Prečo sa na Slo­ven­sku úspech trestá nená­vis­ťou?

Alexandra Dulaková / 12. apríl 2016 / Business

Vraj, ak máš hate­rov, zna­mená to, že robíš niečo, čo za to stojí. Na Slo­ven­sku to zrejme platí rovno dvojmo, no nevzťa­huje sa to len na úspech, ale pomaly na akti­vity kaž­dého druhu. Sme ako národ tak neprajní, alebo je naša ostrá kri­tika opráv­nená?

Rada čítam dis­ku­sie pod online člán­kami a aký­mi­koľ­vek prís­pev­kami na sociál­nych sie­ťach. Nie­lenže toho pre­zrá­dzajú dosť o verej­nej mienke, ale aj o men­ta­lite zain­te­re­so­va­ného ľudu, resp. aspoň tej vzorky, ktorá sa roz­hodla verejne vyjad­riť. Dnes je to záro­veň asi ten vôbec naj­ľahší spô­sob, akým sa infor­má­cie o verej­nej mienke dajú zís­kať.

Sociálne siete tieto dis­ku­sie naviac pre­su­nuli pod jednu stre­chu, takže všetko, čo je člo­veku k báda­niu treba, je vlastný pro­fil a sle­do­va­nie čo naj­viac strá­nok kaž­dého druhu. Prí­stup majú všetci a mož­nosť vyjad­ro­va­nia nebýva obme­dzený. Nuž a za nejaký ten čas báda­nia slo­ven­ských aj zahra­nič­ných webov a názo­rov, ktoré sa okolo nich točia, musím z vlast­ných skú­se­ností skon­šta­to­vať jediné: sme národ nepre­ko­na­teľ­ných hate­rov. A nená­vi­díme najmä ľudí, kto­rým sa darí.

Screen Shot 2016-04-10 at 01.17.34

foto: newscult.com

Nie­kto je bohatý? Určite je to zlo­dej, ktorý nevie, čo je to poc­tivá práca.

Šikovné a úspešné dieťa, ktoré sa nebo­daj dostalo na dobrú školu? Iste len vďaka penia­zom svo­jich rodi­čov. Neexis­tuje, aby bolo „len“ inte­li­gentné, šikovné a nebo­daj dostalo šti­pen­dium.

Nie­kto je pekný a štíhly, alebo rovno dobre oble­čený? Určite je to umelá a ľahká dáma, pop­rí­pade zžen­štilý homo­se­xuál.

A ak by nebo­daj nejaký Slo­vák vymys­lel uni­ver­zálny liek na rako­vinu? Nie­kto by už naňho čosi vyhra­bal a pred verej­nos­ťou to odpre­zen­to­val ako tri­umf pri­rov­na­teľný k momentu, keď ruskí vojaci Čer­ve­nej armády vztý­čili na stre­che pora­ze­ného Ríš­skeho snemu v zbom­bar­do­va­nom Ber­líne soviet­sku vlajku. Naprí­klad, že jeho pras­tarý otec bol gar­dista, ses­ter­nica z desia­teho kolena pra­co­vala pre ŠTB, koňa otca brat volil Kot­lebu a vlastne je celý napo­jený na ilu­mi­ná­tov, farma lobby, alebo ho rovno dosa­dila pre­hnitá Ame­rika.

A je úplne jedno, či sa jedná o info­má­cie o úspeš­ných ľuďoch, autách, alebo hoc aj toče­nej zmrz­line. Môžeme si byť istí, že sa nie­kto postará o nega­tívny ohlas.

MELBOURNE, AUSTRALIA - NOVEMBER 15: (R-L) New UFC women's bantamweight champion Holly Holm of the United States celebrates her victory over Ronda Rousey of the United States during the UFC 193 event at Etihad Stadium on November 15, 2015 in Melbourne, Australia. (Photo by Brandon Magnus/Zuffa LLC/Zuffa LLC via Getty Images)

foto: fortune.com

Hovorí sa, že úspech sa neod­púšťa. A z pár vyš­šie uve­de­ných prí­kla­dov jed­no­hlasne vyplýva spo­ločná črta: ľudia jed­no­du­cho odmie­tajú uve­riť, že sa niečo dá dosiah­nuť vlast­nou a poc­ti­vou prá­cou. Že za tým nie sú len peniaze, naj­lep­šie od iných ľudí – rodi­čov, sugar daddy spon­zo­rov, zau­ja­tých inves­to­rov – alebo tla­čenka, ktorá dotyč­ného dostala na to správne miesto.

Spojme to s akýmsi vro­de­ným a aro­gant­ným pre­sved­če­ním o tom, že člo­vek vlastní patent na rozum a máme hotový pro­dukt toho naj­hor­šieho, čo naša kra­jina ponúka: nená­vist­ného člo­veka, ktorý nikomu nedop­raje ani minútu úspe­chu a uzna­nia, pre­tože nie je možné, aby si to ten člo­vek zaslú­žil. No nie?

Iste, kon­takty sú dôle­žité a nie je vôbec hanba ich využiť na to, aby si oslo­vil ľudí, ktorí ti v ceste za úspe­chom môžu pomôcť. Na to predsa sú. A nie je tajom­stvom ani to, že na tejto ceste treba mať aj tak tro­chu šťas­tie – byť naprí­klad v tom správ­nom čase na tom správ­nom mieste, vedieť v tú správnu chvíľu pove­dať správnu vec a pove­dať ju tak, aby ju počul ten správny člo­vek.

No fak­tom ostáva, že za väč­ši­nou self-made úspeš­ných ľudí, kto­rých sku­točne nezas­tre­šujú mafiáni alebo zbo­hat­lícki rodi­čia s pofi­dér­nymi pod­ni­ka­teľ­kými akti­vi­tami, je pre­dov­šet­kým ich tvrdá práca a neoch­vejné odhod­la­nie. Okrem toho, že museli poriadne makať, sa nesmeli ani ští­tiť vyhr­nu­tia ruká­vov, pre­bde­nia kopy nocí, odo­pie­ra­nia si pohod­lia a k tomu všet­kému im neos­tá­valo než veriť, že to všetko jed­ného dňa pri­ne­sie svoje ovo­cie. A zatiaľ čo mnoho z nich v istom bode jed­no­du­cho zly­halo, pár šťast­liv­com sa poda­rilo veci dotiah­nuť až do konca a uspieť. A za to ich treba rovno strie­ľať — aspoň podľa hate­rov.

Ealuxe-100-quotes-on-motivation-success-overcoming-obstacles-and-life-get-inspired-17-1024x695

foto: ealuxe.com

Možno je to kom­plex z minu­lej doby. Do 89. roku sa ľudí sna­žili nasilu pre­sved­čiť, že sme si všetci úplne rovní a že si preto nikto neza­slúži dostať oveľa viac ako hocikto ďalší. Pokiaľ bol v tej dobre nie­kto veľký boháč, bolo to podoz­rivé, pre­tože to záro­veň zna­me­nalo, že sa anga­žo­val s ľuďmi, ktorí režim viedli a pred­sta­vo­vali. Pod­ni­ka­te­ľom, ako ich poznáme dnes, nikto byť nemo­hol, mož­nosti vlast­níc­tva súkrom­ného majetku boli obme­dzené a rov­nako to bolo aj s kon­taktmi so zahra­ni­čím a finanč­nej pod­pory.

Takže kon­cept bohat­stva sa pre star­šie gene­rá­cie akosi auto­ma­ticky spo­jil s pofi­dér­nos­ťou a nečest­nos­ťou. Je to pocho­pi­teľné, no doba sa odvtedy zme­nila. A aj keď pod­vá­dzať a byť nečestný sa dá aj dnes, záro­veň exis­tuje oveľa viac mož­ností, ako byť úspešný legál­nou a čest­nou ces­tou, bez vyme­dze­nej poli­tic­kej či ide­olo­gic­kej prí­sluš­nosti.

Nečis­tej stopy sa dote­raz nez­ba­vilo ani súkromné vlast­níc­tvo. Aj keď k nemu ľudia prídu poc­tivo. Exis­tuje u nás, možno opráv­nene, a možno tak tro­chu pred­po­jato, pred­stava, že veci môžu byť dobré najmä alebo len vtedy, keď sú verejné. Opäť do istej miery pozos­ta­tok socia­lizmu. Súkromné školy sú zásadne hor­šie ako tie verejné, súkromné zdra­vot­níc­tvo je v pod­state ekvi­va­len­tom naj­hl­b­šieho kruhu Dan­teho pekla, a podobne. Lenže prav­dou dnes je, že zatiaľ čo štát samoz­rejme má pros­triedky na pod­poru nádej­ných talen­tov a star­tu­pov, v súkrom­ných rukách bude pros­tried­kov viac.

Verejný a súkromný sek­tor sa jed­no­du­cho musia dopĺňať. Štát sa musí sústre­ďo­vať na finan­co­va­nie mili­óna ele­men­tár­nych vecí a robí to záro­veň povinne. Nemôže si pove­dať, že namiesto opravy chod­ní­kov dá peniaze len do vedec­kého výskumu, ide­álne by ich mal nejako roz­de­liť. Súkromní inves­tori si však môžu vybe­rať a nemu­sia pri­hlia­dať na názor väč­šiny.

creativemornings

foto: techstars.com

Okrem toho, že máme v dneš­nej dobe oproti minu­losti viac mož­ností na cestu k úspe­chu, máme rov­nako aj väč­šiu slo­bodu slova. Veľa ľudí sa jej chy­tilo veľmi hor­livo a, pre­sved­čení o doko­na­losti svo­jich názo­rov, ako aj o tom, že ich všetci potre­bu­jeme počuť, ich bez hra­níc a osty­chu pre­zen­tujú naprí­klad na sociál­nych sie­ťach. Sú to inter­ne­toví bojov­níci, ktorí sa vyznajú do všet­kého. A ako to už býva, naj­viac vždy kri­čia tí, ktorí toho v hlave majú para­doxne naj­me­nej.

Zatiaľ čo cie­ľa­ve­domý a cti­žia­dos­tivý člo­vek s víziami sa odo­vzdá práci, jeho pravý opak bude aku­rát kri­ti­zo­vať a mať veľké reči. Ich činy sú bez­výz­namné a vedo­mosti o danej prob­le­ma­tike chabé, no vďaka moder­nej dobe majú hlas, ktorý vytvára opačný dojem. Dáva im mož­nosť sa zgru­po­vať s ľuďmi podob­ných názo­rov a ich pohľad na vec tým ešte viac umocn­ňo­vať. Ute­šujú a utvr­dzujú sa, že oni sú tí dobrí, zatiaľ čo tí, čo majú a dosa­hujú viac, musia byť jedine tí zlí. Záro­veň sa im však nemô­žeme čudo­vať. Kri­ti­zo­vať predsa je jed­no­duch­šie ako konať a tvo­riť.

Theatre-Critics

foto: jakeorr.com

Na dru­hej strane, na kon­štruk­tív­nej kri­tike nie je vôbec nič zlé. Je naopak nevy­hnutná pre roz­voj, seba­ref­le­xiu, aj zdravé seba­ve­do­mie. Ak však kri­ti­zu­jeme všetko len preto, aby sme kri­ti­zo­vali, nie­kde sa stala chyba. A možno tá chyba nie je v tom, čo sa kri­ti­zuje, ale naopak v tom, kto kri­tiku ini­ciuje.

Pravda je však taká, že sama cel­kom netu­ším, ako je možné, že je v nás Slo­vá­koch toľko zatr­pk­nu­tosti voči úspe­chu. Môžem len ana­ly­zo­vať a hádať. Možno je to frus­trá­cia z toho, že u nás veľa vecí nefun­guje a že veľa ľudí svoju moc a peniaze nechutne zne­užíva. Ako som už spo­mí­nala, do veľ­kej miery je to aj naše „kul­túrne dedič­stvo“. A možno aj tak tro­chu skla­ma­nie z toho, že nám bolo veľa nasľu­bo­va­ného a následne veľa nespl­ne­ného.

Lenže bohu­žiaľ, život nie je fér, nikdy fér nebude a nie každý bude mať vždy rov­naké prí­le­ži­tosti, to isté šťas­tie na nápo­mocné a ochotné oko­lie, nebude v tom správ­nom čase na správ­nom mieste a ani sa nena­rodí s tými istými pred­po­kladmi na úspech – či už ide o inte­lekt, prie­boj­nosť, alebo vyna­lie­za­vosť. A nie­kto tie pred­po­klady mať môže, no narodí sa naprí­klad ako autista a bude oko­lím zaška­tuľ­ko­vaný ako nez­vlád­nu­teľný, násled­kom čoho nikdy nebude mať pod­mienky na to, aby svoj talent vyjad­ril. Jed­no­du­cho, nikdy to nebude fér.

haters-725x732

foto: urbanette.com

Každý sme dobrý v nie­čom inom, no naj­väč­ším zabi­ja­kom našich svet­lých strá­nok je zatr­pk­nu­tosť a pocit, že celý svet sa posta­vil proti nám. Väč­šina úspeš­ných ľudí si veci musela tvrdo odma­kať a obrá­tiť ich vo svoj pros­pech. Ak im závi­díš, pre­meň tento pocit na niečo, čo ťa bude hnať dopredu a moti­vo­vať k tomu, aby si ich aspoň dobe­hol, a nie naopak na niečo, čo ťa dože­nie aku­rát k ura­ze­ným a hater­ským komen­tá­rom na Face­bo­oku.

Hate-ovať nie­koho za to, že je v nie­čom dobrý a úspešný, je jed­no­du­cho úbohé. A ak chceme zme­niť túto slo­ven­skú črtu, čo dúfam chceme, musíme začať postupne a od seba. My, ako najm­lad­šia gene­rá­cia, máme naj­viac mož­ností na roz­voj a záro­veň nie sme pozna­čení dobou a poli­tic­kou situ­áciou, ktorá by nás v roz­voji obme­dzo­vala. Je škoda to využiť aku­rát bojom za klá­ves­ni­cou na sociál­nych sie­ťach. Nebuďme národ hate­rov, pro­sím.

Screen Shot 2016-04-10 at 00.52.57

foto: hap­pi­de­vil, zdroj titul­nej foto­gra­fie: ahenonrcj.wordpress.com

Pridať komentár (0)