20 rokov eurofondov na Slovensku: Dostali sme 28 miliárd eur, väčšina peňazí smerovala do betónu, nie do mozgov

Najvyšší kontrolný úrad SR po prvý raz v histórii zmapoval celých 20 rokov čerpania eurofondov. Výsledok je dvojaký, na jednej strane vidieť jasný finančný zisk, na druhej opakované zlyhania, ktoré sa ťahajú od roku 2004 dodnes.

Slovensko na členstve v EÚ jednoznačne zarobilo

Začnime dobrou správou, ktorá je nespochybniteľná. Slovensko patrí medzi takzvaných čistých prijímateľov, teda krajiny, ktoré z EÚ dostávajú výrazne viac, ako do nej posielajú.

Čísla sú pôsobivé. Čistá finančná pozícia Slovenska voči rozpočtu EÚ dosiahla za roky 2004 až 2024 úroveň 25,6 miliardy eur a do konca roka 2025 vzrástla na 28,8 miliardy eur. V prepočte na jedného obyvateľa to predstavuje 5 327 eur, čo je zhruba 21 eur mesačne počas celých 21 rokov.

Ešte názornejšia je návratnosť. Za každé euro, ktoré Slovensko do spoločného rozpočtu odviedlo, dostalo späť 2,7 eura, čo z členstva v EÚ robí pre nás mimoriadne výhodný obchod.

Tieto peniaze pritom neboli len číslom na papieri. Podľa NKÚ investície z EÚ pomohli stabilizovať ekonomiku, podporiť zamestnanosť a zmierniť vplyvy kríz.

Modelová analýza Slovenskej akadémie vied napríklad ukázala, že v krízovom roku 2009 by bez eurofondov slovenské HDP kleslo ešte výraznejšie, zhruba o 0,9-percentuálneho bodu.

zdroj: Zdroj dát: MF SR, Príjmy z rozpočtu EÚ | Ministerstvo financií Slovenskej republiky; spracovanie NKÚ SR 2025.

Eurofondy sa stali barličkou verejných investícií

Práve tu sa však ukazuje prvý problém. Eurofondy mali pôvodne slúžiť ako doplnkový zdroj, no postupne sa z nich stala hlavná noha verejných investícií.

V praxi to znamená nezdravú závislosť. Eurofondy, bez výdavkov na obranu, tvorili postupne viac ako polovicu všetkých verejných investícií a v roku 2015 dokonca až 80 %. Štát si tak na rozvoj zvykol používať najmä cudzie peniaze namiesto vlastných.

To má svoje riziko do budúcnosti. Keď čerpanie z EÚ raz klesne na svoj dlhodobý priemer, štát bude musieť investície dofinancovať z vlastného rozpočtu, čo bude pri vysokom dlhu predstavovať problém.

Najväčšia chronická choroba: Míňanie na poslednú chvíľu

Zásadným odkazom správy slovenských kontrolórov je jeden opakujúci sa „zlozvyk“. Slovensko síce nakoniec takmer všetky peniaze minie, no robí to vždy na poslednú chvíľu.

Pravidlá totiž umožňujú dočerpať peniaze ešte dva až tri roky po skončení stanoveného obdobia. Slovensko túto rezervu využíva naplno, takže namiesto plynulého investovania sa čerpanie zakaždým nahromadí na samý záver.

Príklady sú alarmujúce. V roku 2013 zostávalo 19 mesiacov na minutie takmer rovnakého objemu ako za predchádzajúcich 7 rokov dokopy. V období 2014 až 2020 bolo aj v šiestom roku vyčerpaných len približne 28,5 % z prideleného balíka.

NKÚ to pomenúva tvrdo. Vo svojich kontrolách upozorňuje, že na Slovensku sa „vyčerpanie zdrojov povýšilo nad efektívnosť ich využitia.“ Inými slovami, dôležitejšie bolo peniaze minúť, ako ich minúť rozumne.

Tie isté chyby sa opakujú už 20 rokov

Najznepokojivejšie zistenie je, že problémy sa nemenia. Predseda úradu Ľubomír Andrassy v úvode publikácie píše, že od roku 2004 sa naprieč programami a rezortmi opakuje rovnaký vzorec.

„Od roku 2004 sa v rôznych programoch a rezortoch opakujú tie isté nedostatky: slabá príprava projektov, nesúlad v metodike, administratívne chyby, nízka kvalita odborného hodnotenia, časová tieseň, zlyhania verejného obstarávania, vysoká fluktuácia zamestnancov, chýbajúce merateľné ukazovatele a nerovnomerné čerpanie,“ konštatuje Andrassy.

Časť problémov pritom nevzniká doma, ale v Bruseli. Európska komisia schválila pravidlá pre aktuálne obdobie 2021-2027 až pol roka po jeho začiatku, čím sa celý rozbeh oneskoril. Reálne čerpanie eurofondov sa v tomto období začalo až v roku 2024, a to Slovensko zaradilo na pomalé 15. miesto spomedzi krajín EÚ.

Keď peniaze skončili v kauzách

Najtemnejšiu kapitolu predstavujú podvody a netransparentné súťaže. NKÚ pripomína moment, ktorý by sa nemal opakovať.

V roku 2014 Európska komisia pozastavila Slovensku čerpanie v deviatich z jedenástich operačných programov. Dôvodom boli rozsiahle nezrovnalosti a podvody, čo bola pre krajinu výrazná sankcia.

Problémy sa koncentrovali najmä v infraštruktúre. Podozrenia z korupcie a predraženia sprevádzali projekty, ako napríklad modernizáciu železníc, výstavbu ciest a mostov či rekonštrukcie zavlažovacích systémov. Opakovali sa pritom nevýhodné súťaže, v ktorých dominovali firmy spojené s politickými nomináciami.

Úrad preto vidí najväčšie riziká do budúcnosti úplne jasne. Sústreďujú sa v oblasti spoločnej poľnohospodárskej politiky, kde sa dlhodobo koncentruje vysoký objem peňazí a kde NKÚ identifikuje závažné riziká, korupciu a podvody.

Priepasť medzi Bratislavou a východom republiky sa zmazať nepodarilo

Hlavným cieľom eurofondov bolo zmenšiť rozdiely medzi regiónmi. Tento cieľ sa podľa NKÚ naplnil len čiastočne.

Regióny síce všetky rástli, no rozdiely zostali. Najväčší celkový nárast HDP na obyvateľa vykázal Žilinský kraj s rastom o 140,72 %, nasledovaný Prešovským a Trnavským krajom. Problém je, že počas tých istých rokov rástla aj samotná Bratislava, takže dobiehanie prebiehalo len veľmi pomaly.

Kontrast medzi krajmi je extrémny. Bratislavský kraj dnes presahuje 150 % priemeru EÚ a patrí medzi najbohatšie regióny únie, čo je však sčasti dané sídlami nadnárodných firiem a ľuďmi, ktorí sem dochádzajú za prácou. Východné Slovensko sa naopak stále drží pod 60 % priemeru EÚ.

Dôvodom nie je len lenivosť či zlá vôľa. Východné regióny Slovenska vstupovali do Únie s extrémne slabou štartovacou pozíciou, s nezamestnanosťou nad 20 % a rozpadnutým ťažkým priemyslom po roku 1989. Eurofondy tu úpadok zmiernili, no systémovú zmenu nepriniesli.

zdroj: Zdroj dát: Datacube, HDP na obyvateľa v PKS v bežných cenách, spracovanie NKÚ SR.

Postavili sme cesty a školy, no nie inovácie

Správa odhaľuje aj to, prečo miliardy nenaštartovali rýchlejší rast. Väčšina peňazí smerovala do betónu, nie do mozgov.

Eurofondy sa prejavili predovšetkým v infraštruktúre. Pomohli zrekonštruovať cesty, postaviť kanalizácie, školy a nemocnice, čím priamo zlepšili kvalitu života ľudí.

Tu sa však ich efekt zastavil. Tieto investície samy osebe nevyvolali ďalší hospodársky rast, ktorý by priniesli napríklad inovácie, veda či výskum. Slovensko naviac naráža na takzvaný regionálny inovačný paradox, keď peniaze na inovácie končia v už silných regiónoch, zatiaľ čo slabšie ich nedokážu využiť.

Čo by sa malo zmeniť

Záver úradu je triezvy a platí ako odkaz do ďalších rokov. Samotná výška peňazí nie je zárukou úspechu, kľúčová je kvalita inštitúcií a to, na čo sa peniaze použijú.

NKÚ preto odporúča niekoľko krokov. Patrí medzi ne posilnenie administratívnych kapacít, zefektívnenie a digitalizácia kontrol, zlepšenie verejného obstarávania a dôslednejšie vyvodzovanie zodpovednosti za zlyhania.

Hlavná výzva je jasná. Ak chce Slovensko z členstva vyťažiť viac ako len opravené cesty, musí prestať míňať peniaze na poslednú chvíľu a začať ich smerovať do produktivity, inovácií a ľudí. Až to rozhodne, či sa priepasť medzi bohatým západom a chudobnejším východom krajiny začne konečne zmenšovať.

Čítaj viac z kategórie: Biznis a startupy