Silvia Panáková: Producent musí byť psychológ, pretože všetky problémy každého člena štábu končia u neho

Silvia, ako ste sa k filmovej produkcii vôbec dostali?

Všetko to bola jedna veľká náhoda so šťastím. Bola som v správny čas na správnom mieste. Hneď po skončení strednej školy som dostala ponuku pracovať v Slovenskej televízií. Tam som stretla ľudí, ktorí mi dali šancu a naučili ma veľa o produkcii relácií, filmov či rôznych televíznych show. Až v tom čase som sa začala zaujímať o štúdium produkcie na VŠMU.

Pripravilo vás štúdium na VŠMU do reálnej praxe?

Aj počas štúdia na VŠMU som naďalej pracovala v Slovenskej televízií, avšak už externe. Bola som asistentkou réžie a produkcie pri rôznych reláciách a neskôr už aj pri televíznych filmoch. Vďaka kontaktom z VŠMU sa mi však podarilo dostať sa aj k ozajstnému filmu. Bola som celým tým procesom unesená a zamilovala som si prácu vo filme. Niekoľko rokov som žila len pre film.

Aký projekt považujete za prelomový vo vašej kariére?

Film FAIR PLAY je pre mňa veľmi dôležitý, jeho úspech a prijatie nám urobilo všetkým veľkú radosť. Film získal ocenenia, bol nominovaný na Európsku filmovú cenu v roku 2014 a odvtedy som členkou Európskej filmovej akadémie. Vďaka tomu mám možnosť vidieť každoročne okolo 80 filmov z celej Európy. Je veľmi inšpirujúce sledovať trendy, témy a spracovania filmov z iných krajín

Čo je na tejto práci najťažšie?

Alchýmia namiešať správnych ľudí pre konkrétny projekt. Ak sa to nepodarí pri príprave či pri samotnom nakrúcaní, tak nás to vždy dobehne a nastávajú problémy. Producent je často krát psychológ či mediátor, pretože všetky problémy každého člena štábu či herca sa dostanú vo výsledku k producentovi. Práve pri tomto filme sme museli riešiť veľmi ťažké situácie, či už finančné, zdravotné, profesijné alebo časové. Našťastie ak si zvolíte správny tím ľudí, všetko sa s nimi dá vyriešiť. Veľkou oporou filmu bolo niekoľko ľudí, ktorých by som rada spomenula: Erik Panák, Miňo Kereš, Biba Bohinská, Vojto Frič, Ondrej Kulhánek, Igor Rattaj, Martina Kucejová, Andrea Sedláčková a Ingrid Hodálová. Patrí im za ich vytrvalosť a profesionalitu veľká vďaka.

Slovenské filmy dosiahli tento rok v počte divákov rekordné čísla. V čom spočíva tento úspech?  

Ľudia chodia do kina radi, treba im však ponúkať rôzne filmové žánre. Tento rok sa stal pre slovenský film prelomový. Vznikli rôzne žánrové filmy a to je znamenie aj pre nás, že sme sa vybrali správnou cestou. Verím, že slovenský tanečný film bude mať úspech a nájde si svojich divákov.

V čom vidíte najväčší rozdiel medzi českou a slovenskou filmovou scénou?

Rozdielov medzi českým a slovenským filmom je hneď niekoľko. V prvom rade v počte vzniknutých filmov ročne, čo súvisí s väčším množstvom financií a rôznych zdrojov financovania. Dôležitým faktorom sú aj diváci a ich vkus. Českí filmári dlhodobo zachytávajú vo filmoch obdobie pred rokom 1989, navyše v rôznych žánroch – v komédiách, drámach, sociálnych drámach a pod. V porovnaní so slovenskými filmármi, ktorí dlhodobo siahali a siahajú väčšinou po sociálnych témach. Boli roky, keď na Slovensku vznikol jeden či dva filmy ročne s rovnakou tematikou a divák si nemal možnosť vybrať. Išiel podporiť slovenský film raz a viac sa do kina nevrátil. Vďaka Audiovizuálnemu fondu sa situácia so slovenským filmom za posledných pár rokov výrazne zmenila. Vzniká viac žánrových filmov, podporujú sa debutanti, môžeme siahnuť po filmoch s vyšším rozpočtom, máme čo ponúknuť aj v prípade koprodukčných projektov a na tomto základe rastie filmárske prostredie. Veľmi dôležitým zdrojom spolufinancovania filmov je aj Rozhlas a televízia Slovenska, ktorý v posledných rokoch vstupuje do množstva výrob filmov a v niektorých prípadoch dokáže svojim koprodukčným vstupom doslova zachrániť projekt.

Podľa čoho si vyberáte projekty? Podľa témy, podľa ľudí, alebo je za tým niečo iné?

Z každého niečo. V prvom rade podľa toho, kto nás osloví na spoluprácu. Následne podľa témy, žánru, zrozumiteľnosti, diváckeho potenciálu a možností financovania projektu. Nastavíme si stratégiu, postupy… Je tiež dôležité vnímať, ako k projektu pristupujú samotní autori. Podstatné pri výrobách filmov totiž je, aby producenti a autori mali rovnakú predstavu o výsledku.

V marci má mať premiéru tanečný film Backstage. Prečo ste sa rozhodli ísť práve týmto smerom? Máte sama k tancu nejaký bližší vzťah?

Tanec ma sprevádza počas celého môjho života, sama tancujem. Urobiť tanečný film z prostredia streetdancu bola pre mňa veľká výzva. Ľudí, ktorí sa tomuto štýlu venujú som však vôbec nepoznala. Ako prvých sme oslovili skupinu The Pastels, či by si našli čas a chuť spraviť s nami film. Zo začiatku sme si k sebe hľadali cestu tak, aby oni pochopili čo je film a ako sa tvorí a aby sme my zase porozumeli ich životnému štýlu, filozofii a vášni k tancu. Prepojenie filmu a tanca, hudby, choreografie, tanečných štýlov a ešte k tomu aj dostať a nestratiť vo filme príbeh, to bolo naozaj ťažké, najmä po realizačnej stránke. Myslím, že všetci tanečníci a tvorcovia dali do toho maximum, čo vedeli.

Mohli by ste nám prezradiť, o čom je film Backstage a na čo sa môžu diváci tešiť?

Film je nielen o tanci, úžasných tanečných výkonoch a hudbe, ale aj o láske a priateľstve, o sklamaní, súdržnosti, vytrvalosti, chuti žiť a niečo dokázať. Vo filme poodhalíme zákulisie televíznej tanečnej súťaže…

Natočiť tanečný film na Slovensku nie je úplne bežné, práve naopak. Čerpali ste inšpiráciu z nejakých zahraničných filmov alebo ste sa rozhodli ísť vlastnou cestou?

Určitá dávka inšpirácie tam bola aj zo zahraničia. No hlavná motivácia pochádza od nás – snaha netočiť ďalšiu slovenskú sociálnu drámu. Kreatívne a choreograficky sme to nechali na veľkého profesionála Miňa Kereša a jeho tím. Spojili sme vzájomné skúsenosti, sily a pozvali do spolupráce skúsenú režisérku a mnohých ďalších profesionálov z filmového, televízneho a tanečného sveta.