„Hory za fotky neplatia, predsa sa nimi živím.“ Filip z Revúcej vystavuje v Dubaji, Tokiu či New Yorku (ROZHOVOR)

Z malého mestečka uprostred ničoho až k prestížnym výstavám v Tokiu, New Yorku či Dubaji. Slovenský krajinársky fotograf Filip Hrebenda dokázal, že talent a vytrvalosť môžu prekonať akékoľvek geografické či sociálne bariéry. Jeho fotografia sopečnej erupcie na Islande otvorila dvere do najvyšších sfér svetového fotografického umenia.

Z Revúcej do najprestížnejších galérií

Filip, ktorý svoje prvé kroky robil s fotoaparátom zakúpeným od kamaráta v osemnástich rokoch, dnes vystavuje v najprestížnejších galériách sveta. Jeho príbeh nie je len o technickej dokonalosti, ale predovšetkým o vášni k prírode a schopnosti zachytiť jej najdrsnejšie chvíle.

„Dobrá fotka nevznikne za pekného počasia,“ tvrdí Hrebenda. Namiesto toho čaká v extrémnych podmienkach, po búrkach a v mrazoch, aby zachytil momenty, ktoré bežný turista nikdy neuvidí.

• Cesta od prvého foťáku k samostatnej výstave v Dubaji
• Fotenie sopky na Islande prinieslo 5 medzinárodných ocenení
• Tajomstvá fotenia v extrémnych podmienkach
• Ako sa živiť fotografovaním prírody bez stabilného príjmu

Mohol by si nám priblížiť, ako sa rodák z Revúcej dostal k fotografovaniu krajiny a čo ťa viedlo k špecializácii práve na krajinársku fotografiu?

Revúca je malé mestečko uprostred ničoho. To je však super pre každého, kto má rád prírodu. Myslím, že to, odkiaľ pochádzam, do veľkej miery prispelo k tomu, že som sa nakoniec začal venovať fotke krajiny. Aby bol v tomto žánri niekto naozaj dobrý, musí mať v prvom rade rád prírodu.

Od mala som rád chodieval na hory, či už do neďalekej Muránskej planiny alebo do Tatier, kam sme s kamarátmi chodievali prespávať a obdivovať pekné východy slnka. Keď som mal približne 18, kúpil som od jedného z kamarátov svoj prvý foťák, lebo som chcel tie pekné momenty zachytiť. Vzťah k horám a prírode u mňa vlastne plynule prešiel do krajinárskej fotky.

Kedy si si uvedomil, že fotografovanie by sa mohlo stať tvojou profesionálnou dráhou namiesto hobby?

Fotenie ma fakt bavilo. Stále častejšie som na hory začal chodievať práve preto, aby som urobil nejakú výnimočnú fotku. Posúval som hranice toho, čo som ochotný pre záber urobiť. Samozrejme, v rámci relatívnej bezpečnosti. Asi po dvoch rokoch začali prichádzať prvé úspechy a výhry v súťažiach.

Moju tvorbu si začínali všímať médiá na Slovensku, ale aj v zahraničí. Ľudia mi dokonca začali písať, či by som pre nich neotvoril nejaký kurz fotografie, v ktorom by som ich naučil svoj štýl. A tak som sa raz v roku 2018 počas prestávky v predošlej robote rozhodol, že takýto kurz otvorím. Postol som info o ňom na sociálne siete a vypredal sa ešte skôr, ako mi skončila zmena.

Vtedy som pochopil, že to môže byť cesta, ako robiť konečne niečo, čo ma baví. V priebehu roka som otvoril ešte zopár víkendových kurzov v Tatrách, a keď som videl, že je o ne záujem, dal som v predošlej práci výpoveď a začal som sa venovať už len foteniu.

zdroj: Filip Hrebenda

Ktorá z tvojich fotografií ti otvorila dvere do prestížnych svetových médií ako National Geographic alebo BBC?

Tých fotiek bolo viac. Väčšinou to bolo spojené s výhrou v nejakej medzinárodnej súťaži. Najprelomovejšia bola fotka „Born of Fire“, ktorá vznikla v roku 2021 pri čerstvej sopke na Islande. Nebolo vtedy ľahké dostať sa na Island, keďže sme boli uprostred covidových opatrení. Ako profesionálny fotograf som si však na Island vybavil pracovnú cestu, absolvoval som karanténu a všetko potrebné testovanie, lebo som vedel, že sa chystá zaujímavá erupcia. A tak keď sopka vybuchla, bol som na správnom mieste.

Krátery sa vytvorili uprostred hôr, takže som sa tam musel dostať len podľa polohy a dymu, ktorý z kráterov vychádzal. Aj samotné fotenie bolo dosť náročné. Neustále bolo treba myslieť na jedovatý plyn v okolí, smer vetra, možnosť, že sa v okolí otvorí zem a vytvorí ďalšie lávové rieky a podobne. No stálo to za to.

Bol to neopísateľný zážitok a vznikla počas toho aj spomínaná fotka. Tá v nasledujúcich mesiacoch vyhrala veľa prestížnych ocenení a priniesla mi titul „Nature Photographer of the Year 2021“ v Tokiu, New Yorku, Moskve, Budapešti a Paríži, kde bola aj vystavená. Chytili sa toho aj veľké médiá, čo tú fotku nakoniec dosť preslávilo.

Mohol by si nám opísať svoj tvorivý proces pri fotografovaní krajiny? Koľko času venuješ príprave pred samotným fotografovaním?

Veľakrát fotím na miestach, kde bežný turista nechodí. Preto musím vždy dobre plánovať. Snažím sa nájsť zaujímavé nepoznané lokality cez zobrazenie terénu v Google Earth. Ak nájdem miesto, ktoré má potenciál, vydám sa tam a preskúmam ho aj fyzicky.

Potom to už len chce nájsť si správnu kompozíciu a veľa trpezlivosti pri čakaní na ideálne svetlo. Niekedy sa pošťastí a podmienky sa podaria už v prvý deň, inokedy to trvá aj viac dní, ktoré musím stráviť v divočine. Nie vždy je to však taká romantika, ako to môže znieť. Dobrá fotka nevzniká za pekného počasia, ale najčastejšie po obdobiach dažďov, po búrkach alebo v extrémnych mrazoch.

A tie podmienky si musí fotograf pri čakaní na dobré svetlo proste odtrpieť. No vždy to stojí za to.

zdroj: Filip Hrebenda

Aký význam pre teba malo ocenenie z fotografického festivalu v Dubaji a akým spôsobom táto skúsenosť ovplyvnila tvoju ďalšiu tvorbu?

Veľmi ma potešilo, pretože Xposure je najväčší fotografický festival na svete, ktorý organizuje miestna kráľovská rodina. V roku 2024 na ňom získala ocenenie fotka „Night Hunter“, ktorá vznikla v Tatrách. S manželkou sme si teda toto ocenenie boli prevziať. No moja tvorba ich oslovila až tak, že ma pozvali, aby som v rámci tohtoročného festivalu odprezentoval samostatnú výstavu.

To ma trochu prekvapilo, pretože na festivale každoročne vystavujú iba najväčšie osobnosti zo sveta fotografie. Bola to však super príležitosť, ako svoju tvorbu opäť ukázať na podujatí svetového formátu. Na festivale som okrem výstavy mal aj niekoľko prednášok, v ktorých som predstavil návštevníkom a ostatným fotografom myšlienku svojej výstavy, ktorou bola ochrana tých krásnych miest, ktoré sa mi počas svojej kariéry podarilo odfotiť.

Myslím, že sa to aj podarilo. Ako vystavovateľ som za svoj prínos pre festival dostal ďalšie ocenenie – takého malého, „foto-Oscara“.

zdroj: Filip Hrebenda

Ako vnímaš rozdiel v prezentácii tvojich diel v rôznych svetových metropolách – v čom sa odlišujú reakcie publika v Tokiu, New Yorku či Osle?

Ako fotograf som dosť aktívny a vyťažený. Preto som na mnohých miestach, kde mi organizovali výstavy, nemohol byť osobne. Vo všeobecnosti by som ale povedal, že na takýchto výstavách bez ohľadu na to, kde boli, je vždy úžasná atmosféra. Navštevujú ich hlavne ľudia, ktorí majú niečo spoločné s umením, milovníci prírody alebo čohokoľvek, čo je s ňou spojené.

Preto si s nimi mám vždy čo povedať. Je super vidieť, ako pri vystavených fotkách stoja ľudia z celého sveta a obdivujú tie krásne miesta, o ktorých veľakrát ani nevedeli, že existujú. Často sa pýtajú na to, ako fotky vznikli a ja im vždy veľmi rád vyrozprávam príbehy, ktoré im dajú celkový obraz. Z takýchto výstav odchádzajú so zaujímavým zážitkom a ja s dobrým pocitom, že sa im fotky páčili.

V tomto bol napríklad dosť špecifický Dubaj, ktorý je obrovským mixom rôznych ľudí a kultúr. Vyžadovalo si to špecifický prístup, zvlášť keď prišiel na prehliadku miestny kráľ s ochrankou. Povedal som si však, že sa k nemu budem správať rovnako priateľsky ako k ostatným. Podali sme si ruky ako normálni chlapi a vyrozprával som mu pozadie všetkých fotiek, ktoré ho zaujali. Večer sme si ešte dokonca napísali. Myslím, že sa takémuto normálnemu prístupu potešil.

Slovensko je krajina s nádhernou prírodou – ktoré miesta na Slovensku považuješ za fotograficky najvďačnejšie?

Je to tak. Za mňa sú to určite Tatry a Muránska planina. Vo Vysokých Tatrách mám napríklad veľmi rád Rysy, okolie Téryho chaty, dolinu Zeleného plesa. Do Západných Tatier často chodievam fotiť na Volovec a Plačlivé. Muránska planina je zas úplná lesná divočina, v ktorej sa dajú nájsť zaujímavé scény, ktoré pripomínajú pralesy.

Fotenie týchto miest je však zvlášť v Tatrách stále komplikovanejšie, kvôli veľkému počtu turistov. V posledných rokoch sú počas sezóny viac ako prepchaté. Preto už do Tatier chodievam hlavne mimo sezóny.

zdroj: Filip Hrebenda

Ktorá zahraničná lokalita ťa ako fotografa najviac zaujala a rád sa tam vraciaš?

Každá lokalita je špecifická a má svoje čaro. Najradšej sa asi vraciam na Island, lebo je z pohľadu fotografa veľmi pestrý. Na malom území sa tu dajú fotiť ľadové jaskyne, obrovské vodopády, „mesačná krajina“, ale aj aktívne sopky. Je drsný, ale krásny.

V zime zas často chodievam do severných nórskych fjordov, kde mám vždy pocit, že som na konci sveta. Je to zakaždým veľmi príjemný útek od bežného života.

Mohol by si nám priblížiť, ako sa vyvíjal tvoj fotografický štýl od začiatkov až po súčasnosť?

Myslím, že už od začiatku som chcel svojimi fotkami ľuďom priniesť pohľad na to, aká je príroda drsná a zároveň krásna. Asi by som to nazval „krásou v chaose“. Stále viac som sa snažil zachytiť zaujímavé miesta počas čo najdrsnejších podmienok, no stále viac som dbal na estetiku, kompozíciu a harmóniu farieb. Keď pracujem na nejakej fotke, vždy si najskôr musím zodpovedať dve otázky:

1) Akú emóciu chcem na diváka fotkou preniesť? 

2) Čo urobiť pre to, aby sa mi to podarilo?

V podstate chcem pri každej fotke dosiahnuť to, aby divák, ak sa na niektorú z mojich fotiek pozrie, cítil to, čo som cítil počas jej fotenia ja.

Ak mi počas fotenia mrzli prsty, chcem, aby obrazne mrzli aj divákovi. Ak som stál pol dňa v daždi, chcem, aby sa tak cítil aj divák. Samozrejme, často je to o subjektívnom pocite, no keď sú fotky na výstavách vytlačené vo veľkom formáte a vidím, že to všetko pri pohľade na ne návštevníci cítia, viem, že som to urobil správne.

zdroj: Filip Hrebenda

Aké technické vybavenie v súčasnosti používaš a ktorý prvok tvojej výbavy považuješ za nenahraditeľný?

Používam fototechniku od Sony, ktorá toho v teréne dosť vydrží. Ale na značke až tak nezáleží. Dôležitejšie je mať techniku, ktorá fotografa neobmedzuje v tom, čo chce robiť. Okrem toho si so sebou nosievam dron, ktorý mi dovolí odfotiť veci z inej perspektívy.

Paradoxne sú pre mňa najdôležitejšou časťou výbavy vysoké gumáky a snežnice. Darmo by som mal kvalitný foťák, ak by som sa nedostal na miesta, kde urobím výnimočnú fotku. A také fotky často vznikajú, keď stojím po kolená v rieke, alebo vyjdem so snežnicami na miesto, kde by sa bez nich človek nemal šancu dostať.

Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň alebo týždeň, keď práve necestuješ za fotografovaním?

Čo sa týka pracovného života, nie je to len o cestovaní a fotení. Veľa vecí musím urobiť a naplánovať, keď som doma. S mnohými vecami mi pomáha manželka, ktorá vlastne robí naplno so mnou. Má na starosti veci, na ktoré by som nemal čas. Napríklad účtovníctvo, zmluvy, pripomína mi rôzne termíny a podobne.

Bez nej by som bol asi hotový. Tak sa môžem sústrediť na plánovanie expedícií, komunikáciu s klientmi, ktorí s nami na ne chodia, spracovanie fotiek, prácu na webe, písanie článkov a rôzne interview, ako napríklad teraz. Je to veľmi pestrá práca, ktorá si vyžaduje okrem samotného fotenia aj schopnosť propagovať sa a komunikovať s rôznymi sponzormi a značkami. Patrí to k tomu, aj keď najradšej by som bol len vonku a fotil.

zdroj: Filip Hrebenda

Aký je tvoj názor na otázku autenticity fotografií v dobe, keď je digitálna úprava bežnou praxou?

To je dosť subjektívna vec. Veľa ľudí si myslí, že fotka prestáva byť fotkou, akonáhle do nej fotograf nejako v postprodukcii zasiahne. Ale prestane byť kura kuraťom len preto, že ho ochutím a kvalitne upečiem? Nie. Je zrazu jedlé a chutné. To isté platí aj pri fotke. Surový, odfotený materiál ešte nie je hotová fotka. Vyžaduje si nejakú postprodukciu, ktorou sa dokáže jeden autor odlíšiť od druhého.

Kvalitným postprocesom si dokáže fotograf vytvoriť osobitý štýl. Ďalšia vec je, samozrejme, AI. Dnes sa už stáva, že do svojich fotografií ľudia často pridávajú umelo vygenerované objekty. To už je za mojou „fotografickou morálkou“, a preto to nerobím. Každý si však musí svoje hranice nastaviť sám. Mojou hranicou pri úprave fotky je bod, do ktorého ma fotka stále vráti do momentu, v ktorom som ju odfotil.

Ak sa ale niekto rozhodne ísť za túto hranicu, je to jeho vec. V umení sa hranice nekladú. Samozrejme, ak do fotky človek pridá niečo vygenerované, nemôže sa s ňou zapojiť do nejakej prestížnej fotografickej súťaže. Často v takýchto súťažiach robím porotcu a je to niečo, čo v nich nie je dovolené.

Čo považuješ za svoj najvýznamnejší profesionálny úspech a aké odborné ciele si stanovuješ do budúcnosti?

Ťažko povedať. Pre mňa je asi najväčším úspechom to, že sa niekto z malého mesta uprostred malej krajiny a bez špeciálneho vzdelania vôbec mohol dostať vo svojej profesii tak vysoko. Mojím najväčším cieľom je nepadnúť do rutiny, stále objavovať nové miesta a prezentovať fotky z nich ľuďom tak ako doteraz.

Úspechy sa naplánovať nedajú. Ak prídu, tak prídu. Hlavne z fotenia chcem mať ďalej takú radosť ako doteraz.

zdroj: Filip Hrebenda

Aké rady by si poskytol začínajúcim fotografom zo Slovenska, ktorí túžia po medzinárodnom uznaní?

Za tie roky mi na kurzoch a expedíciách „cez ruky prešli“ stovky fotografov a fotografiek zo zahraničia aj zo Slovenska. Mnohí z nich sú veľmi talentovaní a učenliví. No problémom nás Slovákov je, že si často málo veríme. Nikdy by som sa nedostal tam, kde som teraz, ak by som pred rokmi počas prestávky v nezáživnej robote nepostol na sociálne siete info o tom, že otváram foto-kurz. V tej chvíli som nemal nič vyriešené.

Nemal som ešte vytvorené podklady pre účastníkov, nemal som zarezervované ubytovanie a netušil som, čo to vlastne obnáša. Ale skúsil som to a podarilo sa. A takáto odvaha nám niekedy chýba. Samozrejme, vo fotografii je potrebný aj talent a dobré nápady. Ale ak sa bojíme ich zrealizovať, nikdy sa nikam neposunieme.

Preto ak máš dobrý nápad alebo ťa fotka baví, vieš, že v nej môžeš byť dobrý, a chceš sa ňou živiť, choď si za tým. Neboj sa konkurencie a nenechaj sa odradiť nikým, kto ti povie, že je to príliš komplikované na to, aby sa ti to podarilo.

Tvoje diela často zachytávajú nedotknutú prírodu. Ako vnímaš otázky ochrany prírody a klimatických zmien z pozície niekoho, kto detailne dokumentuje krajinu?

Často sa nachádzam na miestach, kde každý rok vidím, ako na krajinu klimatické zmeny vplývajú. Na miestach, kde boli pred piatimi rokmi ľadovcové splazy, sú dnes už len jazerá a štrkoviská. Všetko to naberá na tempe a niekedy sú to naozaj smutné pohľady. Najviac ma však mrzia názory ľudí, ktorí tvrdia, že je všetko v poriadku, lebo v jeho dedine sa nič nedeje. Je to však väčšinou len preto, lebo z nej zatiaľ nevytiahol päty.

Väčšina mojich výstav nesie tú istú myšlienku: „Ľudia chránia len to, čo milujú. A milovať budú niečo iba vtedy, ak pochopia, aké krásne a užitočné to pre nich je.“

Viem, že nie každý sa môže dostať na miesta, na ktorých som bol. Preto im ich chcem priniesť domov aspoň cez svoju tvorbu. Chcem ľuďom ukázať, aká krásna dokáže príroda byť. Lebo len ak to pochopia, budú ju chcieť aj chrániť.

zdroj: Filip Hrebenda

Ak by ti neprekážalo sa podeliť, koľko najviac si dostal za jednu fotku, alebo máš nejaký fixný príjem z tvojej fotografickej činnosti?

To je otázka, ktorú dostávam celkom často. Je jasné, čím si zarába svadobný alebo eventový fotograf. Ale čím sa môže živiť krajinár? Hory predsa za fotky neplatia. Je to tak. Čo sa týka živobytia, nie je to žáner, na ktorom sa dá zbohatnúť. Ale ako krajinári to preto ani nerobíme. Dá sa tým slušne uživiť, a to stačí.

Najväčší zdroj príjmu sú foto-expedície a kurzy, ktoré organizujem. A okrem toho sú to skôr príležitostné príjmy. Niečo „kvapne“ z predaja kníh a video-tutoriálov, niečo z predaja obrazov, občas dostanem zákazku porotcovať nejakú svetovú foto-súťaž, inokedy ma zas pozvú prednášať na nejakom festivale. Z času na čas si nejaká organizácia alebo krajina zaplatí za niektoré fotky, ktoré používajú na propagovanie svojich národných parkov.

Je to dosť pestré a treba byť otvorený rôznym možnostiam. Pravidelný príjem je však v tomto „biznise“ dosť silné slovo.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti