Pri 220 kilách sa bál, že sa k pacientovi nedostane včas. Primár urgentu prezradil, čo mu po rokoch pomohlo schudnúť

MUDr. Jozef Tvrdoň roky zachraňoval životy iných, no postupne cítil, že jeho vlastné telo prestáva zvládať tempo práce na urgente. Pri hmotnosti 220 kilogramov mu robili problém schody, výjazdy záchranky aj bežný pohyb.

Dnes má približne o 105 kilogramov menej a otvorene hovorí o tom, prečo mu nestačila ďalšia diéta ani pevná vôľa. Človek môže veľmi dobre vedieť, čo obezita robí s telom a napriek tomu s ňou sám roky zápasiť.

Jozef Tvrdoň je primárom oddelenia urgentnej medicíny v Lučenci, lekárom a záchranárom. O rizikách spojených s vysokou hmotnosťou preto vedel viac než väčšina ľudí.

Napriek tomu sa jeho vlastná hmotnosť postupne dostala až na 220 kilogramov. Keď toto číslo uvidel na váhe, zľakol sa. Dlho sa zaň hanbil, ale najväčším problémom napokon nebolo samotné číslo.

Obezita mu začínala zasahovať do každodenného života aj do práce, pri ktorej môže rozhodovať každá minúta.

Keď zazvonil telefón, začal sa báť, či zásah fyzicky zvládne

Práca na urgentnom príjme a v záchrannej zdravotnej službe neznamená iba rozhodovanie pod tlakom. Lekár sa musí dostať k pacientovi po schodoch, zvládnuť zásah v teréne či fyzicky náročný presun. Práve v týchto situáciách Tvrdoň čoraz intenzívnejšie cítil, že jeho telo prestáva stíhať tempu jeho povolania.

„Keď zazvonil telefón na záchranke, občas mi až prišlo zle. Že to nedám, že nevyjdem to jedno poschodie, že to nebude včas,“ spomína.

Z bežných vecí sa postupne stávali prekážky. Človek, ktorý má byť pripravený pomáhať ostatným v najkritickejších situáciách, začal premýšľať nad tým, či sa k nim vôbec dostane dostatočne rýchlo.

zdroj: Archív Jozef Tvrdoň

Pokusov o chudnutie mal viac 

Práve strata tejto istoty patrila medzi momenty, keď si začal uvedomovať, že ďalší krátkodobý pokus o chudnutie nebude stačiť.

Pokusov schudnúť mal za sebou viac. Podobne ako množstvo ľudí s obezitou dokázal určitý čas zmeniť režim, no dlhodobý výsledok neprichádzal.

Prelom nastal až vtedy, keď si priznal, že riešením nemusí byť ďalší súboj so sebou samým. Rozhodol sa prijať odbornú pomoc a svoju cestu postavil na kombinácii viacerých krokov.

„Vedel som, že potrebujem pomoc a som naozaj vďačný za modernú medicínu. Toľkokrát som začal chudnúť a toľkokrát v minulosti som zlyhal, ale dnes je už všetko inak,“ hovorí. 

Dôležitá je pritom aj zmena pohľadu na samotnú obezitu. Nejde jednoducho o nedostatok disciplíny či o otázku charakteru. Svetová zdravotnícka organizácia ju označuje za chronické ochorenie, na ktorého vzniku sa podieľa viacero faktorov – biologických, genetických, behaviorálnych aj environmentálnych.

Aj preto môže byť súčasťou manažmentu obezity odborné vedenie, úprava stravovania, pohyb a u vybraných pacientov aj farmakologická liečba. O konkrétnom postupe však rozhoduje lekár podľa zdravotného stavu človeka.

zdroj: Archív Jozef Tvrdoň

Najskôr zmenil jedlo, pohyb prišiel neskôr

Tvrdoň nezačal tým, že by zo dňa na deň zamieril do posilňovne a snažil sa dobehnúť roky bez pohybu. Prvé dva mesiace sa sústredil najmä na stravovanie.

Až keď mu to zdravotný stav dovolil, postupne pridal pohyb. Siahol po činkách a silovom tréningu. Zmena tak prichádzala postupne a aby bola dlhodobo udržateľná. 

Výsledok bol výrazný – za necelých deväť mesiacov schudol približne 105 kilogramov. Z pôvodných 220 sa dostal približne na 115 kilogramov.

Číslo na váhe však dnes nepovažuje za jedinú mierku úspechu. Podstatné je aj to, čo dokáže jeho telo a ako sa zmenil jeho každodenný život. Veci, ktoré kedysi predstavovali problém, postupne prestali určovať, kam môže ísť a čo zvládne.

Jeden kilogram navyše neznamená zlyhanie

Počas chudnutia sa naučil ešte jednu vec: pokrok nevyzerá ako dokonale rovná čiara. Hmotnosť prirodzene kolíše a deň, počas ktorého váha ukáže o kilogram viac, nemusí znamenať, že človek urobil niečo zle. Práve tento spôsob premýšľania môže byť zásadný pri zmene, ktorá nemá vydržať niekoľko týždňov, ale roky.

Tvrdoň svoju premenu nevníma iba ako súkromnú záležitosť. O vlastnej skúsenosti začal hovoriť aj preto, aby ľudia s obezitou vedeli, že potreba pomoci nie je osobným zlyhaním.

„Makám na sebe, nielen pre seba, ale aj pre iných. Aby vedeli, že sa to dá. Že nie je hanba priznať svoju slabosť. Tou mojou bolo jedlo,“ priznáva. 

Chcel byť lekárom alebo šéfkuchárom

Varenie pritom z jeho života nezmizlo. Má ho rád od detstva a už ako chlapec vraj rozmýšľal nad dvoma povolaniami – lekárom alebo šéfkuchárom. Nakoniec si vybral medicínu, no varenie zostalo jeho veľkou záľubou.

Ani pri chudnutí sa preto nechcel dostať do režimu, v ktorom by jedlo vnímal len cez zákazy a obmedzenia. Postupne menil to, čo jedáva, koľko toho zje a ako nad jedlom premýšľa.

Dôležité preňho bolo nájsť spôsob, ktorý dokáže dodržiavať dlhodobo, nielen pár týždňov.

Upozornenie: Farmakologická liečba obezity patrí do rúk lekára. O jej vhodnosti a konkrétnom postupe rozhoduje odborník podľa individuálneho zdravotného stavu pacienta.