Keramikárka Simona Janišová: Keď sa z umelkyne stáva podnikateľka, prichádza o slobodu

  • Umelkyňa Simona Janišová sa roky venuje práci s porcelánom a keramikou
  • Spolupracuje so Slovenskou národnou galériou, tvorí pod značkou si.li a okrem toho má aj mnoho ďalších aktivít
  • V rozhovore nám prezradila, aké boli jej začiatky, čo ju motivuje, ako rieši marketing a aj to, ako sa podniká umelcom na Slovensku
zdroj: Jakub Gulyás/archív Simona Janišová
  • Umelkyňa Simona Janišová sa roky venuje práci s porcelánom a keramikou
  • Spolupracuje so Slovenskou národnou galériou, tvorí pod značkou si.li a okrem toho má aj mnoho ďalších aktivít
  • V rozhovore nám prezradila, aké boli jej začiatky, čo ju motivuje, ako rieši marketing a aj to, ako sa podniká umelcom na Slovensku

Ahoj Simona, venuješ sa krehkej práci s keramikou a porcelánom. Ako si sa k nej dostala? Vždy si bola umelecká duša?

Môj príbeh je podobný mnohým iným. Navštevovala som „zušku“ v Prievidzi, kde som vyrastala a už vtedy som mala jasný plán ísť na strednú umeleckú školu. Na inú som si ani nepodávala prihlášku. Keramiku som začala študovať v roku 2000 na bratislavskej Škole úžitkového výtvarníctva J. Vydru. Na konci strednej som sa pohrávala s myšlienkou, či ísť ďalej študovať sochárstvo, ale vtedajšie príliš „testosterónové“ prostredie sochárskej katedry na VŠVU ma odradilo.

Pokračovala som v keramike, no ocenenie jej kvalít prišlo až postupne. Som veľmi rada, že som vyštudovala toto zameranie. Keramika ako médium je veľmi tvárne, poskytuje veľa možností vyjadrenia sa, či už vo voľnej alebo dizajnérskej polohe a táto bipolárnosť je to, čo ma baví.

Vieme aj, že počas štúdia si strávila množstvo času v zahraničí (Grécko, Londýn) a dnes spolu s ďalšou šikovnou autorkou Lindou Vikovou pracujete pod značkou si.li. Čo vás spojilo?

Spojil nás spoločný ateliér. Najskôr ten na Vysokej škole výtvarných umení, kde sme sa stretli počas štúdia. Neskôr ten prvý spoločný na Továrenskej ulici v Bratislave, ktorý sme začali spolu zdieľať z praktických dôvodov. Určite nás spojilo aj kamarátstvo, ktoré sa začalo popritom všetkom vyvíjať. Výtvarníci sú skôr osamelí bežci a neznesú sa s kýmkoľvek vo svojom pracovnom priestore. Aspoň my dve to tak máme. Vážim si, že nám to stále funguje.

A okrem si.li sa venuješ aj vlastnej tvorbe mimo tejto značky?

Áno, venujeme sa každá aj vlastným projektom. Dalo by sa povedať, že je to asi pol na pol. Samostatne som naposledy realizovala sériu Anachronik, ktorá bola zároveň mojou dizertačnou prácou, ktorou som ukončila minulý rok doktorandské štúdium na VŠVU. K štúdiu som sa vlastne vrátila po piatich rokoch od ukončenia magisterského stupňa. Pôvodne som to nemala v pláne, ale nakoniec som rada, že som mala opäť možnosť aspoň na chvíľu fungovať v slobodnom prostredí školy.

Čo ťa v tvojej tvorbe posúva najviac? Ocenenia, vlastné vízie?

Ocenenia sú príjemným momentom, ktorý môže mne ako autorke napovedať, že som na správnej ceste. Grantové programy ako napríklad Viac dizajnu od Nadácie Tatra banky sú zase neoceniteľnou vzpruhou v tvorbe. Vďaka nim je možné práve realizovať vlastné vízie, nielen vízie klienta. Prostriedky som využila na ďalšie vybavenie ateliéru a materiály, ktoré som použila pri realizácii série nádob/objektov Insideout. Na tejto sérii aj momentálne pokračujem.

Čo ma ale najviac posúva ďalej a vyviera niekde vo mne, nie je podnet, ktorý prichádza od iného prostredníka. Inak povedané netvorím preto, aby som dostala grant alebo ocenenie. Tvorím preto, že mám pocit, že som na neustálej ceste, na ktorej hľadám, nachádzam, ale aj strácam a ani náhodou nevidím jej koniec.

Zdá sa, že Slováci sa vracajú ku koreňom a čoraz častejšie dávajú prednosť slovenským autorom. Ako sa u nás predáva keramika a porcelán? Je o ňu záujem?

Myslím, že sa to pomaly zlepšuje. Nás, ktorí pracujeme v tejto oblasti, to ale stojí neskutočnú námahu. Okrem toho, že tvoríme, neustále robíme aj osvetu. Ľuďom treba stále veľa vysvetľovať, aby pochopili kontext a v konečnom dôsledku aj hodnotu veci, za ktorú dávajú peniaze. Niekomu sa najskôr môže zdať jedna šálka od si.li. drahá, nestretla som sa ale ešte s niekým, kto by to oľutoval. Naopak máme veľmi dobrú spätnú väzbu. Ľudia tvrdia, že ich bežné rituály ako pitie kávy a čaju našou prácou povyšujeme a spríjemňujeme.

Čo sa týka ceny, treba sa na ňu pozerať z väčšej perspektívy. Ako dlho budete šálku používať? Rok, dva? Vydeľte cenu číslom 365. Pohľad na hodnotu sa okamžite zmení. Navyše, kvalitný porcelán a keramika vás môže sprevádzať celý život a neskôr ho môžu zdediť vaše deti. Ale osveta je neustále potrebná – napríklad v rámci Slovenského múzea dizajnu spolupracujeme s Denníkom N. V našej rubrike uverejňujeme články o zbierkových predmetoch v múzeu, ktorými si zároveň pripomíname dizajnérske osobnosti. Myslím, že je dôležité pozrieť sa späť za seba, poohliadnuť sa za tým, čo sa tu dialo pred nami – a to neplatí iba pre dizajn a umenie.

Vyrábaš viac pre jednotlivcov alebo sa objavujú aj hromadné objednávky? Máš kapacitu a z času na čas aj chuť vyrábať vo veľkom?

Tvorím aj pre jednotlivcov, ale pravidelne realizujem dizajnérske série ako firemné objednávky, ktoré sa pohybujú v desiatkach, až stovkách kusov. Kapacity nášho spoločného ateliéru s Lindou sú ale obmedzené, takže všetko čo u nás vznikne môžeme stále označovať ako malosériovú autorskú tvorbu. Chuť ani potrebu vyrábať vo veľkom nemám, ale navrhovaniu, teda čisto dizajnérskej práci pre veľkovýrobu, napríklad pre porcelánku, sa nebránim. Túto príležitosť som zatiaľ ešte nemala. Je to taký nesplnený sen.

Stačí ti tvoja ateliérová tvorba na uživenie?

Myslím si, že by mi stačila, keby som sa venovala výhradne len jej. Ale túto otázku mám ujasnenú. Pokiaľ by som sa mala venovať na 100 percent ateliérovej tvorbe, musela by som ju podstatne transformovať. Z tvorby by sa musela stať výroba, zo mňa ako umelkyne podnikateľka a prišla by som o určitú slobodu. Nechcem byť otrokyňou svojej vlastnej práce a navyše neznášam stereotyp. Momentálne časť svojich kapacít venujem Slovenskému múzeu dizajnu, vyhovuje mi multitasking a inšpiratívne prostredie muzeálneho depozitu.

Už len posledná otázka, ktorá určite zaujíma všetkých, ktorí si tvoju tvorbu obľúbili. Aké sú tvoje plány do najbližšej budúcnosti?

Toto opakujem asi stále, ale platí to. Plánov a nápadov je veľa, no času málo. Budem rada keď sa nám ako dvojici si.li. s Lindou podarí behom tohto roka zrealizovať aspoň niektoré z nich, keďže stále sme na všetko len my dve. Svoju voľnú tvorbu budem najbližšie vystavovať v apríli, v galérií Statua v Bratislave, na samostatnej výstave s bývalou spolužiačkou a kamarátkou maliarkou Marínou Pavlovičovou. Potom sú to už len osobné sny a želania – mať dostatok času na nové experimenty v práci s hlinou, cestovanie, behanie so psom a čo najmenej sedenia za počítačom.

Článok bol vytvorený v spolupráci s Nadáciou Tatra banky.









Najnovšie video