„Zobrali 5 miliárd, ale neušetrili nič,” hovorí ekonóm Šuster, člen RRZ. Sme na ceste stať sa žobrákom EÚ?

Dírerov filter LIVE: Martin Šuster

Slovenské verejné financie prechádzajú obdobím, ktoré vláda označuje za historické šetrenie, no dáta hovoria inou rečou. V relácii Dírerov filter LIVE na platforme Startitup to v diskusii s moderátorom Richardom Dírerom otvorene pomenoval člen Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) Martin Šuster. Hoci občania a podnikatelia čelia novým daniam, štátny deficit sa v skutočnosti nepohol a krajina odkladá riešenie štrukturálnych problémov na obdobie, kedy už môže byť neskoro.

Pocit prázdnej peňaženky nie je ilúzia

Diskusia sa začala pohľadom na každodennú realitu bežných domácností. Mnohí ľudia na Slovensku pracujú rovnako alebo viac, no na konci mesiaca im v rodinnom rozpočte zostáva menej peňazí. Podľa Martina Šustera nejde o subjektívny klam, ale o priamy dôsledok vládnych zásahov.

Hoci reálne mzdy po očistení o infláciu v priemere mierne rastú, priemerné štatistiky zakrývajú realitu. Pre 20 až 40 % populácie sa finančná situácia z roka na rok zhoršuje. Najväčšiu časť rodinných rozpočtov odčerpávajú potraviny, energie a bývanie. Pri pohľade na hrubé príjmy je však hlavným vinníkom štát.

Priemernému zamestnancovi štát cez dane a odvody – pri započítaní superhrubej mzdy – vezme takmer 50 % nákladov práce. Ešte dramatickejšia je situácia pri profesiách s vyššou pridanou hodnotou. Lekárom, IT špecialistom, architektom či strednému manažmentu štát z každého dodatočne zarobeného eura strhne bezmála 60 percent. Výsledkom je masívny odliv mozgov: zo Slovenska odchádza do zahraničia 20 percent maturantov, no pri najúspešnejších absolventoch z matematických odborov je to až alarmujúcich 50 %.

Začali na piatich percentách, končia na piatich percentách

Kľúčovým bodom rozhovoru bola bilancia troch konsolidačných balíkov. Vládna koalícia deklarovala ambíciu zlepšiť hospodárenie štátu o zhruba 7,5 miliardy eur. Realita je však diametrálne odlišná.

Podľa prepočtov Rady pre rozpočtovú zodpovednosť štát od ľudí a firiem trvalo vybral približne 5 miliárd eur. Súčasne však kabinet schválil nové bežné výdavky v hodnote presahujúcej 4 miliardy eur. Čistý výsledok celého konsolidačného úsilia tak predstavuje zlepšenie verejných financií o iba 0,8 miliardy eur, čo zodpovedá 0,6 % HDP.

Vláda nastupovala na jeseň roku 2023 s deficitom na úrovni 5 % HDP a na posledný rok svojho volebného mandátu opäť plánuje deficit vo výške 5 %. Zásadný rozdiel je v tom, že na dosiahnutie rovnakého schodku musela z peňaženiek občanov a firiem vytiahnuť miliardy eur navyše, ktoré vzápätí rozpustila v bežnej spotrebe. Do rokov 2028 a 2029 navyše hrozí, že nová vláda zdedí deficity blížiace sa k 6,5 % HDP.

Úradnícka „predpos*atosť“ a zlyhávajúci manažment štátu

Na otázku, prečo vyššie daňové zaťaženie neprináša kvalitnejšie verejné služby, Martin Šuster upozornil na systémové zlyhanie riadenia. Hoci v horizonte tridsiatich rokov nastal pokrok v dĺžke dožitia či dostupnosti vysokoškolského vzdelania, efektivita štátneho aparátu zaostáva za očakávaniami občanov.

Šuster otvorene pomenoval fenomén, ktorý v štátnej správe dominuje – alibizmus a strach z rozhodovania. Namiesto dosahovania výsledku a poskytnutia kvalitnej služby občanovi sa úradníci sústredia výhradne na to, aby neporušili žiadny formálny predpis. Ak úradník prejaví iniciatívu a vec sa nepodarí, čelí trestu; ak sa podarí, odmena neprichádza. Systém tak systematicky trestá aktivitu a odmeňuje pasivitu, čo bráni modernizácii verejného sektora.

Prejedanie budúcnosti: Dôchodky verzus investície

Vláda argumentuje potrebou zachovania sociálneho štandardu, no podľa ekonóma Šustera štát neinvestuje do rozvoja, ale do spotreby. V rozpočte na nasledujúci rok klesajú kapitálové výdavky o viac než pol miliardy eur – štát škrtá investície do civilných projektov, infraštruktúry aj obrany.

Peniaze namiesto toho smerujú do trvalých mandátnych výdavkov, ktoré v čase demografického starnutia položia rozpočet na kolená. Príkladom sú dodatočné príplatky pre seniorov nad 85 rokov, trináste dôchodky či dvojité zvýhodnenia matiek. Sociálna poisťovňa už dnes hospodári s trojmiliardovým deficitom. Na odvodoch sa vyberie len na desať dôchodkov ročne, štát ich však vypláca trinásť.

Paradoxom vládnej sociálnej politiky je ignorovanie skutočnej chudoby. Kým na plošné dôchodkové dávky sa míňajú miliardy, dávka v hmotnej núdzi pre najzraniteľnejších predstavuje necelých 100 eur mesačne a valorizuje sa len o infláciu. Celkový balík na pomoc približne 300-tisíc ľuďom v núdzi predstavuje zhruba 150 až 300 miliónov eur ročne – čo je len zlomok nákladov na 13. dôchodky. Pomoc sa tak neposkytuje tam, kde je reálna núdza, ale tam, kde to prináša najväčší volebný zisk.

Rovnaký politický kalkul vidí ekonóm aj pri raste miezd vo verejnom sektore. Namiesto štvorpercentného rastu od začiatku roka schválila vláda viac než osempercentné navýšenie od júla – teda tesne pred parlamentnými voľbami. Finančný dopad v danom roku je síce zhodný, no pre rok 2028 to vytvára dodatočnú sekeru v hodnote približne 400 miliónov eur, s ktorou sa bude musieť vyrovnať až budúci kabinet.

12-percentné riziko bankrotu

Najvážnejšie varovanie rozpočtovej rady sa týka celkovej stability štátu. Riziko neodvratného bankrotu Slovenska vyčíslila RRZ na približne 12 %. Šuster použil prirovnanie k rodinnému rozpočtu: ak by domácnosť vedela, že existuje 12-percentná pravdepodobnosť, že jej hurikán odfúkne strechu, okamžite by sa poistila a začala šetriť na opravu. Slovenský štát však robí pravý opak – zraniteľnosť ignoruje a znižuje svoju schopnosť reagovať na prípadnú budúcu krízu.

Zodpovednosť však nenesú len politici, ale aj samotní voliči. Spoločnosť je rozdrobená na záujmové skupiny, z ktorých každá požaduje okamžité výhody – dôchodcovia 13. dôchodok, poľnohospodári dotácie, živnostníci paušálne výdavky, podnikatelia nižšie dane z dividend. Všetci vedia, že štátny dlh presahujúci 100 miliárd eur bude musieť niekto splatiť, no každý dúfa, že účet zaplatí niekto iný o desať či pätnásť rokov.

Koláč nerastie, len ho krájame

Kým Slovensko po vstupe do EÚ patrilo k najrýchlejšie rastúcim ekonomikám regiónu a hovorilo sa o „tatranskom tigrovi“, posledných pätnásť rokov prešľapuje na mieste. Hospodársky rast pod jedným percentom kontrastuje s dvoj- až troj-percentným rastom Poľska či Česka.

Šuster pripomína, že zatiaľ čo susedné krajiny systematicky pracovali na inováciách, infraštruktúre a podnikateľskom prostredí, slovenská politická elita sa sústredila výhradne na prerozdeľovanie existujúceho bohatstva. Namiesto snahy zväčšiť ekonomický koláč sa politika zredukovala na hádky o to, komu z neho odkrojiť väčší kus. V inováciách Slovensko zaostáva aj za pobaltskými krajinami, ktoré dokázali vybudovať moderné technologické ekonomiky.

Budúca vláda bude mať podľa Šustera maximálne dve volebné obdobia na to, aby verejné financie upratala, presvedčila finančné trhy o udržateľnosti dlhu a súčasne naštartovala ekonomický rast. Ak sa štát nepreberie z letargie a nezačne investovať do vzdelávania, spravodlivosti a modernizácie, hrozí, že z prosperujúcej európskej periférie sa stane trvalý zaostávajúci článok kontinentu.

Pre viac rozhovorov so zaujímavými osobnosťami o aktuálnej spoločenskej situácii sleduj aj ďalšie epizódy relácie Dírerov filter LIVE