Zabud­ni na tú Trans­i­bír­sku. Trans­mon­gol­ská magis­trá­la ti ponúk­ne 2215 kilo­met­rov naprieč púš­ťou Gobi a nepoz­na­nou exo­ti­kou až k Čín­ske­mu múru

interez.sk/Tomáš Kubuš / 20. mája 2017 / Zaujímavosti

zdroj: pixabay.com

Trans­si­bír­sku magis­trá­lu pre­tí­na­jú­cu Rus­ko z Mos­kvy až do Vla­di­vos­to­ku už pozná snáď kaž­dý, ale poču­li ste už o Trans­mon­gol­skej magis­trá­le? Nie? Spá­ja v sebe nepoz­na­nú exo­ti­ku, nezná­me mies­ta a fas­ci­nu­jú­ce prí­rod­né sce­né­rie koru­no­va­né púš­ťou Gobi. Pre­tí­na Mon­gol­skou a kto chce pokra­čo­vať ďalej, toho koľa­je vez­mú až do čín­ske­ho Pekin­gu.

2215 kilo­met­rov nezná­mou želez­ni­cou

Tak, ako sa z veľ­kých a neko­neč­ných sibír­skych riek roz­bie­ha­jú desiat­ky až stov­ky malých prí­to­kov, podob­ne sa aj z legen­dár­nej Trans­si­bír­skej magis­trá­ly na svo­jej ces­te zo zápa­du na východ odtrh­ne nie­koľ­ko alter­na­tív­nych kon­cov. Tým naj­zau­jí­ma­vej­ším je Trans­mon­gol­ská magis­trá­la, kto­rá spá­ja rus­ké, bur­jat­ské mes­to Ulan-Ude neďa­le­ko Baj­kal­ské­ho jaze­ra s Čínou. Názov napo­ve­dá, že koľa­je tej­to ces­ty pre­tí­na­jú málo zná­me Mon­gol­sko a ten­to fakt sám o sebe vykre­še iskier­ky dob­ro­druž­stva. Trans­mon­gol­skú magis­trá­lu dokon­či­li len v 50. a 60. rokoch 20. sto­ro­čia, teda nie­koľ­ko desať­ro­čí po tom, ako už vla­ky pre­má­va­li po naj­sláv­nej­šej želez­ni­ci Rus­ka. So svo­ji­mi 2215 kilo­met­ra­mi je opro­ti sláv­nej ses­tre len malým die­ťa­ťom, no skrý­va v sebe viac, než by sa moh­lo zdať.

Prach ciest a batoh plný snov/Tomáš Kubuš
Prach ciest a batoh plný snov/Tomáš Kubuš

Začí­na­me!

Ak sa vydá­te na Trans­mon­gol­skú magis­trá­lu po zemi ako správ­ny dob­ro­druh, bude vám to na jej začia­tok z Mos­kvy trvať nie­čo vyše šty­roch dní. To už sa na vlak doko­na­le pri­pra­ví­te, naučí­te sa ovlá­dať všet­ky nuan­sy sta­ruč­ké­ho samo­va­ru, bude­te vedieť kedy vstať, aby ste mali vagón len pre seba, kedy si zaliať poliev­ku, aby ste neča­ka­li a naučí­te sa aj to, čo pla­tí na dežur­na­ju, neob­me­dze­nú panov­níč­ku váš­ho vagó­nu, s kto­rou musí­te byť zadob­re. Tre­tie naj­väč­šie sibír­ske mes­to Ulan-Ude je kri­žo­vat­kou ciest. Ak z váš­ho vla­ku na Trans­si­bír­skej magis­trá­le nevys­tú­pi­te, pokra­ču­je­te smer Cha­ba­rov­sk až do Vla­di­vos­to­ku. Trans­mon­gol­ská magis­trá­la totiž začí­na prá­ve tu a letí na juh k mon­gol­ským hra­ni­ciam. Ulan-Ude v sebe ukrý­va tak­mer pol mili­ó­na duší a jeho zau­jí­ma­vos­ťou je to, že miest­ni oby­va­te­lia Bur­ja­ti sa skôr hlá­sia k bud­hiz­mu, než kres­ťan­stvu a svo­jim zja­vom dáva­jú tušiť, že tu boli dáv­no pred tým, ako sa sem na ďale­kú Sibír dosta­li Rusi. Ak nastu­pu­je­te pria­mo tu, pár kilo­met­rov za mes­tom už pozná­te mená ľudí naoko­lo vás a ak ste si dob­re sad­li, máte v sebe dva „sta­kan­če­ky“ vod­ky.

Prach ciest a batoh plný snov/Tomáš Kubuš

Na kon­ci sve­ta

Na rus­ko-mon­gol­skú hra­ni­cu to už nie je ďale­ko. Sta­čí nece­lých 250 kilo­met­rov a vlak zabrz­dí na „kon­ci sve­ta“ v dedin­ke menom Nauš­ki. Pres­ne tak­to si pred­sta­vu­je­te rus­kú dedi­nu. Zhluk dre­ve­ných domov, nie­kto­ré z nich sa roz­pa­da­jú, iné naopak svie­tia krás­nou novo­tou a pas­te­lo­vý­mi far­ba­mi svo­jich oke­níc či dve­rí. Nauš­ki má len pár ulíc a vy sa pýta­te čo tu máte robiť najb­liž­ších nie­koľ­ko hodín? Toľ­ko totiž trvá pre­stáv­ka na hra­ni­ci. „O tri hodi­ny sa vráť­te“ prí­snym hla­som nás napo­me­nie dežur­na­ja. Hŕs­tka mužov sedí na rohu uli­ce pri obcho­dí­ku s potra­vi­na­mi odkiaľ sa dví­ha k nebu dym z gri­lu, na kto­rom roz­vo­nia­va­jú šaš­lí­ky. To je všet­ko. Celé Nauš­ki. Samoz­rej­me, ak nepo­čí­ta­me tých nie­koľ­ko dre­ve­ných plo­tov, sme­tis­ko v par­ku, roz­tá­pa­jú­ci sa asfalt pod horú­cim sln­kom a výbor­ných nanu­kov. Ak by tu nestál vlak, nikdy by sa tu nikto zrej­me neoci­tol.

Prach ciest a batoh plný snov/Tomáš Kubuš
Prach ciest a batoh plný snov/Tomáš Kubuš

Vitaj­te v Mon­gol­sku!

Len pár kilo­met­rov za hra­ni­cou sa svet doko­na­le zme­ní. Mon­gol­sko! Koľ­ko krát sme si ako deti nadá­va­li do Mon­go­lov netu­šiac, že sa tu nie­ke­dy ocit­ne­me. Kra­ji­na Džin­gis­chá­na, krvi­lač­né­ho doby­va­te­ľa, no inak sa o tej­to kra­ji­ne tak­mer vôbec neho­vo­rí. Pre­ni­ka­vo zele­né rovi­ny v sebe uto­pia hori­zont a obja­via sa prvé roman­tic­ké jur­ty nomá­dov. Deti sa kúpu v rie­ke a na chvíľ­ku to pri­po­mí­na idyl­ku. Áno takých­to pohľa­dov má Mon­gol­sko pomer­ne veľa, len tie­to na seve­re v blíz­kos­ti mes­ta Such­ba­a­tar sa rých­lo skon­čia. Prvá mon­gol­ská zastáv­ka. Mon­go­lo­id­né tvá­re, pre­da­va­či kys­lé­ho mlie­ka pria­mo z vedier na sta­ni­ci, kumys, jogur­to­vé guľôč­ky, suše­ný jogurt a prvá vod­ka menom Džin­gis­chán (ako inak). Vo vla­ku sa zme­nia rus­ké dežur­na­je za upra­ve­né mon­gol­ské sprie­vod­ky­ne v rov­no­ša­te z kto­rých ešte zavá­ňa socia­liz­mus.

Prach ciest a batoh plný snov/Tomáš Kubuš

Kra­ji­nou prek­va­pe­ní

Mon­gol­sko je uni­kát­na kra­ji­na. Hovo­rí sa, že tu vznik­la zmrz­li­na vďa­ka jazd­com, kto­rí na svo­jich koňoch nosi­li v zvie­ra­cích vnú­tor­nos­tiach mlie­ko, kto­ré sa pri jaz­de vyšľa­ha­lo a zmrz­lo. Je to kra­ji­na, kde je 13 násob­ne viac koní, než ľudí, a pre­to majú Mon­go­li dodnes rad­šej zvie­ra­tá. Aj za oknom vla­ku vid­no skôr zvie­ra, než člo­ve­ka. Po Sibí­ri dostá­va neko­neč­nosť ďal­ší roz­mer. Našli sa tu uni­kát­ne kos­try dino­sau­rov, ľudia tu dodnes na mno­hých mies­tach žijú v jur­tách, uctie­va­jú šaman­ské tra­dí­cie, radi zápa­sia a uspo­ria­da­va­jú fes­ti­val orlích lov­cov. Kto by to bol pove­dal, však? Koľa­je Trans­mon­gol­skej magis­trá­ly sa zare­zá­va­jú hlb­šie na juh do hlav­né­ho mes­ta Ulan­bá­tar.

Prach ciest a batoh plný snov/Tomáš Kubuš

Ulan­bá­tar plný prek­va­pe­ní

Ulan­bá­tar je nezná­my ako celé Mon­gol­sko. Vo vla­ku si ho člo­vek ešte nevie pred­sta­viť, no vie, že to bude nie­čo exo­tic­ké a dob­ro­druž­né. Keď sa vlak zasta­ví, od svoj­ho začiat­ku má už za sebou nece­lých 1400 kilo­met­rov. Kaž­dý by čakal v Ulan­bá­ta­re nie­čo zaos­ta­lé, roz­pad­nu­té, no opak je prav­dou. Je to prí­jem­ný šok vidieť, že cen­trum je čis­té, upra­ve­né, ozdo­be­né o moder­né mra­ko­dra­py, aké nemá­me ani u nás a na obrov­ský pries­tor dohlia­da monu­men­tál­na socha Džin­gis­chá­na. Na rohu je krč­ma ozdo­be­ná obráz­ka­mi z Pra­hy a podá­va sa v nej čapo­va­né čes­ké pivo. Mon­go­li si na neho zvyk­li a držia si dob­ré tra­dí­cie. Moder­né budo­vy zovre­li námes­tie a na jeho rohu sto­jí socha Mar­ca Pola, aj ten sa tu totiž zasta­vil na svo­jej legen­dár­nej ces­te. Ulan­bá­tar ukrý­va aj nie­koľ­ko bud­his­tic­kých chrá­mov, kto­ré pre­ži­li soviet­ske bes­ne­nie, no Mon­go­li skôr ako do minu­los­ti hľa­dia do budúc­nos­ti a tak sa pre­má­va­jú v obchod­nom cen­tre, sad­nú si na kubán­ske moji­to či v hips­ter­skom bis­tre ochut­ná­va­jú thaj­ský pad thai.

Prach ciest a batoh plný snov/Tomáš Kubuš
Prach ciest a batoh plný snov/Tomáš Kubuš

Noc v jur­te

Byť v Mon­gol­sku a nepres­pať v jur­te? To snáď ani nie je mož­né. Sta­čí ísť hodin­ku za hlav­né mes­to a odra­zu sa kra­ji­na zapl­ní kop­ca­mi, ska­la­mi, rieč­ka­mi a pas­tvi­na­mi s pasú­ci­mi sa jak­mi. Sem tam dom­ček, stá­do koní a na pra­hu malé­ho lesa jur­ty. Dodnes v nich žijú nomá­di, vyrá­ba­jú si vlast­ný kumys, syry, jedia mäso, jaz­dia na koňoch, no na jur­te už majú zave­se­ný solár­ny panel na elek­tri­ku. Chý­ba tu len wifi (našťas­tie). V jur­te sto­jí piec­ka, nau­kla­da­né dre­vo, to keby bolo prí­liš chlad­no a hoci je to drs­ný život, pre náv­štev­ní­ka ukrý­va svet roman­ti­ky.

Prach ciest a batoh plný snov/Tomáš Kubuš
Prach ciest a batoh plný snov/Tomáš Kubuš
Prach ciest a batoh plný snov/Tomáš Kubuš

Naprieč Gobi

Vlak pokra­ču­je k čín­skej hra­ni­ci a pre­tí­na neko­neč­nú púšť Gobi. Tam v diaľ­ke našli obrov­ské množ­stvo dino­sau­rov a tie dali Mon­gol­sko na mapu sve­ta. Nikde nič len suchá, neúrod­ná kra­ji­na. Sem tam sa vyno­rí pies­ko­vá duna, no čo je zvlášt­nej­šie, nie­ke­dy sa za oknom vla­ku obja­ví aj krá­ča­jú­ca posta­va, pri­čom nie je vid­no žia­den dom naoko­lo. Kolo­rit pod­čiark­nu stá­da tiav, mon­gol­ská vod­ka, plne­né taš­tič­ky mle­tým mäsom zva­né buuz v jedá­len­skom voz­ni a ubud­lo naoko­lo ruš­ti­ny.

Prach ciest a batoh plný snov/Tomáš Kubuš
Prach ciest a batoh plný snov/Tomáš Kubuš

Koneč­ná!

Posled­né stov­ky kilo­met­rov a Trans­mon­gol­ská magis­trá­la sa ocit­ne na hra­ni­ciach s Čínou. Ešte pred tým sto­jí v mes­teč­ku Cho­ir, kde by sa nech­cel ocit­núť snáď nikto bez toho, aby mal vidi­nu pokra­čo­va­nia v ces­te. Ďal­ší z kon­cov sve­ta. Jedi­ným zau­jí­ma­vým bodom je socha prvé­ho mon­gol­ské­ho koz­mo­nau­ta za budo­vou sta­ni­ce. Horú­ča­va roz­pá­li vlak a tak­to to pokra­ču­je až do noci, kedy sa vlak zasta­ví na hra­ni­ci. Tam za ňou je Čína. Tam za ňou poma­ly kon­čí prí­beh Trans­mon­gol­skej magis­trá­ly napl­ne­ný desiat­ka­mi uni­kát­nych zážit­kov!

Prach ciest a batoh plný snov/Tomáš Kubuš

Ten­to člá­nok pre vás napí­sal ces­to­va­teľ Tomáš Kubuš, kto­rý sa pro­stred­níc­tvom náš­ho por­tá­lu chcel so svo­ji­mi zážit­ka­mi z Trans­mon­gol­skej magis­trá­ly pode­liť s vami všet­ký­mi. Tomáš po sve­te ces­tu­je už tak­mer 10 rokov a zo svo­jich ciest si pri­nie­sol mno­ho zážit­kov.

zdroj: interez.sk

Pridať komentár (0)