20-ročný Šimon chcel za 30 dní odbehnúť 1 650 kilometrov okolo Slovenska. Po dvoch rokoch príprav prišiel tvrdý zlom

Dvadsaťdvaročný Šimon Kubiš z Detvianskej Huty si dal za cieľ ako prvý obehnúť Slovensko po jeho hranici. Projekt 1650 znamenal 1 650 kilometrov za 30 dní, teda 55 kilometrov denne, a predchádzali mu takmer dva roky príprav a vyše 2 000 e-mailov potenciálnym sponzorom. Po desiatich dňoch a približne 550 kilometroch ho však na jedenásty deň zastavilo zranenie kolena a projekt musel predčasne ukončiť. Napriek tomu to nevzdáva a na štart v Devíne sa chce vrátiť.

• Ako v mladom chalanovi zo stredného Slovenska vznikol nápad obehnúť celú krajinu
• Kto ho k výzve inšpiroval a prečo mu nedalo, že to pred ním nikto neskúsil
• Čomu všetkému musel dva roky obetovať, aby sa dostal na štart
• Koľko ho projekt stál a ako zháňal sponzorov cez viac než 2 000 e-mailov

 

Šimon, plán bol odbehnúť približne 1 650 kilometrov okolo celého Slovenska za 30 dní, čo vychádzalo na 55 kilometrov denne. Ako v človeku vznikne takýto extrémny nápad a čo bol hlavný moment, keď si si povedal, že ideš do toho?

Behať som začal v roku 2021 a odvtedy ma to neustále ťahalo ďalej. S každou novou výzvou som hľadal niečo náročnejšie, až kým mi jedného dňa na Instagrame nevyskočil Arda Saatci, ktorý podobným spôsobom prebehol Japonsko. Vtedy mi napadlo: Keď to dokázal on, prečo by som to nemohol dokázať aj ja?

Okamžite som začal hľadať na internete, či sa niekto pokúsil obehnúť Slovensko po jeho hranici. Zistil som, že o ničom podobnom neexistuje žiadny záznam. Práve to ma na tej myšlienke začalo fascinovať ešte viac. Nešlo už len o to prekonať vlastné limity, ale aj odhodlať sa na niečo, čo predo mnou zrejme nikto neskúsil. A tak vznikol Projekt 1650.

Dva roky príprav na 30 dní behu sú obrovský časový aj psychický záväzok. Ako vyzerala tvoja fyzická a mentálna príprava a čo všetko si musel vo svojom osobnom či pracovnom živote obetovať, aby si sa dostal na štartovú čiaru?

Obetoval som tomu prakticky všetko. Od momentu, keď som túto myšlienku prvýkrát vyslovil nahlas pred svojím bratom, som do nej išiel na 110 %. Nebola takmer žiadna noc, keď by som nezaspával s predstavou, ako na svoje meniny dobieham do Devína a po prvýkrát v histórii obieham svoju rodnú krajinu.

Projekt sa postupne stal stredobodom môjho života. Všetok voľný čas, energiu aj pozornosť som venoval prípravám. Priznávam, že som pritom zanedbával aj niektorých ľudí vo svojom okolí, pretože beh a celý projekt boli pre mňa na prvom mieste. Dnes ma to mrzí o to viac, že si na ich čas a podporu budem musieť ešte chvíľu počkať, kým sa naplno vrátim do bežného života.

Napriek všetkému by som tie dva roky nemenil. Bola to obrovská škola disciplíny, trpezlivosti a odhodlania. Projekt sa pre mňa neskončil iba behom. Bol to záväzok, ktorý som si dal sám pred sebou.

Bežať 55 kilometrov denne znamená obrovský nápor na telo aj logistiku. Ako si mal vyriešené stravovanie, regeneráciu a spánok počas jednotlivých dní? Zvládal si to sám, alebo si mal za sebou podporný tím?

Celý projekt som si naplánoval prakticky sám. Od logistiky, stravovania a hľadania sponzorov až po samotnú trasu a miesta, kde budeme nocovať. Bolo za tým obrovské množstvo práce, ktorú ľudia pri pohľade na samotný beh často ani nevidia.

Počas projektu však zohrával kľúčovú úlohu môj podporný tím. Každý vedel, čo má robiť, čo potrebujem a ako mi pomôcť počas jednotlivých etáp. V aute boli ľudia, na ktorých som sa mohol spoľahnúť, takže ja som sa mohol sústrediť na jedinú vec, na beh.

Veľmi ma prekvapovalo, ako dobre moje telo prvých desať dní regenerovalo. Každé ráno som sa zobúdzal oddýchnutý, v dobrej nálade a často som ani nechápal, ako je možné, že po 55 kilometroch z predchádzajúceho dňa sa cítim tak dobre. Práve preto ma neskoršie zranenie zasiahlo ešte viac. Dovtedy som mal pocit, že všetko funguje presne tak, ako má.

Financovať dva roky príprav a samotný projekt nie je lacná záležitosť. Koľko ťa tento pokus stál, ako si ho riešil finančne a našli sa sponzori, ktorí verili tvojej vízii?

Najťažšie bolo vôbec dostať projekt na štartovaciu čiaru v Devíne. Projekt 1650, pri ktorom chceš 30 dní po sebe behať približne 55 kilometrov denne, si vyžaduje obrovské finančné aj organizačné zabezpečenie. Už samotné ubytovanie a strava pre mňa a celý tím na mesiac predstavujú tisíce eur, a to je len časť celkových nákladov.

Získať partnerov pre takýto projekt nebolo jednoduché. Bol som obyčajný chalan s veľkou víziou, ktorý chcel obehnúť Slovensko po jeho hranici. Pre firmy to bola netradičná výzva a musel som im vysvetliť, prečo má zmysel do nej investovať.

Vyhradil som si jeden deň v týždni, počas ktorého som nerobil prakticky nič iné, len hľadal potenciálnych sponzorov, pripravoval ponuky a oslovoval firmy. Nebudem klamať, keď poviem, že som poslal viac ako 2 000 e-mailov. Za každým z nich bolo veľa času a nádeje, že sa nájde niekto, kto v tom uvidí rovnaký zmysel ako ja.

O to viac si vážim partnerov, ktorí mi dôverovali a pomohli dostať Projekt 1650 až na štart. Bez ich podpory a ľudí, ktorí pri mne stáli, by sa to celé vôbec nemuselo uskutočniť.

Prvých 10 dní a 550 kilometrov v nohách. Ako vyzerala tvoja denná rutina a v akom stave bolo tvoje telo aj myseľ tesne pred tým, než prišlo kľúčové zranenie?

Najťažší bol pre mňa paradoxne prvý deň. Aj keď som už bežal, stále som si naplno neuvedomoval, čo sa vlastne deje. Až keď som prvú etapu dokončil, všetko zo mňa opadlo. Prišiel pocit, ktorý dodnes neviem úplne opísať slovami. Zrazu som si uvedomil, že som to naozaj dokázal a Projekt 1650 sa stal skutočnosťou.

Nasledujúce dni mali podobný režim. Každé ráno som štartoval približne o ôsmej a predo mnou bolo osem až desať hodín na nohách. Počas dňa som sa sústredil na beh, občerstvenie a dokončenie etapy. Po dobehnutí nasledovala regenerácia a príprava na ďalší deň.

Najviac ma prekvapovalo, ako dobre som sa cítil. Každé ráno som sa zobudil oddýchnutý, v dobrej nálade a bez výraznej bolesti. Nerozumel som tomu, ako je možné, že po ďalších 55 kilometroch dokážem ráno opäť vstať a cítiť sa tak dobre.

Po desiatich dňoch som mal v nohách približne 550 kilometrov a psychicky som bol stále nastavený pokračovať. Mal som pocit, že sa postupne dostávam do rytmu a že moje telo túto záťaž zvláda. Práve preto bolo to, čo prišlo na jedenásty deň, také nečakané.

Na 11. deň prišiel moment, keď si musel povedať stop. Čo presne sa stalo, aké zranenie ťa zastavilo a ako prebiehalo finálne rozhodnutie odstúpiť? Bola v tom aj snaha bežať cez bolesť, alebo vyhral zdravý rozum?