Ako som dal výpo­veď, odsťa­ho­val sa zo svojho exklu­zív­neho bytu v New Yorku, pre­dal svoj maje­tok a našiel šťas­tie

Fabrice Grinda / 17. október 2014 / Tools a produktivita

Fab­rice Grinda pod­niká na inter­nete, je angel inves­to­rom a štu­den­tom, ktorý miluje život. Je to ambi­ci­ózny rene­sančný muž a zakla­da­teľ OLX, jed­nej z naj­väč­ších inzerč­ných strá­nok na svete.

Keď pod­ni­ka­te­lia úspešne pre­dajú svoju spo­loč­nosť, oby­čajne to zna­mená, že dostanú nejaké veci. Ja som sa rad­šej svo­jich vecí vzdal. Svoj dom, byt, auto a všetky iné mate­riálne veci (náby­tok, oble­če­nie, knihy, atď.) som dal v decem­bri 2012 na cha­ritu. Bol to môj Veľký úpa­dok. Teraz, po dvoch rokoch, by som rád zhr­nul, čo sa vlastne stalo. Najmä preto, že sa to celé nevy­ví­jalo presne podľa mojich pred­stáv.

Keď som sa roz­ho­dol, že začnem svoj Veľký úpa­dok, zdalo sa mi, že ma môj maje­tok ťahá ku dnu, akoby ma vzďa­ľo­val od dôle­ži­tých vzťa­hov v mojom živote. Trá­vil som tak veľa času zve­ľa­ďo­va­ním svojho bytu v Bed­forde, až som si začal mys­lieť, že ho musím pou­ží­vať a tak som sám seba obl­bo­val uto­pe­nými nákladmi (minu­losť) miesto toho, aby som rad­šej mys­lel na čistú súčasnú hod­notu (prí­tom­nosť). Mali by sme trá­viť čas nie­kde, pre­tože chceme, pre­tože to zná­so­buje náš pocit šťas­tia, nie preto, že máme pocit, že tam musíme trá­viť čas, aby sme obhá­jili všetky náklady, ktoré sme do nášho majetku vlo­žili!

Fab­rice Grinda

Po tom, ako som zís­kal slo­bodu v nakla­daní so svo­jím voľ­ným časom, určil som si misiu — znovu sa pra­vi­delne stre­tá­vať so svo­jimi pria­teľmi. Naivne som si mys­lel, že ak budem na pár týž­dňov oku­po­vať ich gauče, obnoví sa medzi nami to spo­je­nie, ako keď sme boli na výške, kde sme strá­vili hodiny roz­prá­va­ním si prí­be­hov zo života, svo­jich snov a o tom, ako pre­tvo­ríme svet. Ak strá­vite nejaký čas na gauči u pria­te­ľov, možno znovu oži­víte tú intímnu kon­ver­zá­ciu, akou sa voľa­kedy začalo vaše pria­teľ­stvo.

Čoskoro som si však uve­do­mil, že Ben­ja­min Frank­lin mal pravdu, keď pove­dal, že „Hos­tia sú ako ryby, po troch dňoch začnú smr­dieť.“ To platí dvoj­ná­sobne, ak majú vaši pria­te­lia stále zamest­na­nie alebo deti, zatiaľ čo vy ste slo­bodní, a čas nemu­síte v zásade veno­vať ničomu kon­krét­nemu, iba inves­tič­ným prí­le­ži­tos­tiam, kedy hľa­dáte stále „nové nové veci“.

Netrvalo mi dlho, kým som si uve­do­mil, že moje hos­ťo­va­nie už začína byť pomerne menej prí­ve­tivé. Ako sa moje sny o couch­sur­fingu po celom svete a obno­vo­vaní vzťa­hov s mojimi pria­teľmi pomaly rúcali, zho­dou náhod som pri­šiel na veľmi efek­tívne rie­še­nie, ako dosiah­nuť oba moje ciele.

Dal som dokopy zopár svo­jich osob­ných cie­ľov a pre­chá­dzal som nimi dovtedy, až kým som ich nezre­du­ko­val len na tie, ktoré vo mne sku­točne zare­zo­nujú. Znovu som našiel svoju lásku k lyžo­va­niu. Vyskú­šal som nie­koľko lyžiar­skych des­ti­ná­cií, až som obja­vil Micu, z čoho sa vykľulo abso­lútne lyžiar­ske nebo. Po tom, ako som sa naba­žil všet­kých hedo­nis­tic­kých akti­vít, ktoré mi dote­raz chý­bali, ako filmy, knihy, video­hry a lyžo­va­nie, roz­ho­dol som sa zana­ly­zo­vať, prečo sa z môjho couch­sur­fingu stalo také fiasko.

Naj­väč­ším dôvo­dom boli roz­diely vo využí­vaní nášho času, oni mali povin­nosti, pre mňa nakla­da­nie s časom nezoh­rá­valo žiadnu úlohu. Aby som to vyrie­šil, potre­bo­val som ich dostať z kaž­do­den­ného zabe­ha­ného život von, na dovo­lenku. Tak­tiež som pred­po­kla­dal, že by bolo naj­lep­šie zor­ga­ni­zo­vať daný výlet nie­kedy mimo bež­ných dovo­len­ko­vých dní, aby sme sa vyhli stretu s rodin­nými povin­nos­ťami.

Uro­bil som teda veľmi roz­siahly pries­kum a pozval svoju rodinu a naj­lep­ších pria­te­ľov do dvoch víl na ostrove Angu­illa: jedna sa volala Le Bleu a druhá Indigo. Konečne som mohol strá­viť kva­litný čas so 43 ľuďmi.

Moja misia znovu posta­viť na nohy vzťahy s ľuďmi, kto­rých mám rád, bola spl­nená.

Stále však exis­tuje pries­tor na zlep­še­nie! Dostať sa do Angu­illy bolo cel­kom náročné a nefúka tam žiadny vie­tor, takže kite­bo­ar­ding nepri­chá­dzal do úvahy, a to ma vedie ku kapi­tole číslo dva môjho Veľ­kého úpadku.

Začal som trá­viť veľa času v Caba­rete v Domi­ni­kán­skej repub­like, kde fúka nepretr­žite. Keď k tomu pri­rá­tam pláž a bazén, moje psi a ja sme boli v nebi.

Čo sa týka mojich nákla­dov na život v Domi­ni­kán­skej repub­like, míňal som asi tak desa­tinu toho, čo v New Yorku. Čakal som, že mi pri mojom návrate k bež­nému životu pomôže moja hedo­nická adap­tá­cia, a nes­kla­mal som sa v sebe, keďže moja úro­veň šťas­tia sa nijako nezme­nila. Môj strach z toho, že odídem z New Yorku ma pre­na­sle­do­val väč­šinu roku 2013 kvôli tomu, že som sa bál, aby som sociálne neizo­lo­val od svo­jich pria­te­ľov. Tento strach ale veľmi rýchlo pomi­nul.

Vždy bol u mňa na náv­števe aspoň jeden člo­vek a často ich bolo 5 a dokonca 10 naraz. Nikdy by som neča­kal, že 3-hodi­nový let pove­die k väč­šej sociál­nej akti­vite. Bol som prek­va­pený, že ľudia pre­fe­rujú víkend v Kari­buku ako hodi­novú cestu do West­ches­teru.

Tak­tiež som mal obavy, že sa prí­liš vzdia­lim inter­ne­to­vému eko­sys­tému. Keď som teraz býval v Caba­rete, je jasné, že som nebol taký zava­lený, ako keby som žil v San Fran­ciscu, kde by som doslova dýchal tech­no­ló­giu. Zis­til som ale, že keď sa zúčast­ním Foun­ders Forum, NOAH a LeWeb, kde sa môžem stret­núť s 50 spo­loč­nos­ťami, ktoré od nás chcú inves­tí­ciu každý týž­deň, a pokiaľ čítam Tech­meme, TechC­runch, atď., tak je to cel­kom dobrá náh­rada. K tomu všet­kému, keď som vypus­til Indiu, Rusko, Čínu, Afriku, Bra­zí­liu, Argen­tínu a mnoho ďal­ších OLX pra­cov­ných des­ti­ná­cií, zis­til som, že vlastne trá­vim v Bay Area viac času ako kedy­koľ­vek pred­tým.

Tak­tiež som si uve­do­mil, že mi chýba množ­stvo malič­kostí, ktoré sú so mnou vnú­torne späté: Bro­ok­lyn Aca­demy of Music (a hry vo vše­obec­nosti), IMAX kino, video­hry, fan­tas­tické newy­or­ské reštau­rá­cie. Keď sme pri tom, na Caba­rete nie sú žiadne kiná, takže si asi viete pred­sta­viť, koľko zaro­bia na kul­túre. Kúpil som si teda Xbox One, PS4 a pro­jek­tor. Čo sa týka fil­mov, moji pria­te­lia boli veľmi zmä­tení, keď som poze­ral filmy každý večer v Paríži a Buku­rešti celý jún a júl.

Tak­tiež mi veľmi chý­bali pre­teky s mojim McLa­ren, ale to je pôži­tok, bez kto­rého môžem byť. Vynah­ra­dzu­jem si to jaz­de­ním na moto­ká­rach na Grand Prix New York.

Jediná zásadná vec, ktorá mi asi chý­bala naj­viac, boli ´dia­ló­gové´ večere, ktoré som veľmi rád orga­ni­zo­val v New Yorku. Ich úlo­hou bolo vytvá­ra­nie inte­lek­tu­ál­neho nedos­tatku. Sna­žil som sa to sčasti vynah­ra­diť číta­ním a písa­ním. Tiež som si uve­do­mil, že vždy, keď som šiel do tak pul­zu­jú­ceho mesta akým je New York alebo San Fran­cisco, moja myseľ pras­kala nápadmi, čo jed­no­značne uka­zo­valo, aký obme­dzu­júci môže byť život mimo takýchto cen­tier. Bolo teda oči­vidné, že sa skôr či neskôr budem musieť vra­cať oveľa čas­tej­šie.

Mal som v pod­state veľké šťas­tie, pre­tože som pri­šiel na tú „novú novú vec“, o kto­rej som už dlh­šie uva­žo­val. Posled­ných 16 rokov som vytvá­ral trhové pro­stre­die a inves­to­val doň, zatiaľ čo som inten­zívne pre­mýš­ľal nad evo­lú­ciou trhu a nad tým, ako vytvo­riť ver­ti­kálny trh. Videl som, že ide o veľmi jasný trend v end-to-end ser­vis trhu, v rámci kto­rého trh vyzerá akoby bol posky­to­va­te­ľom daného ser­visu. Pre­hľa­dá­vali sme tento pries­tor a hľa­dali inves­tičné prí­le­ži­tosti a biely pries­tor, aby sme vybu­do­vali nové spo­loč­nosti.

Po tom, ako sme takéto prí­le­ži­tosti obja­vili v Spo­je­ných štá­toch, dlho a inten­zívne som pre­mýš­ľal nad tým, či sa mám stať CEO jed­nej z nich. V takejto chvíli to má zmy­sel iba v prí­pade, že sa z toho vykľuje niečo sku­točne gigan­tické. Čo sa mňa týka, pre­fe­ru­jem úlohu pod­ni­ka­teľa pred inves­to­rom, a tak som sa roz­ho­dol pre hyb­ridnú úlohu výkon­ného pred­sedu.

Pomá­hal som pri vybe­raní stra­té­gie, vhod­ného tímu a fondu. Tiež som pomá­hal pri ope­rač­nej fáze — pri výrobe a mar­ke­tingu, len dočasne, kým sa tím stmelí a zabehne. Tiež by som zvá­žil, že sa sta­nem čle­nom rady na full time, nie­kedy v neskor­šej fáze, tak ako to uro­bil Kevin Ryan v Gilt, mohlo by to byť výnosné pre všetky strany. Nako­niec som v roku 2013 vytvo­ril dve nové spo­loč­nosti a ďal­šie dve v 2014. S Josem, mojim angel inves­to­rom, ktorý sa tiež stane plno­hod­not­ným čle­nom rady, plá­nu­jeme vytvá­rať tak jednu, dve spo­loč­nosti ročne.

Keďže som vedel, aké je náročné nájsť a udr­žať tech­nické talenty v Štá­toch, vrá­til som sa k svo­jej sta­rej stra­té­gii pou­žiť talent zo zahra­ni­čia. Začal som sa obze­rať po prog­ra­má­to­roch v Argen­tíne, ale neus­tále pokusy Cris­tiny Kirch­ner o zni­če­nie eko­no­mic­kej situ­ácie v kra­jine to dosť zne­mož­ňo­vali. Prí­le­ži­tosť na vybu­do­va­nie tech­nic­kého tímu som obja­vil v Buku­rešti a Kyjeve, a tak som začal čas trá­viť práve tam. Teraz máme v oboch mes­tách 25 ľudí. V rov­na­kom čase sme sa s Josem via­cej zvi­di­teľ­nili ako angel inves­tori. Okrem toho sa do nášho tímu pri­dal aj mladý úžasný ana­ly­tik Güi­mar Vaca Sit­tic a jeho pro­ak­tívny prí­stup veci výrazne urých­lil.

Na konci roka som sa pri­sti­hol pri tom, že pra­cu­jem oveľa viac ako kedy­koľ­vek pred­tým, a minul som dosť peňazí kvôli neus­tá­lym ces­tám medzi Ukra­ji­nou, Buku­reš­ťou, New Yor­kom a San Fran­cis­com. Všetky tie kon­fe­ren­cie, ope­račné práce v spo­loč­nos­tiach, ktoré som zalo­žil a práca s inves­tič­ným tímom. To ma pri­vá­dza späť k môjmu Veľ­kému úpadku a prečo hovo­rím, že bol úspešný len z polo­vice.

Po tom, ako som si sľú­bil (a následne v tom zly­hal), že budem pra­co­vať menej ako počas rokov v OLX, opäť som sa oci­tol na ces­tách s mojim zele­ným kuf­rom, do kto­rého sa zmestí väč­šina môjho majetku. Vlastne je práve pred­ve­čer mojej týž­dňo­vej cesty z New Yorku do San Fran­cisca, Lon­dýna, Osla, Paríža, Ženevy, Bru­selu, Mad­ridu, Milána, Buku­rešti, Kyjeva a späť do New Yorku, San Fran­cisca, Bos­tonu a znova do New Yorku.

Kľú­čom k pro­duk­ti­vite je správne roz­de­le­nie práce: robte iba jednu vec naraz a vyhnite sa všet­kým rozp­tý­le­niam. Z tohto dôvodu mám na tele­fóne a počí­tači vypnuté všetky noti­fi­ká­cie, vrá­tane Skypu, What­sappu, pri­chá­dza­jú­cich hovo­rov, atď, dokonca mám vypnutý aj vib­ro­vací režim. Keď ces­tu­jete tak často ako ja, trá­vite len obme­dzené množ­stvo času na jed­nom mieste a prí­liš veľa času strá­vite práve pre­sú­va­ním sa.

Spô­sob, akým čo naj­jed­no­duch­šie dosiah­nete pro­duk­ti­vitu, je mať určitú základňu u vás doma, kde budete trá­viť aspoň 3 týždne v mesiaci ( a iba pár dní nie­kde inde). Keď vez­mem do úvahy moju lásku k New Yorku a fakt, že väč­šina mojich spo­loč­ností a pria­te­ľov sú tam, mal by to byť New York. Avšak, nestačí len vybrať si správnu základňu, stále musím zní­žiť dôvody na ces­to­va­nie. Naj­jed­no­duchší spô­sob, ako to dosiah­nuť, je obme­dziť počet kon­fe­ren­cií, ktoré nav­šte­vu­jem v zahra­ničí a pri­viesť mojich prog­ra­má­to­rov z Buku­rešti a Kyjeva sem. Začal som obme­dzo­vať náv­štev­nosť kon­fe­ren­cií. Teraz sa zúčast­ňu­jem iba takých, na kto­rých som reč­ní­kom a sna­žím sa vyhnúť rov­na­kým kon­fe­ren­ciám nie­koľko rokov po sebe.

S ohľa­dom na moje tech­nické tímy exis­tuje ešte iný bene­fit, prečo by som ich mal dať dokopy na jedno miesto: aby som sa zba­vil cal­lov skoro ráno. V žiad­nom prí­pade nepat­rím medzi ranné vtá­čatá, a tele­fo­nát skoro ráno s Kyje­vom a Buku­reš­ťou, ktoré sú sedem hodín predo mnou, je nočná mora. Nane­šťas­tie, imig­račný pro­ces v Spo­je­ných štá­toch je nesku­točný bor­del. Nie­lenže je to veľmi drahý pro­ces, ale vyža­duje si neuve­ri­teľné množ­stvo času s neur­či­tým výsled­kom.

A v tomto bode sa vra­ciam ku Caba­rete. Ak si spo­mí­nate, chcel som nájsť spô­sob, ako tam jed­no­duch­šie pre­pra­viť mojich kama­rá­tov. V roku 2013 som zor­ga­ni­zo­val dve stret­nu­tia, na Nový rok a na moje naro­de­niny v auguste, a všetko vyšlo skvelo. Uve­do­mil som si, že mať určený kon­krétny bod v loka­lite, ktorá všet­kým vyho­vuje je oveľa výhod­nej­šie, ako roto­vať po rôz­nych mies­tach.

Vtedy mi napadlo, ako by som mohol dosiah­nuť viac sta­bi­lity a menej ces­to­va­nia: budem mať jeden byt v New Yorku, ktorý bude slú­žiť na môj pro­fe­si­onálny roz­voj a inte­lek­tu­álnu sti­mu­lá­ciu, a druhý v Caba­rete, kde sa budem stre­tá­vať s pria­teľmi a pre­su­niem čo naj­viac tímov práve sem, do Sili­con Caba­rete.

Jeden tech­nik sa už do Caba­rete pre­sťa­ho­val z Ukra­jiny. Bol rád, že sa vyhne občian­skej vojne. Takto zís­kam to naj­lep­šie z oboch sve­tov a strá­vim dlhší čas na oboch mies­tach, dajme tomu 3 týždne v New Yorku, tri týždne v Caba­rete a tri týždne v Európe.

Môžem pove­dať, že celý môj život je jedna veľká kríza stred­ného veku. Teraz, keď mám šty­rid­sať rokov, túžim vlastne po takom opaku krízy stred­ného veku, po sta­bi­lite. Mys­lím, že svo­jím vlast­ným spô­so­bom mám na zre­teli radu, ktorú mi dali moji pria­te­lia na tomto naro­de­ni­no­vom videu. Nebojte sa, neku­pu­jem dom v Larch­monte, ani neplá­nu­jem mať ženu a dve deti.

V koneč­nom dôsledku, stále hovo­ríme o mne. Mám len dve miesta, kde momen­tálne žijem. Je to iba taká rela­tívna sta­bi­lita, ktorá, dúfam, bude neja­kým spô­so­bom fun­go­vať a pend­lo­va­nie medzi dvoma loka­li­tami každé tri týždne, spolu s ces­to­va­ním do zahra­ni­čia bude pre mňa určite obrov­ské zlep­še­nie oproti tomu, čo som robil posled­ných desať rokov. A teda môj Veľký úpa­dok by mal skon­čiť nie­kedy v roku 2015 alebo 2016, keď sa situ­ácia tro­chu ustáli. Bolo to veľmi poučné a zábavné, ale je čas na zmenu!

Bude veľmi vzru­šu­júce sle­do­vať, ako sa vyvi­nie ďal­šia kapi­tola, ale o tom až neskôr, keď sa tam dosta­nem. Zatiaľ sa musím poba­liť!

Zdroj:mousingofanenterpreneur

Pridať komentár (0)