Bratislavu vymenila za Dánsko: Hana prerazila s vlastnou cukrárňou. Za jej dezertmi ľudia cestujú zďaleka

Keď Hana Fraňová začala v Dánsku piecť ku káve vlastné koláče, jej poslednou cukrárskou skúsenosťou bola bábovka z detstva. Pomáhala si maminými receptami, učila sa na chybách a postupne zisťovala, že presvedčiť miestneho zákazníka nebude také jednoduché. Dáni mali svoje obľúbené chute a na novinky sa nevrhali len preto, že ich niekto položil do vitríny.

Do krajiny pritom neprišla s plánom otvoriť podnik. Po vysokej škole sa spontánne rozhodla sprevádzať kamarátku do Kodane. O dva týždne už odchádzali. Našla si prácu, spoznala svojho budúceho manžela a neskôr sa spolu pustili do malej prevádzky v prístavnom meste Ebeltoft.

Výrobok, na ktorom dnes stojí jej podnikanie, ju spočiatku skôr rozčuľoval. Flødebolle, tradičný dezert z bielkovej peny poliatej čokoládou, jej nechutil. Nedokázala pochopiť, prečo ho domáci považujú za takú dobrotu. Až jedna domáca verzia v Aalborgu ju presvedčila, že by sa dal pripraviť lepšie.

„Keď toto teda chcú, tak ja sa to teda naučím,“ povedala si. Nasledovali ďalšie pokusy a omyly. Dezert, ktorý bol roky len vedľajším produktom vo vitríne, sa postupne dostal do centra jej práce. Hanka začala meniť chute, farby aj dekorácie a zákazníci si medzi sebou odovzdávali odporúčania na podnik Usædvanlige flødeboller.

Dnes opisuje, ako ľudia prichádzajú s úsmevom ešte skôr, ako otvoria dvere. Napriek záujmu však nechce za každú cenu pridávať prevádzky. Väčšia firma by od nej vyžadovala inú prácu, menej osobného kontaktu a možno aj menej času s deťmi. V rozhovore vysvetľuje, ako si získala dánskych zákazníkov, čo stojí za ručnou výrobou a prečo úspech nemusí znamenať neustálu expanziu.

• Ako sa zo spontánneho odchodu stal podnikateľský príbeh?
• Čo ju po príchode do Dánska zaskočilo?
• Ako si získala konzervatívnych zákazníkov?
• Prečo začala vyrábať dezert, ktorý jej nechutil?
• Čo rozhodlo o záujme o jej výrobky?

Po vysokej škole ste nemali jasný plán, o dva týždne ste však už odchádzali do Dánska. Čo vás priviedlo k tomuto rozhodnutiu a ako sa z neho stal príbeh vlastného podniku v Ebeltofte?

Mám 40 rokov, pochádzam z Bratislavy a som mamou dvoch úžasných chlapcov vo veku sedem a desať rokov, ktorí mi každý deň ukazujú, aké dôležité je zachovať si zvedavosť, fantáziu a radosť z maličkostí. Som spontánna, zvedavá osoba a milujem premieňať obyčajné nápady na nezabudnuteľné zážitky. Odvahu mám pravdepodobne zdedenú po rodičoch, ktorí sa vo svojich sedemdesiatich rokoch presťahovali za mnou do Dánska.

V práci ma baví objavovať nové možnosti, prepájať chute, estetiku a emócie tak, aby vytvorili niečo výnimočné.

Som taký prirodzený perfekcionista a snažím sa robiť všetko čo najlepšie, ako viem. Niekedy to môže byť aj na škodu, ale verím, že práve malé detaily robia ten najväčší rozdiel. Verím, že ak človek žije svoj život a robí svoju prácu s láskou, úprimnosťou a srdcom, ostatní to dokážu vycítiť.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Usædvanlige flødeboller (@usaedvanlige_floedeboller)

Po ukončení vysokej školy som nemala jasný plán, čo ďalej. Zhodou náhod som od kamarátky počula, že do Kodane nakoniec študovať nepôjde pre komplikácie s ubytovaním. Spontánne som sa preto spýtala, či by jej pomohlo, keby s ňou niekto išiel. Povedala, že áno, a o dva týždne sme odchádzali.

V kodanskom Nyhavne som si rýchlo našla prácu. Pracoval tam aj Daniel, dnes už môj bývalý manžel. O pár mesiacov sa ma spýtal, akú mám predstavu o budúcnosti a či by sme nešli do menšieho mestečka. Z ušetrených peňazí tam chcel odkúpiť pekárničku v centre, o ktorej mu povedal kolega pochádzajúci z toho mesta.

Tak sme sa s malým množstvom peňazí a veľkými snami vrhli do dobrodružstva v malom turistickom meste Ebeltoft.

Do Dánska ste prišli v roku 2011. Čo vás na tejto krajine najviac prekvapilo v prvých mesiacoch a čo vám trvalo najdlhšie pochopiť?

Na úvod vtipne spomeniem, ako ma krátko po príchode prekvapilo, keď som videla pani v mestskom pracovnom oblečení, ako na kolenách čistila vnútro kríkov od zoschnutých listov. Alebo to, že predavačky za pokladňou boli extrémne milé a po zaplatení si s ľuďmi popriali pekný deň. Dlho som si zvykala aj na to, že sa ľudia pri pozdrave objímajú. Prišlo mi veľmi intímne pustiť si niekoho známeho tak blízko. Je to vlastne dosť komické, keďže sme vychovaní tak, že pusa na líce je úplne v poriadku.

Veľmi mi tu učaroval systém a to, ako bolo všetko akési systematické, zorganizované a prirodzene fungovalo. Fascinovala ma ich dôvera. Dôvera v systém, ale aj dôvera medzi ľuďmi navzájom.

Najdlhšie mi trvalo „zlomiť ten kód“, pochopiť dánsku kultúru a spôsob, ako si ich získať. Sú veľmi milí, ochotní a priateľskí, no zároveň vie byť ich spôsob komunikácie veľmi mätúci. Držia si odstup, chránia si svoje súkromie a blízke vzťahy. Keď si však človek získa ich dôveru, sú to veľmi verní priatelia.

Ako by ste opísali dánsku mentalitu človeku zo Slovenska? V čom sú Dáni iní pri práci, v komunikácii, v dôvere a v každodennom živote?

Vo všeobecnosti sú Dáni veľmi priateľskí a milí. Vystupujú pokojnejšie, rezervovanejšie a strážia si svoje súkromie. To môže pôsobiť veľmi chladne a často aj mätúco. Mne sa na to veľmi ťažko zvykalo, no dnes sa na to už pozerám inak.

Sú hrdí na svoju krajinu a jej hodnoty. Rešpekt, pochopenie a dôveru cítiť veľmi výrazne. S rešpektom komunikujú s dieťaťom aj s konkurentom. Takmer každú situáciu vedia obrátiť na pozitívnu stránku. Naozaj v ľuďoch najprv vidia to dobré a dôverujú im, že robia všetko najlepšie, ako vedia.

Samozrejme, vedia sa aj posťažovať, ale na to už musíte mať naozaj veľmi dobrý vzťah, aby ste ich v takej situácii zažili.

Každodenný život je systematicky rozdelený. Práca je len práca, v práci sa nestresujú a už vôbec sa v nej nejdú zodrať. Nikdy nezabúdajú, že k práci patrí aj v pokoji si vypiť kávu a s kolegami zjesť žemľu so syrom. A keď padla, tak jednoducho padla.

Žiadne zamestnanie nie je dôležitejšie ako druhé a rovnako to platí aj o pracovnej pozícii. Odchod do dôchodku sa oslavuje. Život sa nekončí, ale naopak, začína. Tešia sa na aktívny dôchodok plný plánov, cestovania a dobrovoľníckych aktivít.

Domáce práce sa delia medzi všetkých členov domácnosti. Čas je na prácu, šport aj rodinu a nezabúda sa všade nájsť to známe „hygge“, jednoducho pohodu v každom okamihu. Ešte zostáva čas aj na dobrovoľnícku prácu, či už v športových kluboch, školách alebo miestnych komunitách.

Stretnutia sa dohadujú vo veľkom predstihu. Na spontánnosť reagujú rôzne, no väčšinou na ňu jednoducho nie je čas, pretože dni v kalendári sú starostlivo naplánované niekoľko týždňov dopredu.

Na to, že je tu život jednoducho iný, vplývajú rôzne faktory. Dokonca aj prístup k zdravotníctvu či školstvu sa líši od toho slovenského a skúsenosti v týchto oblastiach sú veľmi pestré.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Usædvanlige flødeboller (@usaedvanlige_floedeboller)

S vtedajším manželom ste si otvorili vlastnú kaviareň a neskôr sa zamerali na flødeboller. Bol to od začiatku podnikateľský plán alebo skôr rozhodnutie, ktoré vzniklo postupne popri živote v Dánsku?

Ale kdeže, celý tento príbeh mal od plánu ďaleko. Roky boli flødeboller iba vedľajším produktom vo vitríne, až kým nenastal ten zvrat. Pomaly sa to začalo v roku 2019 a odvtedy to naberalo na rýchlosti. Ťažko opísať, ako sa to vlastne stalo a ako sa to celé zrodilo. Bola to zmes všetkého: kvalitnej práce, kreativity, aktivity na sociálnych sieťach a určite v neposlednom rade aj podpory miestnych ľudí.

Začínali ste bez skúseností s cukrárenskou výrobou. Čo bolo na začiatku najťažšie: receptúry, dánski zákazníci, podnikanie v cudzej krajine alebo samotná odvaha pustiť sa do niečoho, v čom ste neboli doma?

Jediné, na čom som od otvorenia trvala, bolo, že musíme mať v podniku niečo, čo sami vyrábame. Ku káve predsa patrí dobrý koláč. A tak som ich začala robiť. Ja, ktorá naposledy piekla v detstve bábovku. Hehe.

Išla som podľa maminých receptov a rád. Pomaly som sa na vlastných chybách zdokonaľovala a vymýšľala všeličo, až kým som nepochopila, že najťažšie je získať si konzervatívneho Dána.

Ten si naozaj radšej dá klasický rebarborový koláč s točenou zmrzlinou. A to radšej nespomínam belgickú vafľu z polotovaru.

Vybrali ste si flødebolle, dezert, ktorý je pre Dánov veľmi tradičný. Nebáli ste sa, že ako Slovenka vstupujete na územie, kde budú domáci citliví na každú zmenu?

Ja zvyknem hovoriť, že flødeboller si vybrali mňa. Stala sa z toho jazda, ktorá sa rozbehla a už sa nedala zastaviť.

Flødeboller som začala robiť preto, lebo mi nechutili a doslova ma hnevali. Môžem povedať, že ma to dosť štvalo. Keď sa niekde klasická flødebolle spomínala ako dobrota, len som neveriacky krútila hlavou. Moje rozmaznané chuťové bunky predsa poznali omnoho viac. Ako môže tým ľuďom chutiť ten u nás na Slovensku zosmiešňovaný Čierny princ?

Až kým som raz v Aalborgu neochutnala jednu domácu. Hmm… Nebolo to až také zlé a jednoducho som vedela, že sa to musí dať aj lepšie. Tak som si so svojím typickým nasadením povedala: „Keď toto teda chcú, tak ja sa to teda naučím.“

Začal sa nový kolobeh pokusov a omylov. Jednoducho som to robila po svojom. Ako raz povedal môj brat, práve v tom bolo tajomstvo úspechu: dať ľuďom to, čo chcú, ale urobiť to po svojom.

Váš úspech stojí aj na tom, že ste klasický dánsky dezert posunuli k novým chutiam, kombináciám a dekoráciám. Kde je hranica medzi tým, keď tradíciu obohatíte, a tým, keď ju už zmeníte príliš?

Myslím si, že hranica sa nedá prekročiť, pokiaľ sa dodrží samotný základ: bielková pena poliata čokoládou.

To, čo sa dá vytvoriť okolo nej, predstavuje neuveriteľne široké spektrum možností a voľné plátno pre kreativitu. Práve v tom vidím jej čaro.

Fantázia určuje hranice. Áno, presne ako čítate. V Dánsku sa to hovorí práve takto. Je to milý príklad toho, ako môže iná kultúra premýšľať. Kým u nás sa hovorí „Fantázia nepozná hranice“, Dáni hovoria „Fantázia určuje hranice“. Teda že hranice neurčuje tradícia ani pravidlá, ale iba to, kam siaha naša vlastná predstavivosť. Presne tak pristupujem aj k flødeboller.

Dá sa povedať, že už v samotnom názve Usædvanlige flødeboller, teda Nezvyčajné flødeboller, je ukrytý potenciál robiť veci inak. Takže ani tí najväčší tradicionalisti, ktorí by so mnou nesúhlasili, mi nemôžu vyčítať, že som ich neupozornila.

Ako reagovali prví dánski zákazníci, keď videli netradičné verzie dezertu, ktorý poznajú od detstva? Bolo tam najprv prekvapenie, nedôvera alebo skôr zvedavosť?

Prilákala ich zvedavosť. Už samotný názov, ktorý, musím podotknúť, vôbec nebol plánovaný vopred, ich lákal vojsť dnu. Či už z ulice, alebo zo sociálnych sietí.

Potom prišlo prekvapenie, že to, čo tak dobre poznali od detstva, malo zrazu úplne inú farbu, tvar, vzhľad a najmä chuť. Po zistení, že sa to naozaj dá robiť aj inak, prišlo nadšenie. Slovo dalo slovo a už sa to začalo rozširovať medzi ľuďmi.

Hovoríte, že základom je kvalita surovín, čerstvosť a precízne vyhotovenie. Čo si bežný človek často neuvedomuje o výrobe jednej dobrej flødebolle?

Stretávam sa s tým, že ľudia často nechápu, že naše flødeboller sú skôr zákuskom ako polotovarom z regálu v obchode. Výroba z kvalitných surovín bez konzervantov má svoje úskalia, či už pri samotnej výrobe, skladovaní alebo trvanlivosti.

Pri výrobe čas jednoducho neoklamem. To, že u nás nájdu také široké spektrum chutí a všetko vyrábame v malých sériách, si vyžaduje oveľa dlhšiu prípravu aj samotnú výrobu. Skrátka, jedna flødebolle prejde rukami niekoľkokrát.

Zákazníci sú za vašimi výrobkami ochotní cestovať. Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že už nie ste len malá kaviareň, ale dôvod, pre ktorý ľudia prídu do Ebeltoftu?

Asi by som mala spomenúť nejaký veľký mediálny moment, ale ten najsilnejší bol niekde inde. V tvárach našich zákazníkov. Ľudia začali prichádzať s tým zvláštnym úsmevom na tvári už niekoľko metrov pred dverami podniku. Keď sa po otvorení dverí rozžiarili ich oči a rozprávali sa so mnou, akoby sme sa poznali od detstva, vtedy som si uvedomila, že v skutočnosti už neponúkam iba flødeboller. Že sa tu už nerozprávame len o dezerte, ktorý si chcú kúpiť. Toto je už príbeh o zážitku.

Dostali ste sa medzi finalistov súťaže o najlepšiu flødebolle v Dánsku a objavili ste sa aj v knihe 111 sladkých miest Dánska. Čo takýto úspech znamená pre malý rodinný podnik v praxi?

V prvom rade je to pre mňa zodpovednosť. Takéto momenty sú veľkým povzbudením a potešením, že je naša práca videná a ocenená. Zároveň sú však aj pripomienkou, že každá ďalšia flødebolle musí byť minimálne taká dobrá ako tá predchádzajúca. Ľudia prichádzajú s veľkými očakávaniami a určite ich nechcem sklamať.

S rastúcim záujmom zákazníkov musíme byť vždy pripravení a flexibilní, aby sme vedeli prispôsobiť výrobu aj celý chod podniku.

Napriek úspechu nechcete rásť do veľkej prevádzky ani sa sťahovať do väčšieho mesta. Prečo je pre vás dôležitejšie zostať malí a udržať kvalitu než rýchlo expandovať?

Bolo by ľahké rásť do šírky. Oveľa ťažšie je vyrásť do výšky.

Jasné, že sa dá urobiť veľký boom, najať veľa ľudí a rýchlo expandovať. Ale čo potom? Musela by som úplne zmeniť to, čo robím dnes. Ak by som sa mala starať o kvalitu vo viacerých prevádzkach, nemohla by som sa venovať tej v Ebeltofte. Viem, že práca, pri ktorej by som stratila osobný kontakt s ľuďmi, by ma dlho nebavila.

Zveriť riadenie niekomu inému tiež neprichádza do úvahy. To, čo sme vytvorili, je moje tretie dieťa. A to predsa len tak nezverím niekomu inému.

Vybudovať si dlhodobo dobré meno, značku a vytvoriť miesto, ktoré má dušu, sa nedá kopírovať. Také miesta vznikajú srdcom, rokmi poriadnej práce a každodennými rozhodnutiami. Tento podnik nikdy nebol podnikateľským plánom. Je to vydretá, odžitá a prežitá cesta, vybudovaná srdcom.

Napokon je tu ešte jeden veľmi dôležitý dôvod. Mám dve deti, ktoré sú pre mňa stále prioritou. Nechcem budovať firmu za cenu toho, že prídem o čas s nimi. Úspech sa nemeria len počtom prevádzok, ale aj tým, aký život pritom človek žije.

Neviem, čo príde v budúcnosti. Možno budem mať iný názor, keď deti vyrastú. Možno medzičasom príde ponuka, ktorú už nebudem vedieť odmietnuť, a možno sa opäť raz stane niečo, čo ma prekvapí. Ktovie, aké plány so mnou tie flødeboller majú.

Ako sa podniká v Dánsku v porovnaní so Slovenskom? Čo je v dánskom podnikateľskom prostredí jednoduchšie, férovejšie alebo predvídateľnejšie?

Podnikanie je asi v každej krajine zmesou radostí aj starostí.

Mňa v Dánsku veľmi príjemne prekvapila komunikácia s úradmi. Veľa vecí sa dá vybaviť rýchlo cez počítač. Keď si človek nevie rady, nie je problém zavolať na daňový úrad alebo inú inštitúciu. Vždy som sa stretla s ochotou poradiť a pomôcť.

Aj v tejto oblasti cítiť veľkú dôveru. Kontroly, samozrejme, existujú a sú dosť prísne, ale nejde z nich strach. Mám pocit, že úrady sa viac sústreďujú na podstatné veci, zbytočne nezaťažujú podnikateľov drobnosťami a skôr sa snažia pomôcť.

Veľkým plusom je pre mňa naša komúna, teda miestna samospráva, v ktorej žijeme. Na rozdiel od Slovenska majú komúny oveľa širšie kompetencie a preberajú množstvo úloh, ktoré u nás zabezpečuje štát.

Tá naša má samostatné oddelenie pre obchod a podnikanie a odtiaľ prichádza veľmi veľa pomoci. Kurzy, workshopy a stretnutia na nadväzovanie kontaktov dvakrát do roka. Vedela by som vám o tom rozprávať veľa a, samozrejme, je to zadarmo. Úzka komunikácia s nimi je na nezaplatenie.

A naopak, čo je v Dánsku pre malého podnikateľa náročné? Sú to vysoké náklady, dane, mzdy, regulácie, konkurencia alebo očakávania zákazníkov?

Určite dane a najmä poplatky. Nás výrazne ovplyvňuje aj daň z cukroviniek. Je s ňou spojená zbytočná byrokracia, pretože zákon je veľmi starý. Kým sa človek naučí všetky pravidlá a detaily, hlavne, aby na nič nezabudol, chvíľu to trvá. Potom to už ide oveľa ľahšie.

Zamestnanci sú v Dánsku veľmi drahí, a preto si ich mimo hlavnej sezóny ani nemôžeme dovoliť.

Dánsko sa často vníma ako krajina s vysokou životnou úrovňou. Zodpovedá to podľa vás realite alebo si človek musí zvyknúť aj na veľmi vysoké ceny a iný spôsob fungovania?

O tom podľa mňa niet pochýb. Životná úroveň je v Dánsku naozaj vysoká.

Samozrejme, aj tu existujú veľké rozdiely medzi ľuďmi a ich životným štýlom, ale mám pocit, že nie sú až také výrazné. Ľudia, ktorí sa ocitnú v ťažkej životnej situácii alebo majú nižší príjem, majú k dispozícii rôzne formy podpory. Človek sa v tom síce musí vedieť zorientovať, ale pomoc sa väčšinou nájde. Mám pocit, že aj vďaka tomu sa im dýcha o niečo ľahšie.

Pamätám si, že keď som pred rokmi prišla do Dánska, veľmi ma prekvapilo, že sociálna podpora pre nezamestnaného bola vyššia ako nájom menšieho bytu. V tom čase to bolo pre mňa niečo nepredstaviteľné, pretože na Slovensku bolo pre človeka s bežným platom často náročné utiahnuť si sám nájom v Bratislave.

Áno, niektoré veci sú veľmi drahé, no iné ma naopak prekvapili tým, aké sú dostupné. Človek si jednoducho musí zvyknúť na iné ceny, iné priority a trochu aj na iný spôsob fungovania spoločnosti.

Čím by sa podľa vás Slovensko mohlo inšpirovať Dánskom, či už v službách, podnikaní, komunikácii so zákazníkmi alebo vo vzťahu ľudí k práci?

Každá krajina má svoje a mne neprináleží posudzovať ani hovoriť, čím by sa malo Slovensko inšpirovať. To, čo funguje v Dánsku, je rokmi budované, ukotvené a prirodzene patrí k jeho histórii. To isté platí aj o Slovensku.

Aj Dáni by sa podľa mňa mohli inšpirovať našou dobrosrdečnosťou, otvorenosťou, spontánnosťou a elánom.

Ako som už spomenula, na Dánsku sa mi veľmi páči dôvera medzi ľuďmi, vzájomný rešpekt a schopnosť spolupracovať.

Ešte jedna vec: rovnováha v živote. Dáni vedia naplno pracovať, ale rovnako dobre vedia aj vypnúť. Rodina, priatelia a voľný čas pre nich nie sú odmenou za prácu, ale jej prirodzenou súčasťou.

Čo vám slovenský pôvod v podnikaní dal? Priniesli ste do dánskeho cukrárstva aj niečo z našej mentality, chutí, pracovného nasadenia alebo spôsobu premýšľania?

Myslím, že áno. Priniesla som sem tú spontánnosť, odvahu, pracovné nasadenie a možno aj trochu tvrdohlavosti. Nebála som sa robiť veci inak, aj keď mi veľakrát povedali, že sa to nedá.

Na druhej strane ma Dánsko naučilo väčšiemu pokoju, dôvere, systematickosti a tomu, že nie všetko musí byť hotové hneď. Psychické zdravie je základ.

Dnes mám pocit, že moja práca je kombináciou oboch krajín. Slovenského srdca a dánskeho spôsobu fungovania, ktorému sa stále učím!

Máte pocit, že vás Dáni ako cudzinku prijali rýchlo alebo si dôveru zákazníkov treba v takejto krajine budovať dlhšie?

Dovolím si povedať, že nás v Ebeltofte prijali veľmi srdečne. V Kodani som sa s Dánmi až tak úzko nestretla, predsa len je to medzinárodné mesto. Veľa závisí aj od toho, kde človek žije, v akej oblasti pôsobí a s akým prístupom sám príde do novej krajiny.

Ebeltoft bol však úplne iný, mal svoje čaro. Ľudia boli veľmi srdeční a od začiatku sme sa tu cítili dobre.

Spočiatku to však platilo najmä v našom podniku. V súkromí to trvalo oveľa dlhšie. Tam sa dvere naozaj otvorili až po niekoľkých rokoch, s príchodom detí, vybudovaním si dobrého mena a získaním dôvery.

Ak by za vami prišiel Slovák, ktorý uvažuje nad životom alebo podnikaním v Dánsku, čo by ste mu odporučili zistiť ešte pred odchodom?

Juj… Naštudovať si toho čo najviac. A aj tak sa pripraviť na to, že realita bude úplne iná. Keď sa teraz pozerám na svoje začiatky, asi som bola blázon. Hlavne však bolo to pred pätnástimi rokmi. Dnes je to asi trochu inak.

Veľa závisí od toho, kam človek ide a v akej oblasti chce pracovať. Ak tam nepoznáte ľudí, začiatky môžu byť veľmi náročné, pokiaľ nemáte naozaj veľké šťastie. Treba byť pripravený na to, že si dôveru aj svoje miesto budete musieť poctivo odpracovať.

Ale ak človek príde s pokorou, ochotou učiť sa a nevzdá sa pri prvých prekážkach, Dánsko mu vie ponúknuť naozaj krásny život.

Určite by som odporučila začať sa učiť dánčinu ešte pred odchodom. Nemusíte ju ovládať dokonale. Niekedy stačí vedieť povedať: „Prepáčte, som tu nový a ešte sa učím.“ Už len táto snaha dokáže otvoriť veľa dverí.

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí žijú v zahraničí a rozmýšľajú, že by začali podnikať, ale boja sa, že ako cudzinci nebudú pre domácich dosť dôveryhodní?

Preboha, verte si a hlavne majte pevný základ! Ak do toho idete srdcom, poctivo a úprimne, nemáte čo pokaziť.

Zachovajte si to naše krásne slovenské. Nesnažte sa zapadnúť za každú cenu, ale zároveň rešpektujte krajinu, v ktorej žijete, jej ľudí a kultúru.

Ako sme už spomínali, dajte ľuďom to, čo chcú, ale robte to po svojom.