Mlieko stálo 7 centov, no priemerný plat 104 eur. Porovnali sme, čo si Slováci mohli dovoliť za socializmu a dnes

Skoro každý má v rodine niekoho, kto tvrdí, že za socializmu boli potraviny poctivejšie a lacnejšie.

Časť tejto spomienky sedí, časť je nostalgia a jedna vec, o ktorej sa vtedy vôbec nehovorilo, je dodnes zapísaná v pôde na východnom Slovensku. Pozreli sme sa na dáta o tom, čo naozaj bolo v obchodoch aj v jedle.

Debata o socialistických potravinách sa väčšinou vedie na úrovni pocitov. Mlieko chutilo ako mlieko, saláma voňala a nikto neriešil éčka. Štatistiky a archívne merania však ukazujú obraz, ktorý je oveľa zložitejší, než tvrdia obe strany.

Ceny boli nízke, ale platil ich niekto iný

Začnime tým, čo si pamätníci pamätajú najlepšie, teda cenami. Podľa údajov Štatistického úradu SR stál v roku 1989 liter polotučného mlieka 2 Kčs, teda v prepočte 7 centov.

Kilogram bravčového karé s kosťou vyšiel na 46 Kčs a rovnako stálo aj hovädzie zadné, čo je zaujímavé samo osebe, keďže dnes je hovädzina výrazne drahšia.

Háčik je v tom, ako tie ceny vznikali. Neurčoval ich trh, ale štát prostredníctvom takzvanej zápornej dane z obratu a dotácií, pričom ceny plnili sociálnu funkciu. Inými slovami, rozdiel medzi skutočnými nákladmi a cenou na pulte doplácal štátny rozpočet.

Rozhodujúce je preto porovnanie s platmi. Priemerná mzda dosiahla v roku 1989 podľa projektu Búranie mýtov 3 142 Kčs. Ako spočítal fact-checkingový projekt Demagog, priemerne zarábajúci človek si za mesačný plat mohol kúpiť zhruba 1 014 litrov plnotučného mlieka. Dnes je to viac.

Pri väčšine tovarov si tak Slovák z priemernej mzdy dovolí väčší objem než pred rokom 1989 a na auto dnes pracuje 11 mesiacov namiesto vtedajších 27.

Éčok bolo menej, kontroly a informácií tiež

Tvrdenie, že do potravín sa pridávalo menej prídavných látok, je v zásade pravdivé. Sortiment bol užší, výrobky mali kratšiu trvanlivosť a chemických prísad sa používalo menej než dnes.

Zásadný rozdiel je však v tom, čo sa dialo, keď sa niečo pokazilo. Kým dnes Štátna veterinárna a potravinová správa zverejňuje stiahnutia výrobkov z trhu a informácia sa okamžite šíri, pred rokom 1989 boli znepokojujúce zistenia o obsahu škodlivín interným materiálom.

Spotrebiteľ sa o probléme spravidla nedozvedel.

Na tomto mieste treba opraviť aj jeden často opakovaný omyl, ktorý koluje aj v starších článkoch vrátane nášho. Do potravín sa nepridával benzén, ale benzoan sodný, teda konzervant známy dnes ako E211.

Benzén je karcinogén, ktorý môže v malom množstve vzniknúť až druhotne, a to reakciou benzoanu s vitamínom C, najmä pri teple a svetle.

Podľa testov americkej FDA však vo väčšine nápojov hladiny benzénu neprekročili hodnoty považované za nebezpečné. Rozdiel medzi konzervantom a karcinogénom je tu zásadný.

Chemko Strážske, príbeh, ktorý sa vtedy nesmel písať

Skutočný problém socialistickej potravinovej bezpečnosti však nebol v éčkach. Bol v tom, čo sa dostávalo do potravinového reťazca z priemyslu.

Najvýraznejším prípadom je závod Chemko Strážske, kde sa od roku 1959 vyrábali polychlórované bifenyly pod obchodnými názvami Delor, Delotherm a Hydelor.

Ako uvádza Slovenská chemická spoločnosť, do zastavenia výroby 1. januára 1984 tam vzniklo približne 21 500 ton výrobkov obsahujúcich PCB, pričom zhruba polovica išla na export.

Následky sú dodnes merateľné. Odpad sa dostával do otvoreného kanála, odtiaľ do rieky Laborec a napokon do Zemplínskej šíravy. Podľa odborného časopisu Spektrum sa zóna kontaminácie ťahá od Strážskeho až po Michalovce a ide o 40 ton kontaminovaných sedimentov.

V odpadovom kanáli dosahuje koncentrácia PCB až 6 miligramov na kilogram sedimentu, v Zemplínskej šírave 2,4 miligramu. Pre porovnanie, v Domaši je to 0,008 miligramu.

Zásadné je, že sa to dostalo do jedla. Nálezy PCB v sladkovodných rybách z tejto oblasti prekračovali hodnoty z ostatného územia Slovenska 15 až 220-násobne.

Kontaminované životné prostredie znamenalo kontaminované krmivá aj potraviny dopestované v regióne. Vláda SR musela v Strážskom vyhlásiť mimoriadnu situáciu ešte v januári 2020, teda 36 rokov po ukončení výroby.

Ľudia umierali skôr

Najtvrdší argument proti idealizácii tej doby prichádza z demografie. Stredná dĺžka života mužov na Slovensku klesla zo 68 rokov v roku 1967 na 66 rokov v roku 1989. Ešte začiatkom 60. rokov pritom bolo Slovensko v tomto ukazovateli lepšie ako Rakúsko.

Do roku 1989 sa nožnice roztvorili v náš neprospech. Slovenskí muži sa dožívali o 5,5 roka menej ako rakúski a ženy o 3,3 roka menej.

Po roku 1989 sa stredná dĺžka života u mužov predĺžila približne o 7 rokov.

Zásadný podiel na tom má štvornásobne nižšia dojčenská úmrtnosť a lepšie zvládanie chronických chorôb.

Za zhoršovaním pritom nestálo len zdravotníctvo, ale aj kvalita životného prostredia a strava postavená na tuku, mäse a údeninách.

V čom mali pamätníci pravdu

Jedna vec však nostalgikom nahráva a je férové ju priznať. Slovensko bolo koncom 80. rokov v potravinách takmer sebestačné, kým dnes sa jeho sebestačnosť odhaduje zhruba na 40 %. Rozdiel medzi tým, čo si dokážeme vypestovať a vyrobiť sami, a tým, čo dovážame, je oproti minulosti značný.

Zároveň platí, že užší sortiment znamenal aj menej ultraspracovaných potravín, ktoré dnes tvoria značnú časť nákupného košíka. Kto si pamätá obchod z roku 1988, pamätá si prázdnejšie regály, no aj menej výrobkov s dvadsiatimi položkami v zložení.

Zhrnuté, potraviny za socializmu neboli ani zázrak, ani jed. Boli lacnejšie, lebo ich doplácal štát, a spotrebovalo sa ich viac, najmä masla a mlieka. Mali menej prídavných látok, no zároveň vznikali v prostredí, kde sa priemyselná kontaminácia riešila mlčaním a kde spotrebiteľ nemal ako zistiť, čo je v jeho jedle.

Najpresnejšia odpoveď na otázku, či sa vtedy jedlo lepšie, je preto tá najmenej efektná. Jedlo sa inak. A ľudia sa napriek tomu dožívali menej.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti

Zdroje: Štatistického úradu SR, Búranie mýtov, Demagog, Slovenská chemická spoločnosť