na predchádzajúcu otázku. Bratislavou neotriasla žiadna mafiánska či gangsterská prestrelka. Slovensko sa zaradilo medzi krajiny, ktoré v ich histórii poškvrnil teroristický útok, ako tento ohavný čin klasifikovala NAKA.

Protesty, vlajočky… Nič z toho nezmení, čo sa udialo. Neprivedie to naspäť ich životy, nikdy ich už matka neobjíme, nedostanú šancu nájsť šťastie, milovať ani si plniť svoje sny. Ostali po nich len jazvy na srdci a tých sa nezbaví nik, kto ich ľúbil.

Hamas sa vyhráža Izraelu, že začne popravovať civilných rukojemníkov v priamom prenose

A prečo? Pre úbohú nenávisť. Ako hovoril Martin Luther King: „Nenávisť paralyzuje život, láska ho uvoľňuje. Nenávisť zmätie život, láska ho harmonizuje. Nenávisť zatemňuje život, láska ho osvetľuje.“

Ale predsa len tie demonštrácie niečo môžu dosiahnuť. Mám na mysli práve pochody, na ktoré už dnes zabúdame. Taká veľká časť našej spoločnosti ich odsudzuje a o niečo menšia nimi až opovrhuje… No môžu pomôcť všetkým bojovníkom proti nenávisti, ak na vyjadrenie svojich názorov v tomto slobodnom svete nemusia zatínať päste. Žiadne fyzické násilie tu už viac nesmie dostať priestor.

Mnohí stále stojíme s vami.