Micha­ela Musi­lová – Slo­venka, ktorá si spl­nila det­ský sen a stala sa mar­so­naut­kou

Martina Ditrichová / 23. august 2016 / Rozhovory

Micha­ela je momen­tálne pred­sed­níč­kou SOSA (Slo­vak orga­ni­za­tion for space acti­vi­ties) a teší sa na jeseň na vypus­te­nie prvej slo­ven­skej dru­žice skCUBE do ves­míru. Bola člen­kou prvej brit­skej posádky, ktorá sa zúčast­nila simu­lo­va­nej misie na Mars. O rok sa chystá na ďal­šiu, teraz už ako veli­teľka.

Sní­vala si už od det­stva, že sa sta­neš astro­naut­kou?

Áno, od malička som mala sla­bosť pre prí­rodu a ves­mír, ale až od ôsmych rokov som zatú­žila, stať sa práve astro­naut­kou. Bolo to po tom, čo sme s rodičmi nav­ští­vili NASA God­dard Space Flight Cen­ter v USA. Tam som si mohla obliecť astro­naut­ský ska­fan­der, stret­núť sa s prvým slo­ven­ským koz­mo­nau­tom Iva­nom Bel­lom a aj s posled­ným mužom na Mesiaci, Euge­nom Cer­na­nom, ktorý je napoly Slo­vák. Odvtedy som mala silno zako­re­nený sen stať sa aus­tro­naut­kou.

Michaela 8-rocna v NASA

Kedy to začala byť reálna pred­stava?

Síce som zostala „posad­nutá ves­mí­rom“ dote­raz, veľa­krát ma životné cesty viedli úplne inam. Na jed­nej strane som písala romány o mimo­zemš­ťa­noch, na dru­hej nás s bra­tom rodi­čia učili jazyky a pes­to­vali v nás lásku k his­tó­rii, medzi­ná­rod­ným vzťa­hom a ume­niu. Už v tom veku som bola rea­lis­t­kou a vedela som, že stať sa astro­naut­kou je prak­ticky nemožné. Preto som si od začiatku stred­nej školy mys­lela, že bude prak­tic­kej­šie, keď vyštu­du­jem his­tó­riu ume­nia či dip­lo­ma­ciu. Vedu a ves­mír by som si bola nechala iba ako hobby. Záro­veň som vedela, že na to, aby som sa veno­vala ves­mír­nemu výskumu by som musela ísť štu­do­vať do zahra­ni­čia.

To by stálo veľa peňazí, s čím mi moji rodi­čia nemohli pomôcť. Nako­niec mi moju vášeň pre ves­mír pri­po­me­nul doku­men­tárny film od Jamesa Came­rona, Mimo­zemš­ťa­nia z hlbín, v kto­rom na dne oce­ánov našli vedci neuve­ri­teľné bytosti, ktoré by mohli exis­to­vať na iných pla­né­tach. Vtedy som si uve­do­mila, že by člo­vek mal ísť za svo­jou váš­ňou, veď predsa len svoje povo­la­nie bude robiť celý život a malo by ho to teda baviť čo naj­viac. Dote­raz sa venu­jem kultúre,umeniu a jazy­kom vo voľ­nom čase, pre­tože aj to je súčas­ťou mojej osob­nosti a nech­cem sa toho vzdať.

MM on Mars zoom in

Kde si štu­do­vala?

Keď už som sa takto roz­hodla, tak som si od stred­nej školy začala pri­vy­rá­bať na štú­dium v Anglicku, počas škol­ského roka aj každé leto. Vďaka výbor­ným štú­dij­ným výsled­kom som sa dostala na Uni­ver­sity Col­lege v Lon­dýne (UCL), ale aj tam som si musela pri­vy­rá­bať počas štú­dia, aby som si to doká­zala odfi­nan­co­vať. Nie­kedy som mala až tri práce súčasne a záro­veň som drela na dob­rých výsled­koch v škole, aby som zís­kala pros­pe­chové štipendiá.V Lon­dýne som štu­do­vala naj­skôr pla­ne­tárne vedy, kom­bi­ná­cia geoló­gie a astrofyziky.Vždy som chcela štu­do­vať nie­len ves­mír, ale aj to, či môže exis­to­vať aj iný život nie­kde vo ves­míre, teda astro­bi­oló­giu.

Keď som však začí­nala štu­do­vať, astro­bi­oló­gia vtedy neexis­to­vala ako veda, takže som si k tomu musela neja­kým spô­so­bom sama vypra­co­vať cestu. Popri štú­diu som pra­co­vala aj v lon­dýn­skom obser­va­tó­riu a pre nie­koľko výskum­ných ústa­vov UCL. V tre­ťom roč­níku sa mi poda­rilo vyhrať šti­pen­dium v hod­note pri­bližne 50-tisíc dolá­rov, ktoré mi umož­nilo štu­do­vať rok na Cali­for­nia Ins­ti­tue of Tech­no­logy (Cal­tech) v USA. Vtedy to bola naj­lep­šia uni­ver­zita na svete, kde mali jed­not­livé odbory ako geobi­oló­giu, astro­bi­oló­giu a moji pro­fe­sori boli špič­koví ľudia v tomto odbore. Tam som sa teda konečne mohla veno­vať astro­bi­oló­gii a na nej som pra­co­vala aj priamo v NASA.

DSC00386

Napo­kon som sa však musela vrá­tiť kvôli vízam späť do Lon­dýna, kde som si dokon­čila magis­ter­ské štú­dium. Navrhla som si vlastný magis­ter­ský pro­jekt spo­jený s astro­bi­oló­giou, ktorý bol zame­raný na extrémne orga­nizmy (extré­mo­fily) z antar­ktic­kého pro­stre­dia, ako ich vysta­viť podob­nému žia­re­niu ako na Marse.

Začala som sa zau­jí­mať o šti­pen­dium na dokto­rand­ské štú­dium, ktoré som aj dostala na tri roky. Pri­jali ma na nie­koľko uni­ver­zít, ale práve kvôli naj­lep­ším pod­mien­kam som sa roz­hodla pre štú­dium na Bris­tol­skej uni­ver­zite, kde som vo feb­ru­ári 2015 úspešne ukon­čila svoj dokto­rát. Po dokto­ráte som pra­co­vala pre nie­koľko zahra­nič­ných firiem a minulé leto som vďaka ďal­ším šti­pen­diám mohla absol­vo­vať pobyt v Ohiu na Medzi­ná­rod­nej ves­mír­nej uni­ver­zite (Inter­na­ti­onal Space Uni­ver­sity – ISU). Tam som opäť spo­lu­pra­co­vala s NASA, ale ten­to­krát s NASA Glenn Rese­arch Cen­ter.

MM_NASA Glenn

Povedz nám viac o tvo­jej čin­nosti v NASA.

Počas štú­dia na Cal­tech sa mi poda­rilo zís­kať výskumný grant, aby som pra­co­vala ako nav­šte­vu­júci výskum­ník priamo v NASA Jet Pro­pul­sion Labo­ra­tory. Tam som mohla pra­co­vať na astro­bi­olo­gic­kom výskume v oblasti “ochrany pla­nét”. Išlo o to zis­tiť, či nekon­ta­mi­nu­jeme iné pla­néty pozem­skými orga­niz­mami, ktoré tam môžeme pre­niesť pro­stred­níc­tvom sond. Nane­šťas­tie som ale zis­tila, že exis­tuje množ­stvo mik­ró­bov, ktoré by mohli pre­žiť celú cestu na Mars, pri­stá­tie a aj pod­mienky na mar­ťan­skom povr­chu.

Naj­hor­šie na tom je to, že tieto mik­róby sa nachá­dzajú v takz­va­ných “clean rooms”, čis­tých miest­nos­tiach v NASA, kde sa pri­pra­vujú sondy na cesty mimo Zeme. Po rokoch snahy ich exter­mi­no­vať rôz­nymi čis­tia­cimi spô­sobmi z nich vedci práve naopak “vyšľach­tili” veľmi odol­ných mutan­tov. A tým pádom nám tieto extré­mo­fily pre­zen­tujú určitú iró­niu: my astro­bi­oló­go­via sa sna­žíme nájsť život na Marse, ale pri­tom sme ho tam sami možno už dávno pri­niesli. Aj sama som tro­chu kon­ta­mi­no­vala Mars, pre­tože za odmenu za svoj výskum som mohla dať svoj pod­pis do rovera Curi­osity, ktorý je momen­tálne na Marse.

University of Bristol- Doctoral CollegeMichaela Musilova-NASA 2015_cropped

A čo tvoja “misia” na Mars?

V 2014 ma vybrali, spolu s troma vedec­kými expe­ri­men­tami, ktoré som navrhla, do prvej brit­skej posádky „mar­so­nau­tov” počas simu­lo­va­nej misie na mar­ťan­skej púšt­nej výskum­nej sta­nici (Mars Desert Rese­arch Sta­tion — MDRS) v USA. Vybrali nás šies­tich, aby sme skú­mali, aké by to bolo, keby sme teraz poslali sku­pinu ľudí na sku­točný Mars. Do posádky nám neskôr pri­bu­dol fil­már a aj malý robot, ktorý sa pre­zý­val Napo­león.

MDRS je posta­vená vo vyso­kých nad­mor­ských výš­kach stu­de­nej čer­ve­nej ame­ric­kej púšte v Utahu. Sta­nicu vybu­do­vala Mar­ťan­ská spo­loč­nosť, Mars Society, ako príp­ravu na nároč­nosť a pre­kážky, ktoré budú čakať ľudí pri živote na čer­ve­nej pla­néte. Strá­vili sme tam skoro tri týždne. Mali sme limi­to­vané všetko, od zásoby vody, elek­triny, jedla, … až po množ­stvo času, počas kto­rého sme mohli komu­ni­ko­vať so „Zemou“. Na všetky akti­vity sme potre­bo­vali povo­le­nia od „Mis­sion con­trol“ (ekvi­va­lent NASA Hous­tonu ako poznáme z fil­mov) a všetko sme museli zdo­ku­men­to­vať. Také obme­dze­nie slo­body bolo veľ­kou psy­chic­kou záťa­žou pre všet­kých, neho­vo­riac o tom, aké je náročné pre 7 ľudí, žiť v malej uby­tovni s prie­me­rom 8 met­rov, kde je všetko vidieť a počuť.

Z fyzic­kej stránky bolo pre nás veľmi ťažké jesť to astro­naut­ské jedlo, ktoré bolo buď vo forme „gra­núl“, akoby pre psa, či vo forme prášku. Keď sa to všetko zmie­šalo s vodou, tak to aj tak chu­tilo a vyze­ralo to ako nechutná hnedá kaša.

Mars UK crew

Toto všetko malo značný vplyv na sociálne inte­rak­cie medzi posád­kou. Z jedla sme sa nete­šili, nemohli sme sa medzi sebou otvo­rene roz­prá­vať, a keď boli nejaké hádky, tak sme všetci boli v priamo dianí. Ja osobne som s tým nemala veľký prob­lém, pre­tože som si zažila omnoho hor­šie pod­mienky počas troj­me­sač­ného výskumu v Grón­sku, kde sme celý čas sta­no­vali vedľa ľadovca. Tak­tiež som pra­vi­delne cho­dila zbie­rať geolo­gické a astro­bi­olo­gické vzorky v simu­lo­va­nom mar­ťan­skom teréne v ska­fan­dri. Nie­ktorí „mar­so­nauti“ ale skoro vôbec nevy­chá­dzali z uby­tovne, a to veľmi zle vplý­valo na ich psy­chiku.

Oni boli tí, ktorí naj­viac nevy­chá­dzali s ostat­nými. Mali sme aj pár väč­ších hádok, ale našťas­tie sme vedeli upo­ko­jiť osoby, ktoré pre­ží­vali tieto stavy a misia sa nako­niec poda­rila. Je to ale dôka­zom toho, že ešte máme toho toľko čo skú­mať, nie­len z tech­nic­kého hľa­diska, ale aj v rámci medzi­ľud­ských vzťa­hov, pred­tým než budeme môcť pri­pra­viť sku­točnú misiu na Mars.

Takýmto zážit­kom sa nemôže pochvá­liť veľa ľudí. Chcela by si si to zopa­ko­vať?

Pre mňa osobne bola táto misia úžas­ným zážit­kom a urči­tým spô­so­bom spl­ne­nie aj môjho det­ského sna stať sa astro­naut­kou. Môcť žiť a pra­co­vať ako „mar­so­naut“, a teda robiť vlastné astro­bi­olo­gické a geolo­gické výskumné pro­jekty v mar­ťan­skom pro­stredí ma napĺňal takou pozi­tív­nou ener­giou, že som nemala prob­lém pre­ko­nať neprí­jem­nosti spo­jené s misiou. V prie­mere štyri hodiny spánku denne, ani občasné haš­te­re­nie sa medzi nie­kto­rými v posádke či všetky obme­dze­nia, ktoré sme mali, ma neod­ra­dili od plne­nia svo­jich cie­ľov počas misie. Z vedec­kej stránky som naprí­klad skú­mala, či by zo simu­lo­va­ného Marsu mohli pre­žiť v sku­toč­ných mar­ťan­ských pod­mien­kach, a teda, či by podobný život mohol dnes exis­to­vať na Marse.

Ďalší expe­ri­ment sa zaobe­ral “ter­ra­for­mo­va­ním” Marsu – vytvá­ra­ním pozem­ských pod­mie­nok na Marse, v mojom prí­pade pou­ži­tím extré­mo­fi­lov z Grón­ska, u kto­rých som zis­tila, že vedia zúro­dňo­vať zem v extrém­nych pod­mien­kach. Okrem týchto úloh som mala veľa zod­po­ved­nosti ako „dôs­toj­níčka skle­níka“ posádky, v rámci čoho som naprí­klad pes­to­vala zele­ninu a bylinky pre posádku v skle­níku na MDRS. Nako­niec sme mali ešte rôzne sku­pi­nové pro­jekty, prácu pre Mis­sion Con­trol na nie­koľko hodín denne a množ­stvo popu­la­ri­zač­ných a vzde­lá­va­cích akti­vít, ktoré sme všetky museli stí­hať počas našej misie.

MM in GreenHabOLYMPUS DIGITAL CAMERAMM on Martian vehicle

Tento rok ma vybrali na ďal­šiu misiu na MDRS, ale ten­to­krát ako „com­man­der“, vedúca celej misie. Vybrali ma viesť medzi­ná­rodnú posádku z celého sveta v janu­ári 2017. Počas pre­doš­lej misie som mohla repre­zen­to­vať Slo­ven­sko a Slo­ven­skú orga­ni­zá­ciu pre ves­mírne akti­vity (SOSA) pred celým sve­tom a sna­žiť sa nám tým pádom zvý­šiť šance pre budúce medzi­ná­rodne spo­lu­práce. Ten­to­krát by som chcela okrem toho aj viac zapo­jiť Slo­ven­sko a hlavne slo­ven­ských žia­kov a štu­den­tov do misie. Preto momen­tálne navrhu­jeme so Slo­ven­skými Elek­trár­ňami súťaž, počas kto­rej by štu­denti a žiaci mali navr­hnúť vlastný expe­ri­ment, ktorý by som zobrala so sebou na „Mars“. Oni by mi potom dávali inštruk­cie „zo Zeme“ a dáta by mohli spra­co­vať priamo na škole.

Momen­tálne pra­cu­ješ pre SOSA?

Áno, minulý rok som sa, po mojom pôso­bení na ISU, vrá­tila na Slo­ven­sko. Pokú­šam sa roz­be­hnúť astro­bi­olo­gický výskum a nie­koľko medzi­ná­rod­ných pro­jek­tov, aby sa tu mohol viac roz­vi­núť ves­mírny sek­tor. Mala som síce nie­koľko láka­vých ponúk v zahra­ničí, ale chcela som pomôcť posu­núť tento odbor ďalej, a tým pádom, aby sa tu u nás výskum­níci zaobe­ra­júci sa ves­mí­rom (a najmä astro­bi­oló­giou), či už Slo­váci alebo zahra­niční vedci, mohli uplat­niť.

Teraz je na to aj ten správny čas. Slo­ven­sko je totiž momen­tálne spo­lu­pra­cu­jú­cim štá­tom v takz­va­nom PECS prog­ramme v rámci ESA (Európ­ska ves­mírna agen­túra). To zna­mená, že máme pri­bližne päť rokov na to, aby sa Slo­ven­sko stalo kon­ku­ren­cie­schopné vo ves­mír­nom prie­mysle a výskume v porov­naní s ostat­nými ESA kra­ji­nami. Až potom sa budeme môcť stať plno­hod­not­nými členmi ESA a využí­vať výhody jej člen­stva naplno. Máme tu veľký poten­ciál a veľa šikov­ných ľudí, takže verím, že sa to podarí. Len treba spo­jiť sily a zapo­jiť čím viac štu­den­tov, aka­de­mi­kov, firiem aj orga­ni­zá­cií, akou sme v SOSA, aby sme ten poten­ciál do naj­lep­šej miery využili.

MM_SOSA_Slovak president

Čomu sa venu­ješ v SOSA?

Najprv som sa veno­vala roz­voju výskum­ných pro­jek­tov, medzi­ná­rod­ným vzťa­hom, vzde­lá­va­niu a popu­la­ri­zá­cii ves­míru. Postupne som sa stala pred­sed­níč­kou SOSA a teraz sa okrem tých akti­vít venu­jem dosť mana­žér­skej čin­nosti. V SOSA máme totiž veľa čle­nov a roz­be­hnu­tých via­cero pro­jek­tov. Naj­viac sa teraz tešíme vypus­te­niu prvej slo­ven­skej dru­žice skCUBE do ves­míru. To by sa malo usku­toč­niť na jeseň, prav­de­po­dobne kon­com októbra/začiatkom novem­bra, ale to záleží na spo­loč­nosti Spa­ceX, ktorá vlastní raketu Fal­con 9, na kto­rej dru­žica poletí. Už viac­krát tento rok posu­nuli ter­mín štartu.

Medzi­tým pri­pra­vu­jeme druhú, vzde­lá­va­ciu fázu pro­jektu skCUBE, do kto­rého chceme zapo­jiť žia­kov a štu­den­tov cez naprí­klad mož­nosti využí­vať dáta priamo z dru­žice. V prvej fázy išlo o samotný dizajn, fun­drai­sing a vybu­do­va­nie dru­žice. Toto trvalo 5 rokov, keďže hlavne finan­cie sa ťažko zhá­ňali: najprv sa do toho inves­to­vali súkromné peniaze ľudí zapo­je­ných do pro­jektu, cro­wd­fun­ding, spon­zori a nako­niec na ňu pris­peli aj minis­ter­stvá a vláda SR, keď videli, aký poten­ciál máme na Slo­ven­sku pre ves­mírne tech­no­ló­gie. Celá dru­žica od návrhu, cez kom­po­nenty až po samotnú kon­štruk­ciu bola “made in Slo­va­kia”. Bolo to vďaka zapo­je­niu množ­stva nad­šen­cov, štu­den­tov a dob­ro­voľ­ní­kov, neskôr ved­cov, tech­ni­kov, firiem a nie­koľko uni­ver­zít.

Šikov­nou prá­cou všet­kých zapo­je­ných do pro­jektu dru­žice sa nám poda­rilo vyvi­núť via­cero uni­kát­nych tech­no­ló­gií, od rôz­nych sen­zo­rov, po vlastný ope­račný sys­tém. O tieto tech­no­ló­gie má záu­jem hneď nie­koľko zahra­nič­ných firiem, takže sa chceme začať roz­ví­jať aj komerč­ným sme­rom. Súčas­ťou dru­žice je aj vedecký expe­ri­ment, ktorý bude skú­mať veľmi dlhé vlny vo ves­míre, ktoré nepre­niknú cez zem­skú atmo­sféru. Ich pomo­cou sa však dajú pozo­ro­vať nadob­lačné blesky a rôzne iné javy, ktoré ešte vedci nemajú pre­skú­mané. Takže dru­žica bude môcť pris­pieť aj celo­sve­to­vej vedec­kej komu­nite. Okrem týchto akti­vít máme roz­be­hnu­tých aj nie­koľko iných pro­jek­tov, ako vybu­do­va­nie subor­bi­tál­nej rakety ARDEA, výskum pomo­cou stra­tos­fe­ric­kých baló­nov, simu­lá­tory koz­mic­kých letov a iné.

Pôso­bíš ešte v zahra­ničí?

Áno, mám ešte stále jednu nohu v zahra­ničí. Je to aj kvôli medzi­ná­rod­ným pro­jek­tom, ktoré roz­ví­jam so SOSA. Záro­veň mám pozí­ciu ako pred­ná­ša­júca pre ISU, som kon­zul­tant­kou pre firmy a aj ško­li­teľ­kou pre magis­ter­ské pro­jekty v zahra­ničí. Tak­tiež ma často oslo­via nie­ktoré inšti­tú­cie kvôli pred­náške, naprí­klad pre Nemeckú ves­mírnu agen­túru (DLR), alebo keď sa mi podarí dostať grant, tak cho­dím pred­ná­šať aj na kon­fe­ren­cie.

Na jeseň pôj­dem vďaka grantu Emer­ging Space Lea­ders od Inter­na­ti­onal Aero­nau­ti­cal Fede­ra­tion (IAF) pred­ná­šať o troch výskum­ných pro­jek­toch, a záro­veň sa budem môcť zapo­jiť do works­ho­pov a kon­gre­sov ako je Space Gene­ra­tion Con­gress a works­hop IAF a Spo­je­ných náro­dov.

MM_WIA Award 2016 ceremony

Ako vyzerá tvoj bežný pra­covný deň? Pre bež­ného člo­veka sa javí dob­ro­družne a vzru­šu­júco.

:D No musím pove­dať, že v mojom živote ani neexis­tuje niečo ako štan­dardný pra­covný deň. Na tieto otázky sa sna­žím odpo­ve­dať už nie­koľko týž­dňov, ale medzi slu­žob­kami po celej Európe a množ­stve rôz­no­ro­dých povin­ností, som si na to ledva našla čas. Na túto otázku odpo­ve­dám z diaľ­nice v Jor­dán­sku :). Pri­znám sa, že veľa­krát túžim po “nor­mál­nom živote”, aby som konečne mala tro­chu pokoja a sta­bi­lity v živote. Teda aj niečo ako prácu od 9h do 17h.

Na dru­hej strane, to ma práve baví naj­viac vo svo­jom povo­laní, že každý deň je iný, stále rie­šim niečo nové a nikdy neviem, aká nová bláz­nivá vec ma zaskočí. Z tých dôvo­dov to môže znieť dob­ro­družne a vzru­šu­júco, dosť často ces­tu­jem, zapá­jam sa do množ­stva medzi­ná­rod­ných pro­jek­tov, pred­ná­šam po celom svete. Stre­tá­vam veľmi zau­jí­ma­vých ľudí a sna­žím sa robiť výskum v teréne (a teda v extrém­nych pod­mien­kach), keď sa podarí. Napriek tomu, to všetko má aj svoje nevý­hody.

Hlav­nou nevý­ho­dou je, že nemám skoro žia­den voľný čas. Je to tým, že toho toľko robím, stále sa hýbem z jed­ného miesta na druhé, a záro­veň som vedú­cou nie­koľ­kých pro­jek­tov, tea­mov a aj pred­sed­níč­kou SOSA. To zna­mená, že som zod­po­vedná za veľa ľudí a práce, a preto polo­vica môjho času je veno­vaná manaž­mentu. Takže v skratke svoju prácu milu­jem, napĺňa ma a teším sa zo všet­kého, čo mi pri­náša. Tak by to malo byť v živote, ľudia by mali robiť robotu, ktorá ich baví a pri­ne­sie im do života viac než len peniaze. Treba ale všetko robiť s mie­rou a člo­vek by sa nemal prí­liš vyťa­žiť. To zas škodí na fyzic­kému a men­tál­nemu zdra­viu. Som si toho plne vedomá a stále pra­cu­jem na tom, aby som mala viac voľ­ného času pre svo­jich blíz­kych, kama­rá­tov a pre seba.

MM_Greenland fieldwork 2

Čo robíš vo svo­jom zried­ka­vom voľ­nom čase?

Haha aj v tom “voľ­nom čase” toho vždy robím veľa. Mám toľko záľub a baví ma toľko rôz­no­ro­dých akti­vít, že nie­kedy neviem, čo chcem robiť skôr. V zásade si dám zále­žať na tom, aby som si zašpor­to­vala každý deň. Väč­ši­nou cho­dím behá­vať, ale naj­viac ma baví tanec a nie­kedy si cho­dím zabi­cyk­lo­vať, zaplá­vať, zahrať nejaký rake­tový šport a iné. Potom si vždy chcem nájsť aspoň tro­chu času “socia­li­zo­vať sa”, či už s rodi­nou, kama­rátmi alebo ísť nie­kde stret­núť nových ľudí.

Socia­li­zá­ciu a spá­nok naj­čas­tej­šie musím obe­to­vať kvôli práci, čo ma veľmi mrzí. A keď si náj­dem občas extra čas, tak sa venu­jem roz­ví­ja­niu svo­jej kul­túr­nej stránky. Strašne ma baví ume­nie, hudba, lite­ra­túra, his­tó­ria a vše­obecne spoz­ná­va­nie rôz­nych kul­túr. Preto tak rada ces­tu­jem. Vždy keď som v zahra­ničí, sna­žím sa čas využiť, aby som sa zozná­mila s miest­nymi ľuďmi, zvykmi, jazykmi, archi­tek­tú­rou, ume­ním, atď.

Ako je to s posta­ve­ním žien v tejto oblasti?

Záleží to od kon­krét­nej oblasti. Počas svojho štú­dia som sa veno­vala geoló­gii, astro­fy­zike a neskôr envi­ron­men­tál­nym vedám a bio­ló­gii. V tých “fyzi­kál­nej­ších” vedách, aspoň v zahra­ničí, som bola skoro vždy jedi­nou ženou v triede či labá­koch, ako v NASA, kde som pra­co­vala. Vo vedách viac spo­je­ných s bio­ló­giou bolo tro­chu viac žien, ale tiež nás bolo väč­ši­nou pome­nej. To sa však časom zme­nilo.

V Bri­tá­nii si veľmi dajú zále­žať, aby sa ženy viac mohli uplat­niť vo vede a v tech­no­lo­gic­kých sme­roch, takže sa postupne pre ne zlep­šili pod­mienky. Išlo hlavne o vytvo­re­nie vhod­nej­ších pod­mie­nok pre ženy, ktoré si chceli zalo­žiť rodiny (done­dávna často boli kvôli tomu dis­kri­mi­no­vané). Vše­obecne vo ves­mír­nom sek­tore sú ženy stále men­ši­nou, ale mení sa to dosť dyna­micky. Na ISU sa minulý rok z toho strašne tešili, keď po prvý­krát bolo v let­nom ves­mír­nom prog­rame 30% žien. Tento rok zas medzi členmi fakulty, teda pred­ná­ša­jú­cimi ako som ja, bolo skoro žien. Orga­ni­zá­cie ako Women in Aeros­pace veľmi pod­po­rujú akti­vity žien vo ves­mír­nom prie­mysle, aka­dé­mii a vše­obecne v mana­žér­skych pozí­ciách, kde sa ešte done­dávna pre­bo­jo­valo len málo žien.

Mne naprí­klad tento rok ude­lili Young Pro­fes­si­onal Award. Toto oce­ne­nie je záro­veň aj gran­tom pre pod­poru súťaže pre štu­den­tov, ktorú chcem roz­vi­núť pre budúcu misiu na „Mars“. Takže síce nás je stále menej než mužov, je tu veľká snaha pod­po­ro­vať ženy vo ves­mír­nom sek­tore a cez popu­la­ri­zá­ciu, diev­ča­tám od malička uká­zať, že ves­mír a všetko s ním spo­jené nie je len pre chlap­cov. To je aj mojím osob­ným cie­ľom, keď sa venu­jem popu­la­ri­zač­ným a vzde­lá­va­cím akti­vi­tám. V SOSA sme zatiaľ tiež men­ši­nou, ale aj to sa postupne mení. Máme veľa veľmi nada­ných čle­niek SOSA, ktoré nás výborne repre­zen­tujú aj v zahra­ničí a verím, že takým spô­so­bom ony tiež sprí­stup­nia ves­mír ženám na Slo­ven­sku a vo svete.

Mars Desert Research Station

Vizitka:

Micha­ela Musi­lová štu­do­vala pla­ne­tárne vedy na Uni­ver­sity Col­lege v Lon­dýne a na Cali­for­nia Ins­ti­tute of Tech­no­logy (Cal­tech) v USA. Dokto­rát z mik­ro­bi­oló­gie a astro­bi­oló­gie si dokon­čila na Uni­ver­sity of Bris­tol v Anglicku. Momen­tálne pôsobí na diaľku ako peda­go­gička pre Inter­na­ti­onal Space Uni­ver­sity (ISU) a ako kon­zul­tantka pre nie­koľko zahra­nič­ných firiem.

Rok pra­co­vala pre NASA a v roku 2014 sa zúčast­nila simu­lo­va­nej mar­ťan­skej expe­dí­cie v púšti v Utahu, ktorú viedla aj NASA v spo­lu­práci s ESA (Európ­skou ves­mír­nou agen­tú­rou). Napriek ponu­kám z NASA a iných ves­mír­nych agen­túr sa vrá­tila na Slo­ven­sko, kde sa postupne stala pred­sed­níč­kou SOSA (Slo­ven­skej orga­ni­zá­cie pre ves­mírne akti­vity). V roku 2017 sa zúčastní ďal­šej simu­lo­va­nej misie na Mars, kto­rej bude šéfo­vať.

zdroj foto­gra­fií: archiv Micha­ela Musi­lová

Pridať komentár (0)