Zlá nálada nie je depresia, vyhorenie sa dá riešiť: „Mnohí uviazli v sebapozorovaní,“ tvrdí psychiater (ROZHOVOR)

O duševnom zdraví sa dnes hovorí otvorenejšie. Ľudia dokážu pomenovať úzkosť, depresiu či vyhorenie a skúsenosti s psychickými problémami verejne zdieľajú aj známe osobnosti. Väčšia informovanosť však podľa psychiatra Michala Pataráka prináša aj otázku, či sme sa z užitočnej osvety neposunuli k príliš rýchlemu hľadaniu diagnóz.

Zlá nálada totiž automaticky neznamená depresívnu poruchu a vyčerpanie z práce nemusí byť vyhorením. Patarák upozorňuje aj na situáciu, keď človek začne svoje prežívanie neustále sledovať, príznaky spätne vyhľadávať vo vlastnom živote a porovnávať ich so skúsenosťami iných ľudí.

Psychiater bol hosťom relácie Na zdravie, ktorú moderuje Filip Mosnár. Pre Startitup vysvetlil, podľa čoho možno spozornieť pri depresii, čo v skutočnosti charakterizuje vyhorenie a prečo by osveta o duševnom zdraví nemala ľudí viesť iba k diagnózam a predstave, že riešením sú lieky.

Osveta má podľa psychiatra aj odvrátenú stránku

Záujem o psychiatriu vníma Patarák na jednej strane pozitívne. Ľudia sa podľa neho viac zaujímajú o vlastné prežívanie, snažia sa porozumieť sami sebe a témy, ktoré boli kedysi menej otvorené, získavajú väčší priestor.

Samotná osveta je podľa neho prospešná. Ako príklad uvádza známe osobnosti, ktoré otvorene hovoria o psychických poruchách či užívaní liekov. Problém môže vzniknúť v tom, čo si z takýchto informácií ľudia odnesú.

„Za touto osvetou však existujú aj odkazy, ktoré sa nepovedia priamo. Mnohí ľudia si môžu povedať: keď mám úzkosť, negatívnu emóciu alebo ťažké obdobie, možno mám tiež psychickú poruchu. Možno by som mal alebo mala brať lieky,“ povedal.

Podľa psychiatra by preto samotná osveta mala vyzerať trochu inak. Namiesto neustáleho vysvetľovania jednotlivých diagnóz by mala ľudí učiť aj to, ako pracovať s vlastnými ťažkosťami: „Čo môžem robiť, keď som v nepohode, bez toho, aby sme to museli hneď nálepkovať alebo aby človek musel vyhľadať odborníka?“

Keď sa z diagnózy stane vysvetlenie vlastnej identity

Problémom podľa Pataráka nemusí byť samotná snaha porozumieť svojim pocitom. Tá môže byť naopak užitočná. Riziko vidí v momente, keď sa človek začne príliš intenzívne sledovať: „Psychika má byť priezračná. Má mi umožňovať fungovať v živote a vidieť niečo iné ako cieľ. Cieľom nemám byť ja a moje neustále pozorovanie. Myslím si, že mnohí ľudia dnes uviazli práve v takomto sebapozorovaní.“

Ďalším krokom môže byť hľadanie konkrétnej diagnózy. Človek si začne všímať jednotlivé príznaky, spätne ich nachádza vo svojom živote a porovnáva ich napríklad s tým, čo o svojich problémoch hovoria influenceri. „Zrazu môže nadobudnúť pocit: áno, toto je vysvetlenie mňa samotného.“

Práve tu vidí psychiater zásadný problém: „Odtiaľ je už len krôčik k tomu, aby si človek zmiešal svoju identitu s diagnózou alebo ju prijal ako súčasť svojej identity. To je veľká chyba.“

Patarák pritom poukazuje aj na tlak na psychiatrickú starostlivosť. Hovorí, že psychiatrov je málo a systém je preťažený. Zároveň však upozorňuje, že samotné navýšenie ich počtu nemusí vyriešiť celý problém.

„Aj keby bolo psychiatrov trojnásobne viac, nemuselo by to stačiť na to, čo sa deje. Musíme asi inak premýšľať o svojom psychickom zdraví a o celej tejto téme,“ tvrdí. Za jednu z ciest považuje zvyšovanie schopnosti ľudí pracovať s vlastným psychickým zdravím.

Pri osvete by sme podľa odborníka mali viac zvyšovať kompetencie ľudí, aby vedeli pracovať so svojím psychickým zdravím, a nie ich viesť iba k predstave, že existujú lieky, ktoré im pomôžu.

Vyhorenie nie je psychickou poruchou

Podobný problém s používaním odborných pojmov vidí psychiater pri vyhorení. Z pohľadu psychiatrie opisuje vyhorenie ako stav súvisiaci s prácou a pracovným prostredím. Človek môže byť vyčerpaný, postupne strácať energiu a mať pocit, že na svoju prácu už jednoducho nemá silu.

Pridávať sa môže aj odťažitosť od práce či ľudí. Patarák upozorňuje, že sa s tým často stretávajú ľudia v pomáhajúcich profesiách alebo zamestnaniach, v ktorých intenzívne pracujú s inými ľuďmi.

„Môže sa objaviť cynický postoj, dehumanizácia, rôzne vtípky či žarty na účet ľudí. Pridáva sa obrovská únava a pocit straty výkonnosti. Časom už nemusí ísť iba o pocit. Človek je skutočne menej výkonný,“ vysvetlil. Podstatné však je, že vyhorenie podľa neho samo osebe nie je psychickou poruchou.

„Tento stav má určité príčiny a spravidla sa s ním dá niečo robiť aj mimo psychiatrickej pomoci. Môže však vyústiť do afektívnych alebo úzkostných porúch,“ priblížil odborník. 

Zlá nálada ešte nie je depresia

K podobnému zamieňaniu pojmov dochádza podľa psychiatra aj pri depresii. Bežný pokles nálady a depresívna porucha nie sú synonymá: „Nezamieňajme depresívnu náladu alebo bežný pokles nálady, ktorý ľudia často označia slovami „mám depresiu“, s depresívnou poruchou.“

Samotná nálada je totiž iba jedným z viacerých príznakov. Za mimoriadne dôležitý považuje Patarák pokles schopnosti pociťovať radosť – anhedóniu. Varovným signálom môže byť tiež strata záujmu o aktivity, ktoré človeka predtým bavili.

„Volá sa to anhedónia. Ďalším je zníženie záujmu – človeka prestane baviť to, čo ho predtým bavilo. Pri tomto by som spozornel,“ varuje psychiater.

Rozdiel ilustruje aj na jednoduchej situácii: „Ak má niekto zlú náladu, ale zájde s kamarátmi von, prejde sa, ide na výlet, zmení prostredie a zrazu mu je dobre, tak to nie je depresia.“ Medzi ďalšie možné príznaky zaraďuje únavu, vyčerpanie či nedostatok energie. Človek sa môže vyspať, no napriek tomu sa zobudí unavený a už ráno vstupuje do nového dňa bez energie.

Depresia môže zasiahnuť aj spánok, pamäť a myslenie

Depresívna porucha sa nemusí prejaviť iba emocionálne. Patarák vysvetľuje, že psychické problémy sú previazané s psychofyziologickými funkciami, neurotransmitermi, fungovaním neurálnych okruhov či hormónmi.

Úlohu zohrávajú aj cirkadiánne rytmy. Pri poruchách môže podľa neho dochádzať k ich deregulácii a desynchronizácii a spánok následne nemusí priniesť očakávané zotavenie.

„Človek sa nevie sústrediť, myšlienky mu idú ťažko jedna za druhou a má problém zacieliť koncentráciu. Nedokáže zvládnuť mentálnu aktivitu, ktorú zvládal predtým, než sa depresia stala problémom,“ vysvetlil odborník. Pri závažnejších stavoch sa môžu objaviť pocity bezcennosti a existenciálne myšlienky. Patarák upozorňuje, že súčasťou depresívnej poruchy môžu byť aj pokusy o samovraždu.

„Hlavu hore“ môže človeku skôr uškodiť

Ak si zmenu všimneme na niekom blízkom, Patarák odporúča predovšetkým komunikovať. Nemusíme pritom automaticky začať vetou, že človek potrebuje psychiatra.

Navrhuje jednoduché otázky: „Nemáš pocit, že je toho na teba veľa?“ alebo „Vidím, že sa s tebou niečo deje. Mám o teba starosť. Skús mi o tom povedať.“ Najdôležitejšia je podľa neho snaha druhému človeku porozumieť namiesto okamžitého ponúkania riešení.

„Nemali by sme reagovať príliš jednoduchými receptami. Človek môže byť už vnútorne vzdialený od druhých a mať pocit, že mu nikto nerozumie. Jednoduchými radami ho môžete skôr stratiť,“ tvrdí.

Ešte ostrejšie reaguje na frázy, ktorými sa okolie niekedy snaží človeka povzbudiť: „To je úplná katastrofa. Stále sa stretávame s nič nehovoriacimi frázami ako ‚hlavu hore‘, ‚buď chlap‘, ‚zvládneš to‘ alebo ‚si silná žena‘. Toto ľudí v takom stave dáva dole.“ Za nevhodné považuje aj automatické rady, aby človek išiel medzi ľudí, do kina, našiel si partnera alebo si dal alkohol.

Namiesto toho odporúča zostať s človekom a pokúsiť sa pochopiť, čo prežíva. Až následne možno spoločne premýšľať, či je vhodné obrátiť sa na psychiatra.