Daniela začínala s prácou už v 15 rokoch: Mladých netreba presviedčať, aby neodchádzali zo Slovenska. Dôležité je niečo iné

Väčšina mladých ľudí vníma hranice regiónu ako bariéru, ktorú je potrebné čo najskôr prekonať, aby ich kariéra nabrala ten správny smer. Daniela Chovancová mala pred pár rokmi jasný plán odísť zo Slovenska do Prahy, pretože verila, že príležitosti na veľké veci vznikajú len za hranicami.

Dnes však pôsobí v Košiciach a ukazuje, že úspech nie je otázkou adresy, ale schopnosti obklopiť sa ľuďmi, ktorí človeka tlačia vpred aj v momente, keď má chuť to vzdať. V rozhovore odkrýva úprimný pohľad na svet freelancingu a budovania vlastného štúdia od úplnej nuly a bez prikrášľovania reality.

Daniela hovorí o tom, ako ju skorý štart v biznise pripravil o časť dospievania, ale zároveň jej otvoril dvere k projektom, ktoré menia životy v celých regiónoch.

Jej príbeh je o pokore a hľadaní rovnováhy medzi prácou a osobným naplnením v prostredí, kde byť jedným z mála aktívnych môže byť najväčšou konkurenčnou výhodou.

• Prečo niekedy odchod do zahraničia nie je tou najrýchlejšou cestou k rastu?
• Čo dokáže s tvojou kariérou urobiť správne zvolená komunita?
• Aká je skutočná cena za úspešný biznis rozbehnutý už počas strednej školy?
• Je možné vybudovať si meno v silnej konkurencii aj bez dlhoročnej praxe?
• Kde hľadať odvahu na freelancing v prostredí, ktoré praje skôr istote?
• Čo sa stane, ak tvoj prvý startupový pokus nevyjde podľa predstáv?
• Existuje recept na porazenie pocitu osamelosti v malom regióne?
• Ako získať reálnu dôveru klientov, ak začínaš v mladom veku?
• Prečo je dôležité nájsť rovnováhu medzi egom a prácou pre komunitu?
• Dokáže jedna rada zmeniť tvoj pohľad na to, či zostať na Slovensku?

Ešte pred pár rokmi si mala jasný plán odísť zo Slovenska do Prahy. Bolo to skôr frustráciou zo systému, nedostatkom príležitostí alebo vnútorným pocitom, že „tu sa nedá vyrásť“?

Mala som pocit, že ak chcem rásť rýchlo, musím ísť von. Nebola to jedna frustrácia, skôr presvedčenie, že „tam“ je viac príležitostí.

Dnes to vidím inak. Nešlo o krajinu, ale o to, že som ešte nemala okolo seba prostredie, ktoré by ma ťahalo dopredu. Keď som ho našla, zrazu tie príležitosti vznikali aj tu.

Dnes vedieš komunitu mladých ľudí v Košiciach a snažíš sa ich presvedčiť, že odchod nie je jediná cesta. Nie je to v určitom zmysle boj proti realite, keď mnohé objektívne podmienky (od platov po pracovné možnosti) sú v zahraničí lepšie?

Realita je, že v zahraničí sú často lepšie platy aj viac ponúk. To netreba prikrášľovať. Ale práve preto tu vzniká iný typ príležitosti – byť medzi prvými, ktorí niečo budujú. Na Slovensku často nie si jeden z tisícov, ale jeden z mála. A to ti dáva obrovský priestor rásť, ak si aktívny.

Ja sama som to zažila. Nexteria mi výrazne pomohla s podnikaním, našla som vďaka nej množstvo klientov a rozbehla som aj ďalšie vzdelávacie projekty. Keby som išla do zahraničia, pravdepodobne by som nenašla odvahu stať sa freelancerkou ani rozbehnúť vlastné projekty.

Nejde o to presviedčať ľudí, aby neodchádzali. Ide o to, aby vedeli, že majú aj inú možnosť.

Vo svojom príbehu spomínaš osamelosť mladých v regiónoch. Ako sa tento pocit reálne prejavuje v živote ľudí, s ktorými pracuješ, a prečo je podľa teba taký podceňovaný?

Tento pocit osamelosti sa prejavoval veľmi nenápadne – ja sama pochádzam z regiónu Starej Ľubovne, kde som už od malička cítila, že tu nechcem zostať.

Chcela som ísť tam, kde sú ľudia s nápadmi a chuťou tvoriť. Postupne som študovala v Prešove a nakoniec som sa presunula do Košíc, kde som však tiež výrazne zápasila s tým, že mi ten región nepripadal dosť.

Až keď som objavila komunitu Nexterie, začala som vnímať, ako dôležité je, keď niečo prepája ľudí z regiónov, ale aj tých, ktorí študujú v Bratislave či Brne. Zrazu som našla komunitu, kde rastieme spolu, bez ohľadu na to, odkiaľ sme prišli. A to okolie je plné aktívnych ľudí, ktorí majú veľké sny, či už v biznise, alebo v spoločenských iniciatívach, a ukazujú, že aj tu sa dajú tvoriť veľké veci.

zdroj: archív Daniela Chovancová

Nexteria sa prezentuje ako komunita, ktorá mení životy. Ako však vyzerá jej reálny vplyv? Koľko ľudí po absolvovaní programu skutočne zostáva v regiónoch a buduje tu kariéru?

Regionálne časti Nexterie sa ešte stále len rozbiehajú, ale tento rok už privítame prvých absolventov v Košiciach. Ten pokrok a dosah však vidíme už teraz – jednotlivci sa k nám hlásia s tým, že hľadajú poslednú šancu práve tu v Košiciach.

A mnohým z nich sa to podarilo už po prvých mesiacoch – prostredníctvom praktických spoluprác s firmami a organizáciami získali kľúčové skúsenosti a vďaka tomu sa lepšie uplatnili, alebo rozbehli vlastné projekty.

A hoci sa táto časť rozbieha, výsledky vidíme už celoslovensky – najmä vďaka bratislavskej Nexteria Leadership Academy, ktorá tento rok oslavuje 18. výročie. Tu sú výsledky obdivuhodné – v množstve projektov, či už biznisových, neziskových alebo vzdelávacích, ktoré naši absolventi zakladajú počas programu, alebo po ňom vďaka sieti kontaktov – už 12 ľudí z našej komunity bolo ocenených v rebríčku Forbes 30 pod 30.

zdroj: archív Daniela Chovancová

Program Nexterie je pomerne intenzívny a časovo náročný. Je podľa teba dostupný aj pre mladých, ktorí nemajú finančné zázemie alebo musia popri tom pracovať, alebo ide skôr o výberovú skupinu?

Je to výberový program, ale rozhodne nie elitársky – nie je len pre tých s dokonalým zázemím. Najdôležitejšie je odhodlanie, túžba učiť sa a aktívne na sebe pracovať. Zároveň je pravda, že je intenzívny, a preto si vyžaduje disciplínu a dobré plánovanie.

Na druhej strane, ten plán aktivít je flexibilný – každý si ho môže prispôbiť podľa vlastných priorít a záujmov. A čo je veľmi dôležité – nechceme, aby financie boli prekážkou, preto poskytujeme štipendiá podľa možností študentov. V niektorých prípadoch dokonca aj 100-percentné štipendium.

zdroj: Nexteria

Začala si pracovať už ako 15-ročná a veľmi skoro si sa dostala k reálnym projektom. Do akej miery ťa tento náskok posunul dopredu a do akej miery ťa pripravil o „bežné“ dospievanie?

Veľmi mi pomohlo, že som už od začiatku strednej školy pracovala priamo v mojom odbore. To mi dalo obrovský náskok – ešte predtým, ako som mohla naplno pracovať, som sa rozhodla skúšať rôzne projekty.

Zároveň mi to pomohlo získať zručnosti, ktoré som hneď začala posúvať ďalej, a tým som odštartovala aj svoju cestu vo vzdelávaní. Čo sa týka dospievania, áno, bola to výzva – musela som sa rozhodovať, či cez víkend pracujem na novom nápade, alebo idem na párty.

Určite to bola zmena – musela som rýchlo zmeniť štýl komunikácie a stať sa vyzretejšou. Ale keď sa na to pozerám dnes, pripadá mi to ako výber medzi neefektívnymi aktivitami a prácou na vlastných projektoch, ktoré mi už po strednej škole priniesli stabilnejší a pohodovejší život a napríklad aj možnosť cestovať a objavovať mnohé krajiny v Európe alebo Japonsko a ďalšie krajiny Ázie.

Freelancing sa často prezentuje ako slobodná a flexibilná forma práce. Aká je jeho odvrátená stránka, o ktorej sa medzi mladými ľuďmi hovorí málo?

Veľmi rýchlo zistíš, že nestačí byť dobrý v tom, čo robíš. Musíš vedieť svoju prácu aj ukázať, budovať si sieť kontaktov prostredníctvom komunít, získavať referencie a myslieť dopredu – napríklad na finančnú rezervu, aby ťa slabšie obdobia nestresovali.

Pre mňa freelancing nikdy nebol skratkou k slobode. Bol skôr vedomým rozhodnutím zobrať na seba viac zodpovednosti výmenou za to, že si môžem veci nastavovať podľa seba.

Vlastné digitálne štúdio boostello si budovala od nuly. Čo bola najťažšou fázou?

Získať si dôveru. Keď začneš v mladom veku, ľudia si ťa musia najprv „prečítať“. Naučilo ma to, že dôvera sa nebuduje slovami, ale konzistentnou prácou.

zdroj: Nexteria

Spomínaš, že si si musela vytvoriť finančnú rezervu, aby si zvládla neistotu freelancingu. Ako vyzerali tvoje začiatky z pohľadu peňazí a čo by si dnes spravila inak?

Moje začiatky vo freelancingu boli také, že som pracovala pre firmy na dohodu. Medzitým sa mi však už začali ozývať aj potenciálni klienti. Záujem na trhu prišiel vlastne sám, ešte skôr, ako som sa prezentovala ako freelancer alebo rozbehla vlastné štúdio. Keď som videla, že ten záujem prichádza sám – či už na základe mojej práce, alebo odporúčaní – vtedy vzniklo to rozhodnutie, že tieto inhouse spolupráce nahradím živnosťou a začnem sa venovať len freelancingu.

Vytvorila si aj vlastné produkty, napríklad aplikáciu Xploro. Kedy si si uvedomila rozdiel medzi prácou pre klienta a budovaním vlastného produktu?

Pri vlastnom produkte nesieš celé rozhodnutie – nielen „ako“, ale aj „prečo“. Xploro vzniklo z mojej vlastnej potreby, nie zo zadania. A to úplne mení spôsob, ako nad tým premýšľaš.

Projekt Wellnesso si napokon neudržala aktívny. Bol to skôr problém trhu, načasovania alebo tímu? Čo ťa tento neúspech naučil o podnikaní?

Tento startup sme vlastne budovali počas strednej školy vo voľnom čase, takže asi ani nemôžeme úplne hovoriť o podnikaní. Napriek tomu to bol prelomový krok v mojej kariére – bol to moment, keď som začala viac vnímať vlastné schopnosti. Aj keď sa ten projekt sám osebe nestal úspešným produktom, tieto vlastné produkty mi dodnes slúžia ako silné referencie a sales nástroje.

Popri práci sa venuješ aj dobrovoľníctvu a práci s deťmi v krízových centrách. Čo ti tieto skúsenosti ukázali o realite Slovenska, ktorú si možno predtým nevidela?

Ukázali mi veľa pokory. Keď človek pracuje s deťmi a rodinami v ťažších podmienkach, veľmi rýchlo si uvedomí, že nie každý štart je rovnaký a že motivácia sama osebe nestačí, ak chýba stabilita, podpora alebo bezpečné zázemie. Zároveň mi to pripomenulo, aké dôležité je odovzdávať deťom chuť učiť sa, veriť si a mať väčšie sny, aj keď ich realita niekedy vedie k veľmi striedmym očakávaniam.

zdroj: archív Daniela Chovancová

Hovoríš o potrebe „poraziť ego“ a nájsť rovnováhu mimo práce. Bol to proces, ktorý prišiel postupne, alebo si narazila na bod, keď si si uvedomila, že takto to ďalej nejde?

Narazila som na pracovný aj osobný konflikt a vtedy mi veľmi pomohla moja koučka. Vďaka sebapoznaniu som lepšie pochopila svoje motivácie a že nie je ideálne všetko svoje naplnenie smerovať len k práci. Na tej ceste prídu úspechy, ale aj neúspechy, a práve preto je dôležité mať v živote aj ďalšie súčasti – ako komunitu, dobrovoľníctvo alebo viac oddychu a športu.

Keby si dnes mala dať jednu úprimnú radu mladému človeku z regiónu, ktorý stojí pred rozhodnutím odísť alebo zostať, čo by si mu povedala?

Neodchádzaj len preto, že ešte nevidíš príležitosti na prvý pohľad. Najprv si skús vytvoriť okolo seba prostredie, ktoré ťa bude ťahať dopredu – ľudí, komunitu, vlastné projekty. A potom sa rozhodni – z rastu, nie zo strachu.

Čítaj viac z kategórie: Biznis a startupy