„Z hrobky sme počuli búchanie.“ Slovenský hrobár odhalil najdesivejšie zážitky zo svojej práce (ROZHOVOR)

Väčšina ľudí sa s prácou hrobára stretne až vo chvíli, keď stratí niekoho blízkeho. Je to povolanie, ktoré si mnohí spájajú s pochmúrnou atmosférou cintorínov, fyzicky náročnou prácou a každodenným kontaktom so smrťou. Len málokto však vie, čo všetko sa odohráva pred samotným pohrebom, aké nástrahy ukrývajú staré hroby alebo koľko si človek v tejto profesii dokáže zarobiť.

Rastislav Valalik, ktorý prevádzkuje pohrebné služby esteem SR, s. r. o., v Humennom, pozná túto prácu z vlastnej skúsenosti. Spolu so svojou partnerkou zabezpečujú pohreby na východe Slovenska a venuje sa aj kamenárstvu. Za viac ako desať rokov sa stretol s množstvom náročných situácií, ktoré by si väčšina ľudí ani nedokázala predstaviť.

Čo všetko ukrývajú staré hroby?

Práca na cintoríne nie je len o kopaní jám a ukladaní rakiev. Niekedy prináša nečakané nálezy, inokedy nebezpečné situácie, pri ktorých rozhoduje skúsenosť a opatrnosť. Svoje miesto v nej majú aj silné ľudské emócie, nezvyčajné príbehy či povery, ktoré sa s cintorínmi spájajú.

V rozhovore pre Startitup Valalik prezradil, ako vyzerá jeho pracovný deň, čo sa môže stať pri otváraní desaťročia starého hrobu a či sa počas svojej kariéry stretol s niečím, čo si nedokázal vysvetliť. Otvorene hovorí aj o zárobkoch, najťažších chvíľach svojej práce a o tom, prečo sa dnes na smrť pozerá úplne inak.

 

• Koľko si mesačne zarobí hrobár na východe Slovenska?
• Čo sa stane, keď hrobári pri kopaní narazia na rakvu starú 50 rokov?
• Prečo môže byť mokrá zemina pri kopaní hrobu nebezpečnejšia ako mráz?
• Čo v skutočnosti spôsobuje záhadné búchanie, ktoré ľudia počujú z hrobiek?
• Aké príbehy o zvláštnych návštevách rozprávajú jeho zamestnanci?
• Ako si ľudia sami ničia drahé náhrobné kamene? 

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň od príchodu do práce až po odchod domov?

Mám vlastnú pohrebnú službu, ktorú prevádzkujeme spolu s mojou partnerkou. Okrem toho sa venujem aj kamenárstvu, takže vyrábam a realizujem pomníky. V podstate som neustále v teréne, na cintorínoch alebo pri práci s pomníkmi.

Keď nám zavolajú pozostalí, že im niekto zomrel, začíname vybavovať všetko potrebné. Poskytujeme kompletné pohrebné služby, od prevozu zosnulého cez jeho úpravu, vybavenie dokumentov, predaj rakiev a vencov až po výkop hrobu, realizáciu hrobiek či pomníkov. Každý deň je preto iný. Nikdy presne nevieme, kedy nám niekto zavolá a čo budeme musieť zabezpečiť.

Vedeli by ste povedať, koľko hrobov priemerne vykopete za týždeň?

To sa nedá presne povedať. Niekedy máme päť pohrebov za týždeň, inokedy dva alebo len jeden. Záleží na tom, koľko úmrtí nám nahlásia. U nás na východe Slovenska, konkrétne v okresoch Humenné, Snina a Medzilaborce, sa väčšinou pochováva do dvoch dní od úmrtia. Podľa zákona sa môže zosnulý pochovať po uplynutí 48 hodín od úmrtia, takže máme pomerne málo času na všetky prípravy.

Musíme stihnúť všetko od úpravy zosnulého cez vykopanie hrobu až po samotný pohreb. Po jeho skončení ešte upravujeme pohrebné miesto. V našom regióne stále prevláda klasické pochovávanie do zeme. Kremácie sú podľa mojich skúseností rozšírenejšie najmä v Košiciach a okolí.

Koľko hodín trvá vykopať jeden hrob a aký hlboký musí byť? Robíte väčšinu práce ručne alebo vám dnes pomáhajú stroje?

Záleží predovšetkým na tom, či sa hrob pripravuje pre jednu osobu alebo pre dvoch. Ak ide o hrob pre dvoch ľudí, napríklad manželov, kopeme do hĺbky približne 2,20 metra. Keď sa pochováva len jedna osoba, hĺbka je približne 1,60 metra.

Samotný výkop väčšinou zaberie celý pracovný deň. Veľa závisí od terénu a prístupnosti hrobového miesta. Ak sa tam dostane bager, dokáže hrob vykopať približne za dve hodiny. Ak však ide o miesto medzi pomníkmi, kam sa technika nedostane, musíme kopať ručne. Vtedy môže práca trvať približne osem hodín.

Čo všetko patrí do náplne práce hrobára okrem samotného kopania hrobov? Ktoré činnosti by ľudí, ktorí túto profesiu nepoznajú, najviac prekvapili?

Samotný hrobár zabezpečuje predovšetkým výkop hrobu a práce súvisiace s pochovávaním na cintoríne. Ja osobne však riešim prakticky všetko, od vybavenia matriky cez prevoz a úpravu zosnulého až po jeho uloženie do rakvy. Tieto činnosti robíme spolu s partnerkou. Na výkopové práce a ďalšie úkony na cintoríne mám zamestnancov.

Ľudí by možno prekvapilo, že pri kopaní starších hrobov niekedy narazíme na ľudské pozostatky, napríklad kosti alebo ich úlomky. V takom prípade ich uložíme hlbšie do zeme.

Niekedy sa stane aj to, že narazíme na rakvu, ktorá je aj po päťdesiatich rokoch stále zachovaná. Vtedy už nemôžeme pokračovať v kopaní do väčšej hĺbky. Občas sa môže stať, že staré drevo povolí a rakva sa prepadne. Pre nás to však už nie je nič mimoriadne, pretože pri tejto práci musíme počítať prakticky so všetkým.

Koľko si dnes na Slovensku zarobí hrobár? Aký je jeho priemerný mesačný zárobok a čo všetko ho dokáže navýšiť?

U mňa majú zamestnanci, ktorí vykonávajú tieto práce, mesačne približne 1 100 eur v čistom. Pôsobíme v Humennom a okolí, konkrétne v okresoch Humenné, Snina a Medzilaborce.

Väčšinou ide o fixný zárobok. Keď však máme viac práce, dávam im niečo navyše. Rovnako dostávajú odo mňa príplatky, keď musia pracovať cez víkend alebo v nepriaznivom počasí. Tých ľudí treba nejako motivovať, pretože hrob sa sám nevykopne. Keď ich potrebujem v práci aj za horších podmienok, snažím sa im to finančne vynahradiť.

Pri svojej práci sa pravidelne stretávate so smrťou. Dokáže si na to človek časom zvyknúť alebo sú pohreby, ktoré vás aj po rokoch emocionálne zasiahnu?

Najťažšie sú pre mňa pohreby ľudí, ktorých osobne poznám. Napríklad v dedine, z ktorej pochádzam, som pochoval už veľa ľudí, ktorých som poznal odmalička. To je vždy emotívne.

Veľmi ťažké sú aj pohreby malých detí. Keď vidíte ich rodičov a rodinu, nie je to nič príjemné. Myslím si, že smrť dieťaťa je asi to najhoršie, čo môže človek zažiť.

Na druhej strane sa od toho musím vedieť odosobniť. Keby som si všetko príliš pripúšťal, pravdepodobne by som túto prácu nemohol vykonávať. Človek si musí vytvoriť určitý odstup, inak by ho to psychicky veľmi zaťažovalo.

Čo sa deje, keď treba otvoriť starý hrob, v ktorom už niekto leží? Ako takýto proces prebieha a s čím všetkým sa pri ňom môžete stretnúť?

Dnes už máme presnejšie záznamy o hrobových miestach a existujú aj predpisy, ktoré určujú, do akej hĺbky sa má kopať. Napriek tomu sa stáva, že pri otváraní starého hrobu narazíme na pôvodnú rakvu skôr, ako by sme očakávali.

Napríklad namiesto predpokladanej hĺbky 1,60 metra môžeme na rakvu naraziť už v hĺbke 1,20 alebo 1,30 metra. Niekedy je aj po päťdesiatich či šesťdesiatich rokoch stále zachovaná. Vtedy už nemôžeme pokračovať v kopaní hlbšie. Ak narazíme na kosti alebo ich úlomky, vykopeme hlbšie miesto a pozostatky uložíme nižšie.

Najväčšie riziko pri tejto práci však podľa mňa predstavuje samotná zemina. Keď je pôda mokrá, môže sa stať, že sa bočná stena hrobu zosunie. Musíme dávať veľký pozor, aby nezasypala pracovníkov, ktorí sa nachádzajú vo výkope.

Mokrá zem je pre nás horšia ako mráz. Keď mrzne, zamrznutých býva väčšinou len vrchných dvadsať až tridsať centimetrov pôdy. Pod nimi sa už dá normálne kopať. Premočená zemina je však náročná počas celého výkopu.

Aká bola najnepríjemnejšia alebo najťažšia situácia, ktorú ste počas svojej kariéry zažili? Išlo o samotnú prácu, stav hrobu alebo správanie pozostalých?

Najťažšie pre mňa bolo, keď som musel pochovať vlastnú mamu. To bola asi najnepríjemnejšia a emocionálne najnáročnejšia skúsenosť, ktorú som počas svojej práce zažil.

Inak si nespomínam na nič, čo by ma vyslovene zaskočilo alebo prekvapilo. Za tie roky som si už zvykol na rôzne situácie a viem, čo všetko sa môže pri tejto práci stať.

Stretávate sa s tým, že sa pozostalí počas pohrebu správajú nečakane alebo nevhodne? Pamätáte si situáciu, ktorá vás vyslovene šokovala?