Elitný slovenský architekt Siebert navrhol školu budúcnosti: Zvonenie sme odstránili, dávame deťom zodpovednosť za vlastný čas

Škola, kde nezvoní. Kde sa triedy podobajú coworkingom a architektúra sa nerodí len z estetiky, ale aj z dát o pohybe detí počas prestávok. Miesto, kde študenti necirkulujú okolo pedagóga, ale naopak — za ním prichádzajú. A kde každý detail priestoru, od šírky chodby po tvar átria, má svoj dôvod.

Keď architektonický ateliér SIEBERT + TALAŠ dostal za úlohu navrhnúť školu pre Cambridge International School v Bratislave, nešlo len o budovu. Išlo o pochopenie úplne iného modelu učenia, komunitného života aj spoločenskej zodpovednosti. Ich návrh nie je futuristickou víziou vzdialenej budúcnosti, ale odpoveďou na to, ako by mohla škola vyzerať už dnes, ak by sme jej dali šancu.

Rozprávali sme sa s architektom Matejom Siebertom o tom, ako sa mení rola školy, prečo by nemala byť len sústavou chodieb a tried a ako možno vytvoriť budovu, ktorá učí — aj keď práve neprebieha hodina.

• Ako môže architektúra ovplyvniť spôsob učenia?
• Prečo v tejto škole nezvoní?
• Čo sa stane, keď triedy prestanú mať steny?
• Ako vyzerá škola navrhnutá podľa dát?
• Môže budova učiť aj bez učiteľa?
• Ako sa mení atmosféra školy, keď sa zrušia chodby?
• Čo si študenti berú zo školy, aj keď práve nie sú na hodine?
• Aký typ priestoru podporuje komunitu?

Pri návrhu školy pre Cambridge International ste sa museli prispôsobiť netradičnému modelu výučby. Ako konkrétne tento spôsob učenia ovplyvnil vašu architektonickú stratégiu?

Špecifikom tejto školy je, že študenti nemajú jednu kmeňovú triedu, kde sedia celý deň. Naopak, svoje stále priestory majú pedagógovia a študenti za nimi migrujú. To vytvára počas prestávok enormný pohyb naprieč celou budovou.

Tento fenomén nás inšpiroval k využitiu parametrickej architektúry. Nešlo len o intuitívny odhad — na základe reálnych rozvrhov a počtu žiakov sme vytvorili digitálny model ich pohybu. Ten nám presne ukázal, aké široké komunikácie potrebujeme. Fyzickú podobu vnútra budovy sme teda doslova vypočítali z dát o pohybe ľudí.

Spomínate, že ste pracovali s rozvrhmi ako s dátami. Môžete priblížiť, ako ste premenili pohyb žiakov na priestorový koncept? Čo vám tieto údaje prezradili?

V SIEBERT + TALAŠ vnímame, že tradičné postupy „projektovania“ sú minulosť. My postupujeme inak — využívame rôzne medziodborové nástroje. V tomto prípade sme analyzovali virtuálne vzťahy a toky ľudí v čase a premenili ich na tvrdé stavebné dáta.

Vďaka tomu sme identifikovali trasy, ktoré sú extrémne vyťažené. Podľa toho sme budovu následne tvarovali. Vznikla tak geometria, ktorá nie je samoúčelná, ale naopak pravdivá. Každé zakrivenie či rozšírenie chodby má svoj racionálny dôvod v tom, aby sa tam študenti cítili komfortne a plynulo sa vedeli presúvať tam, kam potrebujú.

„Varíme sa tu ako žaby.“ Slovenské firmy zvažujú odchod do Česka, vadí im neistota aj politické napätie

Váš návrh vytvára akési „voidy“, ktoré definujú tok žiakov školou. Prečo ste sa rozhodli práve pre takýto systém a aký typ priestoru ste tým chceli docieliť?

Cieľom návrhu nebol len horizontálny presun po podlažiach. Chceli sme prepojiť celú školu do jednej komunity. Otvorené átriá — voidy — zabezpečujú, že aj študent na štvrtom poschodí má vizuálny kontakt s dianím na prvom.

V anglosaskom modeli školy, ktorým sme sa inšpirovali, je kľúčový pocit spolupatričnosti. Nechceli sme, aby boli ročníky izolované na svojich poschodiach. Architektúra má podporovať náhodné stretnutia a pocit, že všetci študenti sú súčasťou jednej školskej rodiny.

Tradičné školy často fungujú ako sústava chodieb a tried. Vy ste sa snažili tomuto modelu vyhnúť. Ako sa podľa vás zmení atmosféra školy, ak sa priestory navrhnú inak?

Moderná škola musí reagovať na to, že vzdelávanie už nie je o frontálnom výklade a memorovaní faktov. Dnes je to o tímovej práci, projektoch a kritickom myslení. Tomu musí zodpovedať aj priestor.

Trieda v našom poňatí nie je uzavretá bunka. Snažíme sa vytvárať priestory, ktoré pripomínajú skôr coworkingové centrá. Sú to miesta, kde sa trieda môže rozdeliť na menšie tímy a pracovať samostatne, no pedagóg má stále prehľad. Keď odstránite rigiditu priestoru, odstránite aj bariéry v komunikácii. Atmosféra sa mení z autoritatívnej na kooperatívnu.

V čom je podľa vás dôležité, aby architektúra školy podporovala nielen výučbu, ale aj voľný čas a medziľudské interakcie študentov?

Vychádzali sme z fenoménu knižnice v britskej tradícii. Knižnica nie je len skladom kníh, kde musí byť hrobové ticho. Je to srdce školy a sociálny uzol, kde dochádza k výmene myšlienok.

V digitálnej dobe, keď sme všetci zahľadení do obrazoviek, má architektúra novú úlohu — vytvárať priestory pre spontánnu fyzickú interakciu. Chodby nemajú byť len tranzitné zóny s vešiakmi. Rozšírili sme ich o pobytové schodiská, zákutia a oddychové zóny. Tam sa študenti môžu učiť, debatovať alebo len tak byť spolu. Škola učí nielen matematikou, ale aj sociálnymi väzbami, ktoré v nej vznikajú.

Aké výzvy priniesla lokalita na Patrónke historicky aj priestorovo? A ako ste sa ich rozhodli uchopiť?

Patrónka je miesto kontrastov. Na jednej strane máte krásne prírodné prostredie s potokom Vydrica a historický odkaz pôvodnej továrne. Na strane druhej ide o extrémne hlučnú lokalitu zovretú frekventovanými cestami.

Našou úlohou bolo vytvoriť akustickú bariéru smerom k mestu. Zároveň sme chceli budovu otvoriť smerom k prírode a existujúcemu športovému areálu. Využili sme genius loci industriálnej minulosti, pričom časť pôvodných objektov sme zachovali a iné sme recyklovali. Napríklad materiál zo zbúraných častí, ktoré boli v havarijnom stave, sme rozdrvili a použili priamo v novej stavbe. Je to prístup, ktorý v SIEBERT + TALAŠ presadzujeme. Chceme rešpektovať kontext a minimalizovať odpad.

V čom bol pre vás rozdiel navrhovať školu ako „headquarter“ pre celý vekový rozsah študentov — od najmenších až po tých najstarších?

Čítaj viac z kategórie: Architektúra