Janka Lučkaiová – Slovenka, ktorá v Bruseli dohliada na budúcnosť automobilov

Alexandra Dulaková / 29. augusta 2016 / Rozhovory

Od prvotného úmyslu študovať pedagogiku sa dostala až do bruselskej centrály automobilky Toyota, kde sa pomocou zákazníckeho feedbacku snaží vytvárať ideálne autá do každého počasia aj terénu. Spýtali sme sa jej na prácu, život v európskom hlavnom meste, aj na to, akú budúcnosť predpokladá vývoju áut.

Ako si sa dostala k štúdiu inžinierstva a čo ti na ňom tak učarovalo?

Úplnou náhodou. Vôbec som netušila, ako mi tento odbor učaruje a že ma bude v budúcnosti živiť. Strojnícku fakultu Technickej univerzity v Košiciach som si vybrala, keď som sa nedostala na pedagogiku. Nechcela som rok sedieť doma, tak som na radu mojich rodičov nastúpila na fakultu, kde ešte bolo voľné miesto – s tým, že po roku prestúpim pedagogiku. No a to sa už nestalo :). Vydržala som, odbor si obľúbila a štúdium skončila s vyznamenaním. Niekedy môže byť neúspech začiatok úspechu.

A čo mi na štúdiu učarovalo? Inžinierstvo je podložené logikou, jasnou štruktúrou, faktami. Veľmi ma bavili predmety o výrobných materiáloch a technológiách, a to všetko aj napriek tomu, že som na toto štúdium nemala tie najlepšie predpoklady. Prišla som totiž z Obchodnej akadémie, čo nie je zrovna ten správny odrazový mostík k inžinierstvu.

 

Napriek tomu si to ale skvelo zvládla. Potom prišlo rad na uplatnenie – prečo práve automobilová výroba? Zaujímali ťa autá od detstva, alebo ťa to k nim „odvialo“ náhodou?

Nezaujímali (smiech). V detstve som rozlišovala autá maximálne podľa farieb. No na konci tretieho ročníka prišiel čas vybrať si špecializácie. V tom čase na Slovensku nastal boom automobiliek: KIA pri Žiline, PSA v Trnave a TPCA (Toyota, Peugeot, Citroen, pozn. redakcie) v Českej republike v Kolíne. Moja fakulta ponúkala odbor automobilovej výroby, ktorý mal profilovať práve odborníkov do daného odvetvia. Pracovný trh si žiadal inžinierov a technikov a ja som si povedala, že by to mohla byť tá správna cesta k dobrému uplatneniu po škole.

brusel kralovsky palac

 

Takže tvoje rozhodnutie bolo viac-menej pragmatické. A ako si sa počas štúdia dostala na ročnú stáž do automobile TPCA? Čo ti táto skúsenosť dala?

Musím povedať, že to spätne vidím ako kľúčové rozhodnutie v kariére. Začalo to diplomovou prácou, ktorú som chcela narozdiel od väčšiny písať z praktického hľadiska, namiesto tých teoretických tém, ktoré sa opakujú každý rok. Rozhodla som sa skúsiť šťastie práve v novej automobilke v českom Kolíne. Vôbec nebolo jednoduché sa tam dostať, keďže vtedy ešte neprevádzali programy pre stážistov – bola som ich prvá stážistka. (Dnes už majú stážisti celkom iné podmienky, zmluvu aj plat.)

Najskôr ma odmietli s tým, že so stážami nemajú skúsenosť. No nedala som sa odradiť a napísala som im svoju predstavu o našej spolupráci. To sa zapáčilo manažérovi z oddelenia kvalita a nakoniec mi možnosť stáže predsa len dal. Boli to tak trochu vojnové podmienky, napríklad som dochádzala na svoje náklady a vo svojom voľnom čase, no brala som to ako investíciu do budúcnosti. Po ukončení univerzity mi na oddelení, kde som robila diplomovku, ponúkli miesto junior quality inžiniera. A ja som týždeň po štátniciach začala pracovať.

 

Tak to si mala príležitosť uplatnenia, o akej dnes mnohí vysokoškoláci akurát snívajú. Z Kolína, počiatočného bodu, si sa neskôr dopracovala až do Bruselu, kde pôsobíš v rámci európskeho sídla Toyoty. Ako sa celá táto zmena odohrala?

V TPCA som pracovala 6 rokov na oddelení quality control engineering. Mala som na zodpovednosti exteriér auta, čo znamenalo dohliadanie na kvalitu všetkých dielov na prednej a zadnej maske auta. Za tú dobu som si prešla celým životným cyklom auta vo výrobe – od sériovej výroby až k projektu vývoju nového auta. Bola to veľmi dobrá praktická škola.

Trávila som dlhé hodiny na výrobnej linke a riešila problémy priamo v procese. (To len aby si niekto nemyslel, že po skončení školy sedí slečna inžinierka v kostýme a vo vyvoňanej kancelárií. :) ) Podobným procesom by si mal prejsť každý správny inžinier a neskôr manažér.

AYGO

 

Už počas projektu vývoja nového automobilu som však uvažovala, čo ďalej – kam sa posunúť v kariére. V danom čase ponúkal európsky head office Toyoty pracovnú pozíciu na oddelení zákazníckej kvality a ja som sa rozhodla skúsiť šťastie. Po troch úspešných kolách pohovorov som sa v júni 2013 presťahovala do Bruselu.

 

V Bruseli si dodnes. O práci v Kolíne si nám už niečo načrtla, môžeš nám trochu priblížiť náplň tvojej bruselskej práce a vysvetliť napríklad aj to, aké kritéria musí dobré auto z tvojho pohľadu spĺňať?

Momentálne teda pracujem na oddelení zákazníckej kvality. Som model leader pre Toyotu Aygo, Yaris a Proace – to sú autá vyrábané v troch európskych fabrikách. V jednoduchosti kolobeh feedbacku prebieha asi takto: Zákazník príde s problémom do autorizovaného servisu Toyoty, kde s ním servisný technik rieši reklamáciu, auto opraví, problém sa vyrieši a zákazník je spokojný. Tam sa však ešte nič nekončí, práve naopak.

Cez národné servisy sa informácia s detailmi problému dostane až ku mne. Viem o každej jednej oficiálnej reklamácii, ktorú národný servis spíše a odošle k nám. Moja zodpovednosť je problém vyhodnotiť z globálneho hľadiska a rozhodnúť o nutnosti jeho riešenia.

Môže za tým všetkým byť problém dielu, problém počas výroby v závode, ale dokonca aj niečo, čo spôsobuje samotný design auta. Vystupujem teda v roli projektového manažéra, ktorý rieši problém v úzkej spolupráci s výrobnou fabrikou, dodávateľom a designovým oddelením. Zdroje na feedback máme rôzne a je to naozaj rozsiahly proces.

japan

 

Takže späť k tvojej otázke – áno, svojou trochou prispievam k vytváraniu lepších áut. Snažíme sa poučiť z chýb a problémov minulosti a implementovať nápravné opatrenia ešte počas životného cyklu produktu, alebo teda pre nový model. A čo sa týka predstavy dobrého auta, pre mňa musí spĺňať jedno hlavné kritérium – bezpečnosť. Toyota je vo svojej podstate dosť konzervatívna značka, no bezpečnosť je na prvom mieste pri každej jednej zmene.

 

A aké trendy momentálne v automobilovej výrobe pozoruješ?

Veľmi obľúbené sú momentálne hybridné autá. Aj ja sama na jednom jazdím. Je to skvelé auto na spotrebu do mesta – tiché a ľahko ovládateľné – hlavne v Bruseli plnom zápch. Práve hybridné technológie vidím momentálne ako náš najväčší trend. U zákazníkov sú vo veľkej obľube a vyrábame ich stále viac a viac.

 

Inžinierstvo a strojárstvo sa stále nepovažujú za ženské odvetvia. Stretla si sa vrámci odboru s nejakými nevýhodami/výhodami spojenými s tým, že si žena? Poprípade, funguje tento pomer v zahraničí inak?

V rámci nášho ročníka na univerzita tvorili dievčatá jednu tretinu študentov. No ak by som sa snažila zrátať, ktoré z nás pracujú v odbore, asi by mi stačili obe ruky. Neviem, prečo to tak je, pretože napríklad vo francúzskej fabrike Toyoty, ktorú mám na starosti, je v sekcii quality engineering až 90 percent dievčat. A zase v TPCA v Česku som bola na kvalite dlhodobo jediné dievča. Možno si tento mýtus o neženskom odvetví vytvárame sami v našich krajinách.

Ja mám ako žena v odbore naopak veľmi pozitívne skúsenosti, vraj som pri riešení problémov precíznejšia a metodickejšia. Technicky majú zase možno chlapci navrch. Každopádne sa dopĺňame.

tpca

 

Čo by si teda poradila mladým dievčatám, ktoré k podobnému odvetviu inklinujú, ale sú odrádzané práve rečami o tom, že doň nepatria?

Nech idú za tým, čo chcú robiť. Mojím životným heslom je: Rob veci a rozhodnutia, ktoré ťa robia šťastnou. Je to predsa môj život a bude taký, aký si ho urobím sama. Ak vás to, milé dievčatá, baví a vidíte sa v tomto biznise, tak smelo do toho.

 

Keď už sme pri nádejných inžinierkach (a inžinieroch), v akom stave si myslíš, že je úroveň nášho slovenského vzdelávacieho systému? Badáš v rámci tvojho medzinárodného kolektívu nejaké rozdiely v prístupe k práci, vedomostiach, alebo spôsobe myslenia ľudí z iných kultúrnych a vzdelávacích prostredí?

Nikdy som neštudovala mimo Slovenska a počas mojich študijných čias nebol ani Erasmus tak bežný ako dnes. Takže porovnáva sa mi ťažko. Jedno však posúdiť viem. U nás sú školy veľmi teoretické a za dochádzku dnes dostane titul každý druhý. Mať vyštudovanú vysokú školu ešte nič neznamená.

Myslím, že sme na Slovensku trochu znížili hodnotu tohto stupňa vzdelania. V Bruseli mám mladších kolegov, ktorí do firmy prišli hneď po škole. Mali úplne inú štartovaciu čiaru než ja. Náš office je vskutku veľmi medzinárodný a v tíme mám ľudí z Talianska, Belgicka, Turecka, Brazílie, dokonca aj z Číny. Ale tie špecifiká nevychádzajú len zo vzdelania, ale aj kultúry.

Ja

 

Ako sa ti teda žije v Bruseli?

Brusel som si zamilovala na prvý pohľad. Vďaka práci som sa dostala na rôzne miesta v Ázii, Amerike, ale aj Európe, no musím povedať, že Brusel je mojim obľúbeným. Mám rada ruch veľkomesta, takže to, čo niekomu môže byť nepríjemné, mne nevadí. K tomu patrí aj tá kritizovaná nečistota, ale pozrite sa na akékoľvek veľké mesto. New York, Paríž, či Londýn – ani jedno v tomto nie je odlišné od Bruselu.

Vidím ale diametrálnu odlišnosť medzi realitou a prezentáciou v médiách. Napríklad po útokoch v Paríži mali moji rodičia a priatelia zo správ pocit, že v tu v Bruseli je takmer tretia svetová vojna a my sme si tu zatiaľ ďalej žili svoje životy. Po meste síce chodili vojaci, ale to tu vzhľadom na fakt, že Brusel je centrom Európskej únie a že ho navštevujú významné osobnosti spoločenského aj politického diania, celkom obvyklý jav. Je tu zreteľne zvýšená bezpečnosť a mne sa za tie tri roky, čo tu žijem, ešte nestalo, že by ma niekto prepadol alebo okradol. A to bývam v centre mesta.

V Bruseli je naviac aj veľká slovenská komunita, najmä vďaka európskym inštitúciám, ale aj vďaka súkromnému sektoru, v ktorom pracuje veľa mladých šikovných Slovákov. Spoznala som tu skvelých ľudí, ktorí napríklad založili komunitu Výbor pre rekreačnú Slovenčinu. Som jej aktívnym členom, organizujeme stretnutia Slovákov, besedy, koncerty. Snažíme sa do Bruselu priniesť kúsok Slovenska a odprezentovať ho našim zahraničným kolegom a kamarátom. Napríklad minulý mesiac sme mali akciu Taste of Slovakia – Slovak cheese tasting. Mala veľký úspech a na slovenskom syre si pochutnali rôzne národy.

Screen Shot 2016-03-22 at 21.47.21

Aj keď je si momentálne život v zahraničí pochvaľuješ, vieš si predstaviť, že by si sa v budúcnosti vrátila na Slovensko? Aké udalosti by tomu museli predchádzať?

Návrat na Slovensko si predstaviť viem, ale nie v tejto chvíli. Mám tu výbornú prácu, okruh priateľov a Brusel je naozaj strategické miesto na biznis, ale aj na cestovanie. Dôvodom návratu by rozhodne musela byť moja rodina. Ak by to bolo potrebné, zbalila by som si kufor a vrátila sa kvôli nim na Slovensko. Kariérne si to žiaľ v tejto chvíli predstaviť neviem, bol by to pre mňa „step back“.

 

Keď práve nepracuješ, čo vypĺňa tvoj voľný čas?

Cestovanie. Mojím snom je precestovať celý svet. Z posledných výletov môžem spomenúť New York, kde som strávila nádherný čas a mesto si stihla zamilovať. Aj preto sa tam opäť vrátim v máji tohto roku. Z pracovných ciest to bolo napríklad Japonsko, kde som bola už dvakrát a okrem práce som mala čas aj na spoznávanie kultúry a gastronómie. Okrem cestovania je to samozrejme čas strávený s rodinou a priateľmi, či už v Bruseli, Česku, alebo na Slovensku.

 

Čo je podľa teba recept na úspech?

Ísť si za svojím cieľom, nebáť sa a hlavne byť vytrvalý, nenechať sa odradiť prvým neúspechom. A nezabúdať si vážiť prácu ľudí okolo seba.

paris

 

Aj napriek snahe sa ľuďom často stáva, že zlyhávajú a donekonečna riešia, či sa v istých bodoch nemali rozhodnúť inak. Iste si už podobné pocity zažila. Vieš, ako sa s nimi dá vysporiadať?

Samozrejme, aj ja som počas života zlyhala, ani mne sa všetko nepodarilo na prvý krát. (Napríklad moja cesta na vysokú školu.) Je to úplne normálny životný kolobeh. Dôležité je vedieť danú situáciu vyhodnotiť a popremýšľať, čo ďalej. Čas sa nedá vrátiť, zásadne sa teda snažím nič spätne neľutovať. Moji rodičia mi v takých chvíľach vždy vraveli: „Zajtra je nový deň, postav sa a ide sa ďalej.“ A tým sa stále riadim.

 

Keď už teda nie ľutovať a meniť, v čom máš stále chuť zdokonalovať sa?

Každý deň mi prináša nové vedomosti. Inžinierstvo je odbor, ktorý neustále napreduje. Nové technológie nás prekvapujú denno-denne a tak sa vzdelávam neustále. No a mimo práce sa napríklad učím jazyky. V Bruseli som začala s francúzštinou. Ďalej je predo mnou aj jedna pracovná výzva – v najbližšom roku ma čaká nová pracovná pozícia, na ktorú sa veľmi teším a už dnes viem, že to bude cesta plná nových skúseností. A o tom to podľa mňa je, učíme sa a rozvíjame celý svoj život.

Ďakujeme ti za rozhovor a okrem úspechov prajeme aj bezpečie tebe aj tvojim blízkym!

Pridať komentár (0)