Čo ma nauči­li šty­ri roky v McDo­nalds?

/ 4. decembra 2015 / Tools a produktivita

Šty­ri roky svoj­ho živo­ta som strá­vil prá­cou v McDo­nalds, strie­da­vo na part-time a full time. A celý čas som sa sna­žil nájsť si lep­ší job.

Nikdy som výraznejšie nepostúpil v rebríčku, nikdy som nebol manažérom a nikdy som tam nič výraznejšie nedosiahol. Prečo? Pretože som bol totálnym stelesnením toho, ako si ľudia predstavujú zamestnanca McDonalds. Lenivý, sprostý a bez iniciatívy.

Tento stereotyp premýšľania iných som celé tie roky vnímal z rôznych uhlov. Tváre mojich rodičov, keď som im povedal, že tam začínam pracovať. Poznámky priateľov ako, "Stále pracuješ v McDonalds?" alebo "Nikdy by som tam nedokázal robiť." Snaha mojich priateľov, ktorá mi dávala jasne najavo, že to nevnímajú ako skutočnú prácu, "Veď tam proste dnes nechoď, poď radšej piť."

 

 

 

Tieto slová mali na moje sebavedomie čoraz väčší vplyv. Bol som fakt hrozný zamestnanec, hanbil som sa za to, bol som pomalý, šíril som zlé meno a zďaleka som sa nesprával podľa etikety. Pomaly som začal sám seba presviedčať, že som pre mekáč príliš dobrý. Stále som si vravel, "Táto práca je fakt na h****. Ale potrebujem prachy." Veď som bol mladý študent, ktorý miloval konverzácie do hĺbky. Nebol som stvorený na fyzickú drinu.

Nikam som sa neposúval. A čo bolo horšie, ani som sa nikam posúvať nechcel. Prečo by som sa mal snažiť byť dobrý v niečom, čo je pod moju úroveň?

No v priebehu času sa môj postoj začal meniť. Sám seba som sa pýtal, aký je rozdiel medzi mekáčom a bežnými entry level jobmi? Prečo sa mám za toto hanbiť? Pretože pracujem pre veľkú korporáciu? Pretože to je fast food? A tá bageta na stanici je čo? Pretože to nie je práca pre intelektuála? A práca na kase či na recepcii je?

A potom som si to uvedomil. McDonalds bol predurčený poskytnúť prácu všetkým, ktorí nemôžu robiť nič iné. Na všetky tieto entry level pozície prijímajú ľudí, no nie takých ľudí, akí so mnou pracovali v mekáči. V McDonalds so mnou pracovali ľudia s postihnutím, s nadváhou, tínedžeri... A títo ľudia sa stali základným stavebným kameňom našej pobočky. Stali sa najlepšími zamestnancami. A je mojou hanbou, že som si myslel, že som pre nich príliš dobrý. Myslel som si, že som inteligentnejší, šikovnejší a talentovanejší ako všetci moji kolegovia. Zaslúžil som si "dobrú" prácu.

 

 

A tento môj postoj bol ešte nechutnejší ako tie hranolky v starom oleji. Pretože nie som o nič lepší, ako ostatní zamestnanci McDonalds.

Sú rôzne typy práce a nemali by sme ľudí súdiť podľa toho, čo robia. V čom mám na mojich spolupracovníkov, ktorí niekedy makajú aj 20 hodín, len aby si v noci opitý dostal svoj cheesebuger? V čom som lepší ako ľudia v kuchyni, ktorí pripravia tisíce burgerov denne a nesmú sa pomýliť, inak by ich čakal nepríjemný telefonát? Zákazníci čakajú, sú pripravení kričať, sú pripravení hádzať nápoje a použiť arogantné výrazy pre chýbajúci kečup. Aby som toto zniesol, na to jednoducho nemám. Toto sú skutočné skilly, nie "Internet - mierne pokročilý".

A ak si myslíš, že pri práci na recepcii alebo za kasou si lepší ako oni, tak sa poriadne mýliš.

Moje štyri roky v McDonalds boli nenahraditeľné. Jasne, už nikdy nechcem robiť hranolky a burgery, no naučil som sa niečo dôležitejšie. Prestal som byť arogantný. Prestal som ľudí súdiť podľa ich zamestnania. Vyvinul som si empatiu.

A ak má byť toto všetko škvrnou na mojom životopise, tak to fakt nechápem.

 

zdroj: medium.com

Pridať komentár (0)