Ako vychovať odolné dieťa: Psychologička varuje pred pascou, do ktorej chytá väčšina milujúcich rodičov

Keď vidíš, že sa tvoje dieťa bojí a cíti úzkosť, prirodzene mu chceš pomôcť. Objednáš zaň jedlo, ospravedlníš ho z vystúpenia, odpovieš namiesto neho alebo odstrániš situáciu, ktorá v ňom vyvoláva nepokoj. Krátkodobo sa mu uľaví – a často aj tebe. Práve táto dobre mienená pomoc však môže dieťa pripraviť o skúsenosť, že náročnú chvíľu dokáže zvládnuť samo.

Detská klinická psychologička Kathryn Hecht pre CNBC upozorňuje, že cieľom rodiča ani terapeuta nemá byť úplné odstránenie úzkosti. Hecht pôsobí v americkom centre Anxiety Treatment Resources a špecializuje sa na liečbu úzkostných porúch, obsedantno-kompulzívnej poruchy, sociálnej úzkosti a fóbií u detí, dospievajúcich a mladých dospelých. 

„Úzkosť je základná ľudská emócia. Objavuje sa vždy, keď čelíme niečomu novému alebo neistému,“ vysvetľuje psychologička. 

Úzkosť nie je vždy nepriateľ

Strach a úzkosť majú svoju funkciu. Upozorňujú nás na možné nebezpečenstvo a pripravujú telo na reakciu. Problém vzniká vtedy, keď úzkosť ovláda každodenný život dieťaťa, vedie k neustálemu vyhýbaniu alebo mu bráni chodiť do školy, stretávať sa s ľuďmi či robiť bežné aktivity.

Pri primeranej úzkosti však dieťa potrebuje získať skúsenosť, že nepríjemný pocit dokáže tolerovať a že časom ustúpi.

Hecht rodičom pripomína tri veci: úzkosť môže byť bezpečná, znesiteľná a dočasná. Keď dieťaťu okamžite odstránime každú nepríjemnú situáciu, môže si ju vysvetliť ako dôkaz, že jeho strach bol oprávnený a bez rodiča by ju nezvládlo.

Výskumy tento mechanizmus podporujú. Randomizovaná klinická štúdia PMC, ktorý učí rodičov znižovať prispôsobovanie rodiny detskej úzkosti, zistila, že rodičovská intervencia dosahovala pri liečbe detskej úzkosti porovnateľné výsledky ako kognitívno-behaviorálna terapia zameraná priamo na dieťa.

Nezachraňuj, ale ani netlač

To však neznamená, že máš dieťa hodiť do situácie, ktorej sa bojí. Psychologička používa príklad skokanského mostíka: ak dieťa do vody strčíš, odvahu mu tým nevybuduješ.

„Aby vznikla sebadôvera, dieťa musí urobiť krok smerom k náročnej veci samo,“ hovorí Hecht.

Tvojou úlohou nie je odstrániť všetok strach ani dieťa prinútiť, aby ho okamžite prekonalo. Môžeš mu pomôcť rozdeliť výzvu na malé kroky a nechať ho vybrať si tempo. Ak sa napríklad hanbí hovoriť s cudzími ľuďmi, nemusí hneď samostatne vystúpiť pred celou triedou. V reštaurácii môže najskôr objednať dezert pre rodinu. Neskôr sa môže samo opýtať predavača na cenu alebo pozdraviť nové dieťa na ihrisku.

Expozičná terapia podľa PMC funguje práve na princípe postupného a bezpečného približovania sa k obávanej situácii. Prehľad vedeckých poznatkov aj novšie klinické skúšanie podporujú jej využitie pri úzkostných poruchách detí a dospievajúcich.

zdroj: Archív Canva

Ukáž dieťaťu vlastnú odvahu

Deti nesledujú iba to, čo im hovoríš. Pozorujú aj to, ako reaguješ na vlastný strach. Nemusíš predstierať, že sa nikdy nebojíš. Oveľa užitočnejšie je pomenovať emóciu a ukázať ďalší krok.

Môžeš povedať: „Včely mi nie sú príjemné, ale skúsim pokojne otvoriť okno a počkať, kým vyletí.“ Dieťa tak vidí, že odvaha neznamená absenciu strachu. Znamená konať aj napriek nemu.

Osláv každý malý pokus, nie iba perfektný výsledok. Ak dieťa prehovorí pred jedným spolužiakom, zostane päť minút na krúžku alebo sa priblíži k psovi o jeden krok, všímaj si jeho snahu. „Odvaha sa často stavia na predchádzajúcej odvahe,“ pripomína psychologička.

Pomôcť môže aj hra. Dieťa, ktoré sa bojí hmyzu, môže v bezpečnej vzdialenosti počítať včely a vymýšľať im mená. Pri strachu z oslovovania spolužiakov môže zisťovať, kto má rád rovnakú rozprávku alebo šport.

Otec modernej AI upozorňuje: 2-ročné dieťa chápe svet lepšie než ChatGPT. Prezradil, aká technológia príde po ňom

Kedy už na úzkosť nestačí rodičovská podpora

Bežnú obavu nemožno zamieňať s úzkostnou poruchou. Odbornú pomoc vyhľadaj, keď úzkosť trvá dlhšie, stupňuje sa, vyvoláva panické reakcie alebo výrazne zasahuje do školy, spánku, vzťahov a bežného fungovania dieťaťa.

Rovnako dôležité je nevystavovať dieťa strachu bez prípravy, proti jeho vôli alebo spôsobom, ktorý ho môže ohroziť. Cieľom nie je zlomiť jeho odpor. Cieľom je vytvoriť bezpečné podmienky, v ktorých postupne zistí: Bála som sa, no zvládla som to.

Práve z tejto skúsenosti nevyrastá iba menší strach. Vyrastá z nej sebadôvera, odolnosť a presvedčenie, že nové situácie nemusia predstavovať iba riziko. Môžu priniesť aj príležitosť.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti