Začí­nal ako leš­tič prí­bo­rov. Nebál sa ris­ko­vať a dnes je z neho úspeš­ný dizaj­nér

Alexandra Dulaková / 7. januára 2016 / Lifehacking

Pri dôle­ži­tých roz­hod­nu­tiach sa veľ­mi čas­to nechá­va­me uniesť vízi­ou cie­ľa, kto­rý sa sna­ží­me dosiah­nuť. Pred­sta­va zly­ha­nia sa stá­va nepri­ja­teľ­nou a tie­to dôle­ži­té roz­hod­nu­tia tak robí­me pod stre­som a so stra­chom. Pri­tom by bolo ove­ľa prak­tic­kej­šie sa jed­no­du­cho zaobe­rať vízi­ou toho naj­hor­šie­ho, čo sa môže stať, ak plán neus­pe­je. Zis­ti­li by sme, že to vôbec nemu­sí byť také zlé.

Spo­te­né dla­ne, zrých­le­ný tep, skrú­te­né čre­vá a hnus­né klb­ko ner­vov namies­to žalúd­ka. Aj tak­to to nie­ke­dy vyze­rá, keď sto­jí­me pred význam­ný­mi krok­mi a roz­hod­nu­tia­mi, kto­ré môžu zásad­ne ovplyv­niť náš život. Inak to na ces­te k vysní­va­ným cie­ľom väč­ši­nou asi ani nej­de. Nie­ke­dy nás ten­to ira­ci­onál­ny strach zo všet­ké­ho mož­né­ho, čo sa ces­tou môže poka­ziť, dokon­ca obe­rie o ener­giu a chuť sa do význam­ných kro­kov vôbec púš­ťať. Sny, kto­ré by nás doká­za­li napl­niť, sa nikdy nepre­miet­nu do sku­toč­nos­ti, pre­to­že sa nechá­me odra­diť pochyb­nos­ťa­mi a stra­chom. Iste, strach je pri­ro­dze­ný a jeho pri­ro­dze­ná fun­kcia je nás ochrá­niť pred nebez­pe­čím. Pre­to sa hovo­rí, že strach nema­jú len samov­ra­ho­via. Naše telo sa nás sna­ží držať čo naj­ďa­lej od situ­ácií, kto­ré by v nás stres a hrô­zu vyvo­lá­va­li. Nie­ke­dy sa však musí­me zaprieť a cel­kom ira­ci­onál­ne sa tým­to „rizi­ko­vým“ situ­áciam vysta­viť.

Austria_Graz_003

V drvi­vej väč­ši­ne podob­ných situ­ácií síce mož­no pôj­de o veľa, ale ani zďa­le­ka nie o všet­ko. Čo vôbec zna­me­ná „o všet­ko“? To asi závi­sí od kon­krét­ne­ho člo­ve­ka, ale cel­kom naj­hor­ším násled­kom by pre väč­ši­nu z nás prav­de­po­dob­ne bolo umrieť, ale­bo aspoň straš­ne trpieť. A ruku na srd­ce, kto­rí z nás sa väč­ši­nou zaobý­va­jú roz­hod­nu­tia­mi s mož­ný­mi fatál­ny­mi násled­ka­mi? Väč­ši­na z nás zrej­me nepra­cu­je ako požiar­ni­ci ale­bo hor­skí záchra­ná­ri. Ak sa máme nie­čo­ho báť a ak nám nie­čo nemá dať spá­vať, je lep­šie si to pri­naj­men­šom pred­sta­viť. Znie to mož­no jed­no­du­cho, nie­ke­dy to ale chce tro­chu pred­sta­vi­vos­ti a ocho­ty. A naj­mä, schop­nosť uve­do­miť si, že svet sa sku­toč­ne nezrú­ti.

Čo naj­hor­šie sa ako výsle­dok toh­to roz­hod­nu­tia môže stať? by mala byť otáz­ka, kto­rú si bude­me klásť pri kaž­dom kŕči z nezná­mej situ­ácie. Vskut­ku, čo sa ti môže stať? Je prav­da, že čím viac máš, tým viac môžeš stra­tiť a takis­to budeš mať ove­ľa men­šiu chuť ris­ko­vať – pre­to­že si navyk­nu­tý na isté pohod­lie. Ale pokiaľ sa naprí­klad roz­ho­du­ješ, či roz­be­hnúť vlast­né pod­ni­ka­nie, či zme­niť štú­dium, ale­bo či skon­čiť s prá­cou, kto­rú ti ostat­ní závi­dia, ale kto­rá ťa neba­ví, nie je toho až toľ­ko, o čo by si mohol prí­sť.

Ak ti pod­ni­ka­nie nevyj­de, umrieš z toho? Vyvraž­dí ti nie­kto rodi­nu? (OK, to asi závi­sí od toho, v akej oblas­ti pod­ni­káš.) Ocho­rieš smr­teľ­ne, keď namies­to psy­cho­ló­gie začneš štu­do­vať robo­ti­ku? Umrieš, ak si budeš musieť pár týždňov/mesiacov trpez­li­vo zhá­ňať novú prá­cu, kto­rá by stá­la za to? Ak teda neum­rieš a smr­teľ­ne neocho­rieš z vypl­ňo­ava­nia úrad­ných tla­čív, nesto­jí ti to za to, že mož­no koneč­ne náj­deš vysní­va­ný smer, kto­rý ťa bude napĺňať?

tobias_ub_2

Tobias van Schne­i­der, newy­or­ský dizaj­nér, začí­nal ako leš­tič prí­bo­rov, kto­rý si z nedos­tat­ku rodin­ných finan­cií nemo­hol ani dokon­čiť stred­nú ško­lu. Musel začať pra­co­vať a sám si na seba zará­bať. Dnes vie, že vždy bude v neja­kom hote­li mies­to pre člo­ve­ka, kto­rý by leš­til prí­bo­ry a umý­val ria­dy, a teda to naj­hor­šie, čo sa mu môže stať, je návrat k tomu­to povo­la­niu. „Už som to raz robil a nie, nebo­lo to také zlé,“ tvr­dí. Nemu­sel šla­pať chod­ní­ky, nemu­sel vraž­diť ani krad­núť, a síce prá­ca leš­ti­ča nie je ani zďa­le­ka taká luk­ra­tív­na ako prá­ca úspeš­né­ho dizaj­né­ra, vie, že návrat k nej by pre­žil. „Toto som si začal hovo­riť odvte­dy, čo som prvý krát odmie­tol pra­cov­nú ponu­ku. Ak mi to v New Yor­ku nevyj­de, odsťa­hu­jem sa do neja­kej malej dedi­ny v horách a budem umý­vať ria­dy. A som s tým v poho­de.“

van schneider

Nie všet­ci z nás sme však obda­re­ní takým odhľah­če­ným prí­stu­pom k živo­tu ako van Schne­i­der, ale moh­li by sme sa ním aspoň inšpi­ro­vať. Prá­ca leš­ti­ča a umý­va­ča nie je jeho cie­ľom a sna­ží sa robiť všet­ko pre­to, aby pri nej neskon­čil – na dru­hej stra­ne si ale uve­do­mu­je, že je to jeho naj­hor­šia mož­ná pro­fe­si­onál­na drá­ha a že by ju doká­zal pre­dý­chať. Takým­to spô­so­bom si v New Yor­ku bez žiad­nych úspor roz­be­hol vlast­ný (zatiaľ úspeš­ný) biz­nis a pre­šiel via­ce­rý­mi prá­ca­mi, kto­ré ho časom pre­sta­li baviť a kto­ré opus­til. Ak by tebe nevyš­lo pod­ni­ka­nie, môžeš si pove­dať, že si to aspoň skú­sil a že si bohat­ší o skú­se­nos­ti. Môžeš a nemu­síš to skú­siť zno­va. Ak nevyj­de zme­na prá­ce, môžeš to tiež skú­siť zno­va. Naj­mä kým exis­tu­ješ ako mla­dá a samos­tat­ná jed­not­ka, ťa také­to malé pády nepoz­na­čia dlho­do­bo a máš vyso­kú šan­cu, že sa z nich jed­no­du­cho otra­sieš. 

A ponau­če­nie, kto­ré z tej­to man­try ply­nie, je jed­no­du­cho fakt, že väč­ši­na našich ris­kant­ných roz­hod­nu­tí ani zďa­le­ka nie je tak ris­kant­ných, ako si spo­čiat­ku mys­lí­me. Ani van Schne­i­der ešte neumý­va ria­dy na neja­kej odľah­lej dedi­ne, tak­že na tom mož­no pred­sa len nie­čo bude. Mož­no je mie­ra zlých násled­kov toho, že si nikdy neza­ris­ko­val a neuro­bil zásad­né roz­hod­nu­tie, ešte hor­šia než z prí­pad­né­ho zly­ha­nia.

van schneider po druhe

Zdroj: Medium

Pridať komentár (0)