Slovensko ovládol hit zadarmo: Čo všetko sľubujú politici a kto to zaplatí?

Slovensko poslednú dobu ovládol hit menom „zadarmo“. Politici sa snažia zaujať svojich voličov rôznymi spôsobmi a niektoré strany vo svojich programoch ponúkajú pre ľudí benefity, za ktoré nemusia platiť.

Azda jeden z najväčších „hitov“ zadarmo sa podarilo presadiť vládnej strane Smer, ktorá prišla s nápadom bezplatnej železničnej prepravy pre študentov a dôchodcov.

V súčasných predvolebných kampaniach politických strán sa objavili rôzne sľuby, ktoré zahŕňajú širokú škálu návrhov, za ktoré by občania nemuseli platiť. Sú však tieto návrhy politikov skutočne zadarmo? Kto nám v konečnom dôsledku zaplatí náklady spojené s prevádzkovaním služieb s nulovou faktúrou?

Dnes máme na stole sľuby v podobe ponechania vlakov zadarmo, obedov či MHD (v Bratislave). Na návrhy sme sa pýtali analytika ekonomického inštitútu INESS Roberta Chovanculiaka, ktorý značnú časť svojich tvrdení vysvetľuje aj vo svojej knihe Pokrok bez povolenia. V knihe sa opisujú aj alternatívne spôsoby financovania verejných statkov.

Vlaky zadarmo budú stáť štátny rozpočet omnoho viac

Podľa analytika je sľubovanie vecí zadarmo starý politický trik na naháňanie si vyšších percent pred voľbami. Práve preto sa mohlo roztrhnúť vrece s nápadmi „zadarmo“.

Odhadnúť, koľko budú stáť štátny rozpočet bezplatné návrhy, je podľa Chovanculiaka ťažké. Vidíme to na príklade vlakov zadarmo.

„Nepočíta sa to jednoducho, pretože verejný sektor dokáže krížovo dotovať rôzne bezplatné služby. Napríklad sa hovorilo o tom, že vlaky zadarmo majú stáť 13 mil. eur ročne. Dnes vieme, že tie náklady budú násobne vyššie a sú skryté v dotáciách pre Železničnú spoločnosť Slovensko,“ vysvetľuje Chovanculiak.

Otázkou teda zostáva, kto zaplatí všetky náklady spojené s návrhmi, ktoré sľubujú služby zadarmo. Podľa analytikov to zaplatia ľudia vo forme daní z pridanej hodnoty, ktoré tvoria tretinu príjmov štátneho rozpočtu. „Na túto daň však ľudia často zabúdajú a nie je dobre vidieť, ako im ukrajuje z ich nákupov. Politici nemajú vlastné peniaze a všetky ich sľuby zaplatia ľudia,“ tvrdí Chovanculiak.

zdroj: TASR

Dá sa vôbec získať niečo zadarmo?

Neplatiť za používanie niektorých statkov je dnes málo predstaviteľné, a preto politici tieto benefity často sľubujú. Dá sa však vytvoriť systém, v ktorom nebudeme platiť za MHD alebo vlaky a nedoplatia na to daňoví poplatníci?

Podľa Chovanculiaka sa to dá. Otázkou však zostáva, aká bude kvalita týchto služieb, ktoré budú ponúkané bezplatne. Analytik uvádza ako príklad obedy zadarmo.

„Tieto plošné bezplatné obedy stoja okolo 120 mil. eur ročne. Politici toto opatrenie prezentovali ako sociálne opatrenie, ale ono v skutočnosti príliš nepomáha tým najchudobnejším deťom. Časť týchto detí mala nárok na dotáciu na obedy už predtým a štát im pomáhal celkovou čiastkou okolo 10 mil. eur ročne. Predstavte si, ako by sa týmto deťom dalo pomôcť, keby sme mali na ich pomoc desať násobne viac zdrojov,“ tvrdí Chovanculiak.

Ten ďalej hovorí, že prvá lekcia v ekonómii je o vzácnosti zdrojov a o tom, že neexistuje niečo, ako obed zdarma. „Prvou lekciou v politike je ignorovať prvú lekciu v ekonómii. Preto žiadne návrhy politikov nepovažujem za efektívne,“ vysvetľuje.

zdroj: TASR

Zadarmo je v skutočnosti možné

Podľa Chovanculiaka platí, že ak niekde existuje priestor pre bezplatné služby, tak je to v oblasti poskytovania tzv. verejných statkov.

To sú statky, kde je problém s vylúčením neplatičov zo spotreby a preto podnikatelia nezvyknú tieto statky poskytovať. Klasický príklad je verejná obrana alebo polícia. Avšak aj pri týchto statkoch už existujú alternatívy, ako si ich občania môžu zabezpečiť bez účasti politikov.

Využíva sa na to napríklad internetová technológia pod názvom crowdfunding. Je to platforma, kde sa ľudia môžu vyzbierať na financovanie napríklad verejných lavičiek, osvetlenia alebo parkov.

„Dobrou ochranou proti populistickým politikám je decentralizácia. Môžeme si teda brať príklad z krajín ako Švajčiarsko, ktoré je silno decentralizované a kde lokálni politici sú menej náchylní na populizmus ako politici v centrálnej vláde,“ uzatvára Chovanculiak.