Vďaka aktivistom z OZ Truc sphérique vznikol v Žiline komunitný priestor Stanica Záriečie, ktorý je na Slovensku skutočne jedinečný

Ahoj, vytvorili ste spolu so skupinou dobrovoľníkov na Stanici miesto pre umelcov, aktivistov, ľudí, čo chcú posunúť Žilinu ďalej. Ako vám vôbec napadlo umiestniť takto intelektuálne miesto na vlakovú stanicu?

Bola to náhoda. Šťastná náhoda. Po niekoľkých rokoch amatérskych a študentských začiatkov, kedy sme s priateľmi z občianskeho združenia Truc sphérique organizovali akcie na rôznych miestach v meste a prevádzkovali aj prenajaté ateliéry v centre, sme hľadali iný väčší a lacnejší priestor, kde by sme začali budovať skutočné kultúrne centrum po vzore kulturfabrík, ktoré sme poznali zo zahraničia.

Náhodou som si všimol, že Záriečie je ako železničná zastávka zaujímavé hoci opustené miesto. Vlaky tu len zastavovali, ale budova bola zavretá. A tak sme to skúsili a po roku-dvoch sa nám podarilo objekt získať do 30-ročného symbolického prenájmu. Mali sme šťastie.

Čo bolo na začiatku pre teba najťažšie?

Všetko bolo ťažké, lebo všetko sme sa učili. Nikto z nás nikdy predtým nikde nepracoval, boli sme študenti. Ale tým, že sme boli mladí, sme to až tak neprežívali. Hranica medzi prácou a životom vtedy neexistovala. Ale ťažké bolo napríklad presvedčiť niekoho, že na to máme – najväčšou obavou väčšiny prvých podporovateľov našej iniciatívy bolo, že to sami zabalíme, že po škole odídeme kamsi, že to nezvládneme.

Všetci sme ešte aj študovali mimo Žiliny, takže im rozumiem – veľa našich spolužiakov sa do Žiliny po škole nevrátilo. My sme odtiaľto vlastne nikdy úplne neodišli – vďaka Truc sphérique a Stanici.

Zdroj: archív Stanica Žilina – Záriečie

Zdroj: archív Stanica Žilina – Záriečie

Prestavba budovy je veľmi nákladná. Odkiaľ ste čerpali počiatočné financie na prestavbu?

Boli sme mladí a naivní, neverili sme, že to môže byť toľko peňazí. Všetci povedali desať miliónov korún a my jeden milión. Nakoniec to bolo vyše desať miliónov korún, ale keby sme si to priznali na začiatku, zľakli by sme sa a ani nezačali. Išli sme kúsok po kúsku, na začiatku sme nemali ani korunu, len ruky a kamarátov. Boli sme ale od prvého dňa, odkedy sme mali kľúče od budovy, otvorení – keď sme nemali peniaze na stavbu, mali sme čas na organizáciu prvých kultúrnych akcií.

Tie síce nič nezarobili, ale hovorilo sa o nich a tak sme postupne našli aj prvé peniaze a akcie sa striedali s rekonštrukčnými prácami. Otvorenie v septembri 2003, na ktorom účinkovalo 60 umelcov z 13 krajín Európy, bolo napríklad úplne bez okien, stien, strechy, ledva sme stihli zabetónovať podlahy a natiahnuť prvý elektrický kábel, z ktorého sme predlžovačkami rozviedli elektriku po celom priestore. Celých 5 rokov sme vlastne boli permanentným staveniskom, na ktorom sa dialo čoraz viac akcií a projektov. Čo sa týka peňazí, skúsili sme všetky zdroje – rodičov a kamarátov, dobrovoľníkov, granty, sponzorov, …

Našťastie sa z každého zdroja niečo podarilo, najviac však fungovala in kind podpora v podobe stavebného materiálu, prác, služieb, dobrovoľnej práce. Ale bez peňazí sa to nedalo a nakoniec sa nám podarilo získať aj eurofondy.

Stanica funguje na princípe dobrovoľníctva a chodia k vám ľudia z celej Európy, aby pomohli. Čo motivuje mladých ľudí, aby sa zapojili do takéhoto projektu?

Sme profesionálny tím s veľa dobrovoľníkmi, inak by sa to nedalo a nebola by to ani taká zábava. Zahraniční dobrovoľníci prichádzajú väčšinou cez program European Voluntary Service, ktorý financuje ubytovanie a vreckové až na jeden rok. Robia, čo vedia alebo ešte viac – čo sa chcú naučiť.

A na Stanici sa dá naučiť veľa – umenie, dizajn, manažment, technika, prevádzka, fundraising, komunitná práca, bar, … väčšina z dobrovoľníkov sú študenti, presne ako my, keď sme pred rokmi začínali a chceli sme robiť vlastný kultúrny priestor, niečo naše a súčasne zmysluplné pre druhých, a popritom sa veľa nového učiť, rásť, nielen chodiť do roboty. Stanicu som napríklad ja odovzdal na kulturológii na FiF UK ako diplomku na záver môjho štúdia.

Zdroj: archív Stanica Žilina – Záriečie

Zdroj: archív Stanica Žilina – Záriečie

Vlaky stále cez stanicu jazdia a kultúrne centrum slúži tiež ako čakáreň. To sa dá skvelo využiť na marketing! Čo sa vám teda osvedčilo ako najlepší spôsob ako pritiahnuť nových ľudí?

Slovo marketing neradi používame. Nie sme produkt, ktorý predávame, hoci to tak môže vyzerať. Nie sme na predaj. Chceme len, aby sem chodilo dosť ľudí na to, aby sme prežili a aby to, čo robíme, dávalo zmysel. A to, že sme súčasne funkčná stanica je príjemné spestrenie – na rozdiel od klasických kulturfabrík, ktoré vyrástli v opustených budovách, my máme zachovanú aj pôvodnú funkciu a to je super.

A vďaka cestujúcim tu nikdy nie sme sami, aj v časoch, keď sa nedeje žiadna akcia, tu niekto čaká na vlak a je s kým prehodiť slovko dve. Možno by sa táto zastávka dávno zrušila, keby sme tu neboli a dnes sem chodí vyše dvadsať vlakov denne.

Organizujete množstvo akcií, eventov, workshopov. Ako ľudia reagujú na novinky, ktoré prinášate?

Každý si vyberie, čo chce a čo ho zaujíma. Stanicu inak vníma mamička, ktorá chodí so synom na výtvarnú dielňu. A občas príde vyskúšať aj niečo nové. Teda aspoň my tomu chceme veriť a nerobíme dramaturgiu podľa toho, čo sa najlepšie predáva, ale čo je podľa nás nové a zaujímavé.

Zdroj: archív Stanica Žilina – Záriečie

Zdroj: archív Stanica Žilina – Záriečie

Zdroj: archív Stanica Žilina – Záriečie

Stanicu máte prenajatú od slovenských železníc. Ako prebehla spolupráca so štátnym podnikom?

Výborne a súčasne ťažko. Od prvého stretnutia bolo pár ľudí, ktorým sa napriek bizarnému nápadu prenajať si funkčnú železničnú zastávku na kultúrne centrum zdala naša iniciatíva sympatická a videli aj výhody, ktoré z nej železnice budú mať. ŽSR sú ale obrovská firma, takže sme museli absolvovať desiatky stretnutí v Žiline a v Bratislave s desiatkami ľudí a zástupcov rôznych odborov (traťováci, hospodárenie, prevádzka vlakov, telekomunikácie, …a znovu a znovu) a nie každý bol nadšený. Museli sme prerábať projekt, komunikovať a vracať sa znovu zadnými dverami po tom, čo nás vyhodili.

Na úplne prvé väčšie rokovanie so ŽSR som napríklad stopoval 20 hodín z Luxemburska, kde som bol ako dobrovoľník na stáži – stretnutie dopadlo po pol hodine zle a stopoval som zase naspäť. Ale o mesiac sa to už hýbalo. Na železniciach bolo veľmi cítiť aj to, akí sme mladí – na veľa stretnutí som preto chodil so svojím otcom, aby aj na našej strane stola sedel niekto, kto má 50 a komu sa dá veriť.

O Žiline veľa počujeme na celom Slovensku ako o veľmi aktívnom meste s mnohými eventami a novými možnosťami. Sú to teda aktívni občania, ktorí zveľaďujú Žilinu alebo magistrát?

Aj aj.

Myslíte si, že mestá na Slovensku dostatočne podporujú výstavbu kultúrnych centier a iniciatívy občanov?

Nie (česť výnimkám). Ale nie je to len ich vina. Odkiaľ majú vedieť, že niečo také majú podporiť, keď to sami nepotrebujú, keď nikto, koho poznajú, také niečo nepotrebuje ani nespomína? Kto ich kedy zobral niekam do sveta pozrieť si miesta, kde to žije? A koľko z nás chodí na mestský úrad spoznať sa s úradníkmi alebo politikmi a zistiť, čo vlastne robia a akí sú, čo ich zaujíma?

Tak prečo to žiadame od nich, že majú poznať nás a dokonca vedieť, že robíme dôležitú prácu? Chyba je na oboch stranách a je na oboch stranách, aby niečo spravili. Mesto Žilina nás podporuje, nie najviac alebo ideálne, ale podporuje, a nebolo to tak vždy. Začínali sme v časoch Jána Slotu.

Premýšľal si, že by ste otvorili podobné centrum aj v iných mestách v Žilinskom kraji alebo na Slovensku?

Nikdy. Toto nie je projekt. Toto je náš život. A ten máme len jeden.

Zdroj: archív Stanica Žilina – Záriečie

Akú by si dal radu mladému Marekovi, keď začínal s takýmto projektom?

Čím skôr a s čím viac ľuďmi.

Predpokladám, že sa pravidelne zúčastňuješ aktivít na Stanici. Máš niektorú, ktorá ti je fakt srdcu blízka?

Základom našej aktivity je to, aby sa ľudia aj fyzicky stretli (všetko ostatné sa dá pozrieť aj na nete alebo v telke), chodím najviac na divadlo, tanec, koncerty, diskusie…všade tam, kde sú živí účinkujúci.