Vedci dosiahli nevi­di­teľ­nosť kla­ma­ním zmys­lov

Tatiana Blazsekova / 13. júl 2015 / Tech a inovácie

Poznáte ten pocit, keď sto­jíte pred veľ­kým obe­cen­stvom, pre­zen­tu­jete nejakú prácu alebo výskum: Sahara v ústach a mapa východ­nej Ázie na košeli. Vedci tento pocit poznajú tiež a zožie­ral ich natoľko, že rad­šej vymys­leli spô­sob, ako byť nevi­di­teľný, ako naučiť sa pre­zen­to­vať. Neuro­vedci z Karo­lin­ska Ins­ti­tu­tet vo Švéd­sku sa zahrali „na bohov “ a pus­tili sa do výskumu.

Byť nevi­di­teľný a.. a uro­biť čokoľ­vek. Rowlin­gová nebola jediná, ktorá vo svo­jej knihe využila tento mocný pros­trie­dok. Otázku, čo by sa stalo keby sme mali moc byť nevi­di­teľný si polo­žil už Pla­tón. Všetci poznáme, na čo sa pou­ží­val nevi­di­teľný plášť v prí­pade Har­ryho Pottera, ale čo ten Pla­tón? V knihe Štát náj­dete krásny mýtus hovo­riaci o Gygo­vom prs­teni a naráža na otázku morálky. Ako by člo­vek konal, keby mal takýto prs­teň a bol by nevi­di­teľný aj pred záko­nom? Odpo­veď hľa­dajte u Pla­tóna alebo si pár rokov počkajte, kým veda neod­po­vie.
Tím neuro­ved­cov vyhlá­sil, že vytvo­rili ilú­ziu vní­ma­nia, kde sa člo­vek cíti, akoby bolo jeho telo nevi­di­teľné. Chceli tým doká­zať, že pocit nevi­di­teľ­nosti mení našu fyzickú stre­sovú reak­ciu v nároč­ných sociál­nych situ­áciách.
Ich nedávne výskumy uká­zali, že nevi­di­teľ­nosť je stále hud­bou budúc­nosti. Čo ale uro­biť môžeme, je využiť ilú­zie, na základe kto­rých sa dajú mas­ko­vať veľké objekty, ako naprí­klad ľud­ské telo. Počas expe­ri­mentu par­ti­ci­pant stojí a má na sebe špe­ciálnu helmu s disp­le­jom. Pri pohľade na svoje telo neuvidí nič. Aby člo­veku vyvo­lali pocit nevi­di­teľ­ného tela, vedci sa dotý­kali tela účast­ní­kov na mno­hých cit­li­vých mies­tach s veľ­kým štet­com, pokým iný šte­tec v dru­hej ruke imi­tuje pohyb vo vzdu­chu pri plnom vedomí a pohľade účast­níka.
Náš výskum pre­be­hol na 125 par­ti­ci­pan­toch. Väč­šina účast­ní­kov si začala pre­ná­šať pocit dotyku v prázd­nom pries­tore za menej ako minútu“, pove­dal Arvid Guters­tam, vedúci výskumu. Ich pred­chá­dza­júci výskum zis­til, že rov­naká ilú­zia môže byť vytvo­rená aj pre jednu ruku. 
Na to, aby boli schopní demon­štro­vať, že ilú­zia fun­guje, výskum­níci mali v pláne spra­viť bodný pohyb nožom do miesta, kde sa nachá­dzalo účast­ní­kovo nevi­di­teľné bru­cho. Množ­stvo potu- ako reak­cia na bod­nu­tie božom, sa zvy­šo­vala keď skú­se­nosť z ilú­zie absen­to­vala. Naz­na­čuje to, že mozog si inter­pre­tuje hrozbu v prázd­nom pries­tore inak ako hrozba nasme­ro­vaná na naše telo.
Vedci chceli zis­tiť, či pocit nevi­di­teľ­nosti ovplyv­ňuje sociálnu úzkosť, ktorá môže nastať, keď sa člo­vek ocitne sám pred pub­li­kom plným cudzin­cov. Telo na stres rea­guje veľmi prudko. Ak však člo­vek uverí pocitu nevi­di­teľ­nosti, sila týchto reak­cií klesá. „Tieto výsledky sú veľmi zau­jí­mavé, pre­tože uka­zujú, že vní­mané fyzické kva­lity tela môžu meniť spô­sob, akým mozog spra­co­váva sociálne pod­nety“, dodáva pro­fe­sor Guters­tam.
Chys­tané štú­die sa chcú ďalej zaobe­rať otáz­kou, či nevi­di­teľ­nosť ovplyv­ňuje morálne roz­ho­do­va­nie. Tak čo člo­vek, si morálny? 
Pridať komentár (0)