Barbara navrhla kostýmy pre Netflix. „Z divadelnej práce sa v Kanade uživiť nedá, na projektoch som robila zadarmo“

Kanada je krajina, ktorú si veľa ľudí spája s nádhernou prírodou, vysokou kvalitou života a rozvinutým kreatívnym priemyslom. Častokrát ju vnímajú ako symbol lepšej budúcnosti. Ale je to naozaj tak? Svoje nám o tom vie povedať slovenská kostymérka Barbara Gregušová, ktorá pôsobí v Kanade.

Vancouver –„Hollywood“ Kanady

Barbara sa do Kanady presťahovala spoločne so svojou rodinou, keď mala 18 rokov. Po prvom roku v tejto krajine zvažovala návrat do Európy, avšak po úspešnom prvom ročníku na univerzite sa rozhodla ostať a vydať sa cestou filmu. Dnes je z nej úspešná kostymérka, ktorá pracovala aj pre veľké produkcie, akou je napríklad Netflix.

V rozhovore nám Barbara predstavila svoju cestu k tejto práci, ale povedala nám aj niečo viac o živote v tejto krajine.

• Ako vznikla spolupráca Barbary s veľkými produkciami?
• Dá v tomto odvetí v Kanade uživiť?
• Koľko času a financií si vyžaduje tvorba kostýmov?
• Aký je rozdiel medzi životom v Kanade a na Slovensku?

Kanada je pre mnohých vysnívanou krajinou. Čo vás priviedlo práve tam a ako si spomínate na svoje začiatky v cudzine? 

Kanada bola súčasťou života môjho otca, pretože tu žila jeho prababička s veľkou časťou rodiny. Keď mal osemnásť rokov, prišiel k nej na návštevu a krajina ho natoľko očarila, že sa sem chcel presťahovať natrvalo. Vrátil sa však späť na Slovensko kvôli láske k mojej mame štyri roky pred mojím narodením. Keď som mala štyri roky, naši sa pokúsili prvýkrát legálne vysťahovať – neúspešne. Až druhý pokus vyšiel a ocitli sme sa vo Vancouveri.

Začiatky neboli jednoduché – ani pre nás deti, ani pre rodičov. Mala som osemnásť, môj brat osem a každý z nás prežíval svoj kultúrny šok. Rodičia mali na Slovensku vybudované silné zázemie. Otec vlastnil reklamnú agentúru, obaja mali vysokoškolské vzdelanie a mama bola úspešná módna návrhárka, no tu to však nikoho nezaujímalo.

Po prvom roku v Kanade som úprimne zvažovala návrat do Európy. Chcela som odísť do Londýna a tam pokračovať v štúdiu. No keď som úspešne dokončila prvý ročník univerzity v Kanade a rozhodla sa ísť cestou filmu, uvedomila som si, že túto cestu chcem budovať práve tu.

Vzťah k šitiu (odevu) si človek buduje postupne. Kedy ste zistili, že práve tomuto sa chcete venovať naplno? 

Vzťah k odevu som mala odmalička, hoci som si to dlho neuvedomovala, že sa mu raz budem venovať naplno. Keď som mala desať rokov, začala som sa obliekať podľa seba – rifle a tričko. V šestnástich sa to zmenilo. Začala som si pre seba navrhovať a šiť oblečenie. Táto cesta ku kostýmom sa formovala postupne a prirodzene, aj keď som si to vtedy ešte neuvedomovala.

Keď som sa ešte v Európe hlásila na vysokú školu, zvažovala som tri hlavné smery. V Kanade som však zistila, že školský systém vo Vancouveri funguje úplne inak. Štúdium umeleckých odborov bolo nielen extrémne drahé, ale často nezodpovedalo mojim očakávaniam v porovnaní s európskymi štandardami.

Najlepšou a najzmysluplnejšou voľbou sa tak stali kostýmy pre divadlo a film na Capilano University. Práve tam som sa definitívne rozhodla, že sa budem kostýmovému dizajnu venovať naplno.

Mnohí snívajú o práci vo filme. Ako sa zrodila vaša spolupráca s veľkými produkciami, akou je napríklad Netflix? 

Moja profesionálna cesta sa začala prácou na televíznych filmoch pre Hallmark a Lifetime. Jeden z týchto projektov produkoval Brad Krevoy, producent dobového seriálu When Calls the Heart pre Hallmark Channel. Po prvých dvoch sezónach – ktoré sa líšili nielen štýlom, ale aj v kostýmovom prístupe – hľadala produkcia nový smer.

Prvá séria bola historicky verná (rok 1910), druhá pôsobila modernejšie. Keď ma oslovili, aby som prevzala kostýmový dizajn, zadanie znelo jasne: spojiť oba prístupy a vytvoriť nový, ucelený vizuálny štýl. Odvtedy som hlavnou kostýmovou návrhárkou seriálu a pôsobím na ňom dodnes.

Popritom Brad Krevoy produkoval aj vianočný film The Knight Before Christmas s Vanessou Hudgens pre Netflix. Veľmi si prial moju účasť na projekte ako kostýmovej výtvarníčky. Pred samotnou spoluprácou som však musela prejsť výberovým procesom a získať schválenie od Netflixu.

Niektoré projekty človeku zostanú pod kožou. Na ktorý si spomínate najradšej?

Mala som šťastie, že si moja vtedajšia profesorka všimla môj záujem a potenciál a dala mi príležitosť navrhovať kostýmy priamo pre školské inscenácie. Počas štúdia som začala pravidelne pracovať pre univerzitné divadlo ako dizajnérka.

Moja prvá veľká divadelná produkcia bola Rodgers & Hammerstein’s Cinderella v roku 2009, za ktorú som získala svoju prvú nomináciu na Ovation Awards. Druhá nominácia prišla s muzikálom Anna zo Zeleného domu. Práve rozprávkové, fantasy a historické kostýmy sa stali mojou srdcovkou. 

Medzi moje najobľúbenejšie filmové projekty patria The Unauthorized Beverly Hills, 90210 Story a Harry & Meghan: Escaping the Palace, oba produkované pre televíziu Lifetime.

Nie každý vidí, koľko úsilia je za jedným odevom. Koľko času a financií si vyžaduje vytvoriť kostým od návrhu? 

Nie každý si uvedomuje, koľko úsilia, času a financií sa skrýva za jedným kostýmom – najmä preto, že nikdy nejde len o jeden kus. Každý kostým musí fungovať ako súčasť celku, vizuálne aj dramaticky. 

Za hotovým odevom je množstvo neviditeľnej práce: od vízie vychádzajúcej zo scenára, cez konzultácie s režisérom, výskum a návrh, až po samotnú výrobu, skúšky a nevyhnutné úpravy podľa svetla, pohybu herca alebo záberu kamery. Všetko závisí od typu kostýmu – súčasné, historické, rozprávkové alebo sci-fi odevy si vyžadujú odlišný prístup, materiály aj technické riešenia.

Rozpočet je kľúčový pre celý projekt – nejde len o cenu jedného kostýmu, ale o celkový obraz: počet postáv, počet prezlečení, štýlovú jednotnosť. Samozrejme, existujú výnimočné kusy, ktoré si žiadajú viac pozornosti a financií – napríklad svadobné šaty.

Život v Kanade patrí medzi finančne náročnejší. Viete sa ako kostymérka pohodlne uživiť?

Povedala by som ako kedy. Aby som sa dostala tam, kde som dnes, musela som si vybudovať portfólio a pracovať na mnohých projektoch zadarmo alebo za veľmi nízke honoráre. Z divadelnej práce sa v Kanade uživiť nedá. Vo filme je to lepšie, ale aj tam je to o reputácii. Musíte robiť kvalitnú prácu, byť spoľahlivá a profesionálna, aby ste dostávali ďalšie ponuky. Je to veľmi konkurenčné prostredie, kde sa stabilita nedosiahne ľahko, ale dá sa to.

Práca v kreatívnom priemysle býva často nestála. Máte pravidelný príjem, alebo ide skôr o projektovú prácu?

Film je vždy projektová práca. Ale odkedy som začala pracovať vo filme na plný úväzok, pracujem prakticky nepretržite. Samozrejme, niektoré veci sa nedajú ovplyvniť – napríklad počas pandémie covidu sme tri mesiace vôbec netočili.

Podobne aj nedávne štrajky scenáristov a hercov v USA ovplyvnili veľa projektov – našťastie, tej produkcie, v ktorej som práve navrhovala kostýmy, sa to nakoniec nedotklo.

Po týchto štrajkoch sa filmový priemysel dosť zmenil. Začalo sa točiť menej, rozpočty sú menšie a mnohé produkcie sa presúvajú mimo veľkých miest, kde je výroba lacnejšia. Tá istota, ktorá kedysi bola, už dnes nie je samozrejmosťou.

Kostymérka Barbara, ktorá sa dostala až k projektom pre Netflix

GALÉRIA+ 5

Investícia do kvalitných materiálov môže poriadne narásť. Musíte si všetko zabezpečovať sama, alebo vám to produkcie hradia? 

Celý proces – od kreatívneho návrhu cez výrobu až po nákup – zastrešujem sama, no všetky náklady hradí produkcia.

Vancouver je známy ako silné centrum filmovej a televíznej produkcie. Musíte sa o projekty doslova biť, alebo vám už ponuky prichádzajú samy?

Biť určite nie. Ak má producent záujem, aby som pracovala na konkrétnom projekte, osloví ma a pošle mi scenár. Ak ma zaujme, pošle moje resumé na schválenie televíznej stanici alebo platforme. Potom nasleduje pohovor a konečné rozhodnutie je na tíme ľudí, ktorí posudzujú, či sa na daný projekt hodím.

Stáva sa, že niektoré projekty musím odmietnuť, lebo som už v tom čase zarezervovaná inde, a samozrejme, sú aj také, ktoré som jednoducho nedostala. Niekedy to zamrzí, ale verím, že všetko sa deje z nejakého dôvodu.

Práca v tejto oblasti býva veľmi časovo náročná. Ako sa vám darí skĺbiť náročné pracovné tempo so súkromným životom? 

V tomto nie som práve najlepšia. Vždy som sa naplno ponárala do práce, najmä preto, že filmový priemysel je svojím spôsobom 24/7. 

Odkedy sa nám narodila dcérka Lizzie, veľa sa zmenilo. Filmová produkcia nie je odvetvie, ktoré by bolo prirodzene nastavené na rovnováhu medzi kariérou a rodinným životom. 

Pracovné dni často trvajú 12 a viac hodín, a preto je ťažké nájsť rovnováhu, ale snažím sa. Do práce som sa vrátila už mesiac po pôrode, keď ma oslovila Candace Cameron Bure, s ktorou spolupracujem už viac než desať rokov. Prvé dva filmy som preto robila z domu – vrátane väčšiny kostýmových skúšok –, aby som mohla byť pri dcérke, keď ma potrebovala. 

V čom vidíte najväčší rozdiel medzi životom v Kanade a u nás na Slovensku? Myslíte si, že by ste sa s takýmto povolaním uživili aj u nás? 

Najväčší rozdiel sú ceny nehnuteľností. Vancouver je extrémne predražený. Bežný pracujúci človek si tu dom prakticky nemôže dovoliť. V Európe by ste za tie isté peniaze mali krásnu nehnuteľnosť, napríklad v Taliansku – a ešte by vám aj zostalo. Proste je to neporovnateľné.

Čo sa týka povolania – každé existuje v nejakej forme v každej krajine. Nie je to o tom, kde ste, ale o tom, či ste v tom, čo robíte, dobrý, či máte talent a či sa nájde niekto, kto ho rozpozná a dokáže oceniť.

Život za oceánom má svoje výhody aj tienisté stránky. Je niečo, čo vám v Kanade vyslovene nevyhovuje? 

Školský systém. Deti si tu voliteľné predmety vyberajú príliš skoro a často nedostanú dostatočne pevné všeobecné základy, ako u nás. Škola ich nenaučí širšiemu prehľadu ani ich dostatočne nepripraví na rozhodovanie o budúcnosti. 

Potom, keď sa neskôr rozhodnú študovať konkrétny odbor, môže im napríklad chýbať maturitná matematika, lebo si ju kedysi nevybrali – a musia si ju dobiehať neskôr.

A popri tom mi, samozrejme, chýba aj silnejšie kultúrne zázemie – divadlo, architektúra, história a ten každodenný kontakt s európskou kultúrou, ktorý Kanada jednoducho nemá.

Hoci ste zakotvili v zahraničí, korene sú silná vec. Premýšľali ste niekedy nad tým, že by ste sa vrátili domov? 

Domov je veľmi zvláštny pocit. V Kanade som sa nikdy necítila naozaj ako doma – je to pocit, ktorý mi táto krajina nikdy nedala, vždy mi tu niečo chýbalo – možno práve ten domov.

Zároveň, keď sa vrátim na Slovensko, ani tam sa už necítim byť celkom doma. Keď raz odídete, všetko sa zmení. Odkedy sme sa presťahovali do Kanady, začala som domov vnímať skôr ako celú Európu. A úprimne, myšlienka na návrat do Európy ma sprevádza takmer každý deň.

Mladí ľudia často váhajú, či sa pustiť do niečoho kreatívneho. Čo by ste odkázali tým, ktorí túžia pracovať v kreatívnom odvetví, ale boja sa neúspechu? 

Treba začať myslieť pozitívne – pokiaľ to neskúsiš, nikdy nezistíš, či by si v tom neuspel. Ak máš talent, kreativitu a nevieš si predstaviť robiť niečo iné, určite to stojí za pokus. Dôležité je nevzdať sa bez boja a ísť za svojím cieľom aj cez prekážky – tie tam budú vždy. A aj keby si nakoniec zistil, že to nie je pre teba, aspoň si budeš môcť povedať: „Skúsil som to.“

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti