„3. svetová vojna sa už začala, na Ukrajine sa píše osud sveta,“ tvrdí ukrajinista Svoboda

Za hranicou: David Svoboda

Téma ukrajinských dejín, postavy Stepana Banderu a údajnej denacifikácie patrí medzi najčastejšie nástroje, ktorými kremeľská propaganda ospravedlňuje svoju agresiu. Do relácie Za hranicou prijal pozvanie renomovaný český historik a ukrajinista David Svoboda. V otvorenom a hlbokom dialógu vysvetľuje, prečo je zneužívanie minulosti kľúčovou zbraňou v rukách Moskvy, prečo sa Západ ocitol v pasci vlastnej naivity a prečo si musíme priznať, že vojna globálneho rozmeru už prebieha.

Manipulácia minulosťou a zbraňovanie histórie

Prečo sa dnes, desaťročia po skončení druhej svetovej vojny, neustále vraciame k menu Stepana Banderu a prečo je práve on takým vďačným terčom pre kremeľský naratív? Podľa Davida Svobodu sa odpoveď dá zhrnúť do dvoch viet: išlo o bojovníka za slobodu Ukrajiny, a práve preto predstavuje prirodzený terč ruskej propagandy.

Korene neutíchajúceho záujmu o túto postavu však ležia v sociálno-psychologickej rovine našej modernej spoločnosti. Žijeme v globalizovanom svete s obrovským technickým a informačným pokrokom, no v ľudskej psychike často vzniká protireakcia. Ľudia hľadajú jednoduché schémy a podliehajú podprahovým inštinktom. Ruskí stratégovia túto slabinu dokonale poznajú a zručne ju využívajú na takzvanú „veponizáciu“ (zbraňovanie) histórie.

Cieľom takejto stratégie je zasiať do západného a stredoeurópskeho povedomia odpor či pochybnosti voči Ukrajincom prostredníctvom účelovo prekrútených výkladov dejín. Namiesto solidarity tak verejnosť začne polemizovať o tom, či ruské nároky náhodou nie sú oprávnené. Historické krivdy a postavy z 20. storočia sa vyťahujú práve vtedy, keď je potrebné odviesť pozornosť od podstatného – od toho, že priamo pred našimi očami dnes a denne umierajú civilisti a Rusko pácha genocídu.

Vojna sa už začala, my však zatvárame oči

Svoboda v rozhovore nešetril varovaniami pred fatálnym nepochopením reality. Slovné spojenie, že „tretia svetová vojna sa podľa všetkého už začala“, používa zámerne vtedy, keď vidí, že verejnosť i médiá riešia zástupné témy namiesto toho, čo bezprostredne ohrozuje našu bezpečnosť.

Upozorňuje na znepokojujúce nálady v slovenskej aj českej spoločnosti. Zatiaľ čo prieskumy ukazujú, že nemalá časť verejnosti viní zo射 konfliktu Západ alebo samotnú Ukrajinu, politickí predstavitelia vysielajú mätúce signály. Ako príklad uvádza rétoriku premiéra Roberta Fica, ktorý tvrdil, že Západ vyhlásil Rusku vojnu a Ukrajina ju len realizuje. Svoboda ostro vystupuje proti morálnemu relativizmu: ľudia, ktorí sú schopní odsudzovať osemdesiat rokov staré zločiny, no zostávajú pasívni alebo dokonca napomáhajú zločinom, ktoré sa dejú tu a teraz, trpia buď mentálnym deficitom, alebo sa pridali na stranu nepriateľa.

Informačná vojna Ruska voči Západu trvá už vyše dekády. Pokiaľ na ňu nebudeme reagovať kritickým rozumom a vedomím súvislostí, budeme len pasívne prijímať naratívy podsúvané z Moskvy.

Chýbajúci kontext a zlyhanie inštitúcií

Historik priznáva, že o zložitej poľsko-ukrajinskej minulosti a tragických udalostiach na Volyni sa dá diskutovať celé hodiny. Problémom však zostáva absencia širšieho kontextu vo verejnej debate. Ak médiá zredukujú celú ukrajinskú históriu na niekoľko senzačných hesiel o Banderovi či extrémizme, vytvárajú u bežného človeka pokrivený obraz, v ktorom je Ukrajina stotožňovaná len s akýmsi pochybným kultom násilia.

Na tomto poli podľa Svobodu fatálne zlyhalo školstvo, médiá a najmä akademická obec, ktorá často predstiera, že neexistuje, namiesto toho, aby kultivovala verejný priestor. K politizácii histórie navyše prispievajú aj populistické gestá. Keď ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj pred časom oznámil sprístupnenie archívov tajných služieb k volynskému masakru, mnohých to prekvapilo. Svoboda však pripomína, že Zelenskyj je vo svojej podstate povrchný človek a populista, ktorý týmto krokom odhalil skôr svoje postsovietske vnímanie sveta, kde história vyzerá ako súbor zamknutých sprisahaní. Tieto archívy sú totiž na Ukrajine otvorené už roky a skutočným problémom je interpretácia prameňov a politická klíma – najmä v Poľsku, kde nacionalistické nálady bránia nestrannému bádaniu.

Ukrajina má pred sebou ešte dlhú cestu vyrovnávania sa s vlastnými dejinami, no na to musí najprv prežiť. A ako Svoboda varuje, vôbec nie je isté, že sa Ukrajina ako štátnopolitický projekt udrží, ak bude Západ naďalej kalkulovať s tým, aby konflikt len udržiaval v „komfortnom“ status quo do posledného ukrajinského vojaka.

Putinov cársky mýtus a eklektický fašizmus

Rozborom prešli aj tézy Vladimira Putina z jeho známej eseje o „historickej jednote Rusov a Ukrajincov“. Kým v 90. rokoch sa zdalo, že imperiálne mýty 19. storočia sú minulosťou, Kremeľ ich dnes oživil v plnej sile. Putin sa vracia k cárskej doktríne trojjediného ruského národa (zahŕňajúceho aj Malorusov a Bielorusov), čím úplne neguje ukrajinskú štátnosť i suverenitu.

Zároveň sa však Putin bez váhania uchyľuje k metódam boľševikov a stalinizmu – využíva genocídne praktiky, deportácie, odnárodňovanie detí a bombardovanie civilistov. Tento pragmatický zlepenec cárskeho imperializmu a sovietskej brutálnej praxe Svoboda prirovnáva k modernému fašizmu.

Kto potrebuje skutočnú denacifikáciu?

Otázka ruskej propagandy o „denacifikácii“ Ukrajiny dostáva v realite trpkú príchuť. Ruský disident a väznený historik Alexandr Skobov nedávno vo svojom liste priamo z väzenia napísal, že nacizmus nebol porazený s Hitlerom, ale len zmenil svoju podobu a vtelenie našiel v súčasnom kremeľskom režime.

Hoci Putinov režim nepracuje s eugenikou a rasovými teóriami tak ako nacisti, jeho metódy, genocídne zámery a agresia voči susedným národom sa im v mnohom podobajú. Nálepka „nacizmu“ slúži Moskve len ako dehumanizačný nástroj na mobilizáciu vlastného obyvateľstva a paralyzovanie západnej diskusie. Svoboda uzatvára bezplatnú časť rozhovoru konštatovaním, že Rusko systematicky označuje za nacistu každého, kto mu stojí v ceste – či už sú to Ukrajinci, Poliaci, Česi alebo moderné Nemecko. Namiesto podliehania tejto reflexívnej kontrole by sme si mali uvedomiť, že zápas o našu vlastnú budúcnosť sa odohráva práve teraz na bojiskách Ukrajiny.

Pre viac rozhovorov so zaujímavými osobnosťami sleduj aj ďalšie epizódy Za hranicou.