Renomovaný psychológ upozorňuje na nenápadný indikátor, ktorý vedie k rozvodu. Nie sú to hádky ani peniaze

Keď sa diskutuje o dôvodoch, prečo sa páry rozchádzajú, najčastejšie padajú slová ako nezhody, nesúlad, nevera alebo finančné problémy. Psychológovia však čoraz častejšie upozorňujú na faktor, ktorý pôsobí oveľa nenápadnejšie, no v dlhodobom horizonte môže zásadne ovplyvniť osud vzťahu.

Tento faktor sa volá pokusy o spojenie – a ich dlhodobé odmietanie je jedným z najspoľahlivejších ukazovateľov, či vzťah vydrží, alebo sa rozpadne.

Pokus o spojenie je každodenný moment, keď sa jeden z partnerov pokúša vytvoriť emocionálny kontakt. Môže to byť jednoduchá otázka, poznámka, dotyk alebo pohľad, ktorý vysiela signál: „Chcem tvoju pozornosť. Záleží mi na tvojom postoji.“ Tieto okamihy často vznikajú spontánne a nie sú nijako plánované. Príkladom môže byť, keď partner povie: „Dnes som videl v parku zvláštnu vec.“ V tej chvíli nehovorí len o zážitku z parku – skúša nadviazať spojenie, zdieľať zážitok.

V týchto okamihoch má druhý partner vždy možnosť – buď sa otočí k partnerovi a zareaguje, alebo sa odvráti, prípadne reakciu odbije či ignoruje. Psychológ John Gottman, ktorý sa výskumom dlhodobých vzťahov zaoberá už desaťročia, vo svojich štúdiách zistil, že práve spôsob, akým partneri reagujú na tieto momenty, má priamy vplyv na úspešnosť ich vzťahu. Podľa jeho údajov až 86 % párov, ktoré ostali po šiestich rokoch manželstva spolu, pravidelne odpovedalo na pokusy o spojenie. Naopak, páry, ktoré sa rozviedli, reagovali v priemere len v 33 % prípadov.

Ako nás ovplyvňuje emocionálne odpojenie?

Gottmanove zistenia nie sú založené len na pozorovaní správania, ale korešpondujú aj s tým, čo vieme o vývine nervového systému. Už v detstve sa dieťa učí budovať vzťahy cez reakcie svojho okolia – najmä cez kontakt s rodičmi. Ak rodič pravidelne odpovedá na detské signály, dieťa získava pocit bezpečia. Ak sú tieto signály ignorované, mozog sa učí, že spojenie nie je spoľahlivé, a vyvíjajú sa vzorce správania založené na úzkosti, vyhýbaní sa alebo emočnej uzavretosti.

V dospelosti sa tieto vzorce prenášajú do partnerských vzťahov. Pokusy o spojenie spúšťajú v mozgu tie isté hormóny ako v detstve – najmä oxytocín a vazopresín. Ak partner na tieto pokusy reaguje odmietavo alebo ich opakovane ignoruje, môže to spôsobiť emocionálnu regresiu, pocit osamelosti a frustrácie. Nie preto, že by sa udialo niečo veľké – ale preto, že sa neudialo vôbec nič. A to ticho je často najviac zraňujúce.

Ako vyzerajú pokusy o spojenie v praxi?

Ide o drobnosti, ktoré si často ani neuvedomujeme. Keď sa partner pokúsi rozprávať o svojom sne a ty len prehodíš, že je to hlúposť, môže mať pocit, že jeho svet ťa nezaujíma. Keď navrhne spoločnú hru a tvoja reakcia je podráždené: „Zase? To je nuda,“ vysielaš mu správu, že jeho radosť nie je dôležitá.

„Keď sa ťa opýta, ako vyzerá v novom oblečení, a ty len mrkneš bez komentára, premrháš možnosť vyjadriť ocenenie. Keď ti venuje dotyk a ty sa odtiahneš, či už zo zvyku alebo nepozornosti, vníma to ako odmietnutie. To všetko sú momenty, kedy sa jeden partner snaží spojiť a ten druhý má možnosť na to zareagovať. A práve to, či túto možnosť využije alebo nie, v konečnom dôsledku formuje dynamiku vzťahu,“ objasňuje psychológ. 

Prečo sa pokusy o spojenie tak často prehliadajú?

Jedným z dôvodov je zaneprázdnenosť, únava, stres.

„Ľudia často žijú v režime autopilota, nevnímajú, čo sa okolo nich deje a partnerove signály im unikajú. Ďalším dôvodom je neschopnosť čítať emocionálne potreby druhého – najmä ak s tým človek nemal v detstve dobrú skúsenosť. Vzťahy však nefungujú samy od seba. Vzájomné prepojenie si vyžaduje všímavosť, záujem a ochotu byť prítomný.“

Čo z toho vyplýva pre dlhodobé vzťahy?

Kvalitné partnerstvo sa nebuduje na veľkých gestách, ale na každodennej prítomnosti.

„Vzťahy sa rozpadajú nie kvôli jednej veľkej udalosti, ale kvôli tisícom malých zanedbaní. Odmietanie pokusov o spojenie signalizuje emocionálne odpojenie, ktoré časom prerastie do hlbokého pocitu osamelosti – aj keď sú dvaja ľudia fyzicky stále spolu.“

„Kľúčom k pevnému vzťahu nie je dokonalosť, ale ochota byť v týchto malých momentoch spolu. Otočiť sa tvárou k partnerovi, počúvať ho, zasmiať sa s ním, položiť mu otázku, prejaviť úprimný záujem. Takto sa nevytvára len dobrá nálada – takto sa vytvára dôvera.“

Vzťahy, ktoré prežívajú, sú tie, v ktorých sa partneri navzájom vidia, počujú a vnímajú. Nereagovanie na pokusy o spojenie nie je detail – je to rozhodnutie, ktoré sa opakuje. A ktoré môže stáť vzťah budúcnosť.

Čítajte viac z kategórie: Lifehacking