Kristína Uličná už od strednej školy skúma prostriedky na liečbu rakoviny

  • Nikdy nechcela liečiť ľudí podľa metód, na ktoré prišiel niekto iný, ale chcela byť práve tá, ktorá na tie metódy liečby príde. Preto sa rozhodla pre štúdium biomedicíny na King's College v Londýne. Tá jej dala možnosť skúmať tajomstvá ľudského tela v tých najšpičkovejších laboratóriách.
kika5
Kristína Uličná
  • Nikdy nechcela liečiť ľudí podľa metód, na ktoré prišiel niekto iný, ale chcela byť práve tá, ktorá na tie metódy liečby príde. Preto sa rozhodla pre štúdium biomedicíny na King's College v Londýne. Tá jej dala možnosť skúmať tajomstvá ľudského tela v tých najšpičkovejších laboratóriách.

Z gymnázia v Krompachoch si sa dostala až na prestížnu školu v Londýne. Akou žiačkou si bola na gymnáziu a čo ťa najviac bavilo?

Prvé štyri roky na osemročnom gymnáziu som bola nadšená pre geografiu. Vedela som sa skutočne nadchnúť pre listovanie v atlase a dozvedať sa o zaujímavostiach sveta. Po čase som si ale uvedomila, že kariéra v oblasti geografie je trošku limitovaná – nechcela som učiť, ani po zvyšok života kresliť mapy či skúmať kamene, a s tým moja vášeň mierne vyprchala.

Chytro som sa ale zapálila pre nový predmet, ktorým bola fyzika. Zúčastnila som sa niekoľkých letných škôl, ale hoci ma o fyzikálnych témach bavilo počúvať celé večery, nikdy som ju nechcela skutočne robiť. Bola pre mňa viac menej ako napínavá rozprávková kniha, no uvedomila som si, že jej zaujímavá interpretácia sa v skutočnosti veľmi líši od skutočného života vedca, ktorý sa fyzike venuje deň čo deň.

Popri tom, ako som hľadala, čo by ma bavilo študovať a čomu by som sa chcela naplno venovať, som mala veľké šťastie. Už ako stredoškoláčka som sa zapájala do rôznych súťaží a kurzov. Touto cestou sa mi podarilo dostať na výberový letný program v Spojených Štátoch, ktorého náplň ma očarila viac ako všetky ostatné – bola to práve biológia. Učili sme sa tam o imunitnom systéme, vírusoch, baktériách, zdravom ľudskom tele, ale aj o najväčších pandémiách, ktoré otriasli svetom. Práve tam som sa uistila, že biológia (spolu s chémiou) boli ako maturitné predmety správny výber.

Počas strednej školy si začala skúmať alternatívne liečby rakoviny pomocou molekúl cholesterolu. Ako si sa k tomu dostala? Ako tento výskum prebiehal?

Vždy som bola impulzívna a nebála som sa získavať nové skúsenosti. Jedného dňa mi len tak z ničoho nič napadlo napísať niekomu neznámemu na neďalekú univerzitu v Košiciach, že by som im chcela pomôcť v labáku a popri tom sa niečo naučiť. Z katedry biofyziky mi pozitívne odpovedali a z nevinnej spolupráce po niekoľkých mesiacoch v „rakovinovom labáku“ vznikol úspešný projekt a návrh novej metódy liečby, ktorý som šla ešte ako stredoškoláčka prezentovať do Španielska a o rok neskôr do Los Angeles. Popri tom som si skutočne uvedomila, že som dobrá práve vo vedeckom bádaní a rozhodla som sa mu naplno venovať. A že ma to baví, to je nepochybne pravda.

 

foto: Kristína Uličná

Aký je princíp tejto liečby?

Laboratórium, v ktorom som sa venovala výskumu liečebnej metódy rakoviny, sa zaoberalo skúmaním cholesterolu a možnosťou jeho využitia už niekoľko rokov. Cholesterol má oproti mnohým iným biomolekulám alebo trebárs kmeňovým bunkám, ktorým som sa tiež istý čas venovala, množstvo výhod – je oveľa lacnejší, menej vzácny a nečelí etickej otázke pri jeho používaní.

Keď som sa dozvedela o vlastnostiach cholesterolu, zdal sa mi v porovnaní s náročným používaním kmeňových buniek oveľa jednoduchší. Keďže s ním bolo možné experimentovať v laboratóriu, kde som sa v tom čase zaúčala, rozhodla som sa mu venovať a na kmeňové bunky sčasti pozabudnúť. Princípom liečby je, že do molekúl takzvaného zlého cholesterolu sa vsunie liečivo, ktoré je aktívne na svetlo. Keď rakovinová bunka takýto cholesterol pohltí, tak sa liečivo v nej usadí a pod účinkom svetla možno bunku zabiť.

Ako stredoškoláčka si sa zúčastnila aj letných programov v USA aj Južnej Afrike. Ako vnímaš tieto skúsenosti? Posunuli ťa ďalej?

Práve na týchto letných programoch som si uvedomila, že mojím najväčším koníčkom je veda a rozhodla som sa jej naplno venovať. Hoci jeden z nich sa venoval priamo biológii a ten druhý skôr rozvoju leadership zručností, obe viac než pozitívne prispeli k tomu, že som sa po návrate na Slovensko začala rozhliadať po možnostiach, kde by som sa mohla ešte viac sústrediť na rozvoj svojho vedeckého potenciálu. Myslím, že to boli skvelé stimuly na odrazenie sa od stredoškolskej lavice a začať robiť niečo zaujímavé aj mimo nej.

foto: Kristína Uličná

Pamätáš si na ten moment, kedy si sa rozhodla, že biomedicína je to, čomu sa chceš venovať?

Myslím, že to bolo práve po návrate z Južnej Afriky. Tam som strávila leto pred maturitným ročníkom, a hoci som bola na začiatku presvedčená, že s mojou kombináciou obľúbených predmetov a dobrými známkami sa „musím” prihlásiť na medicínu, malinký výkričník v mojej hlave mi stále pripomínal, že nemocnica nie je úplne to miesto, kde si chcem predstavovať svoju budúcnosť. Keď som sa teda zamýšľala nad tým, čo chcem v budúcnosti študovať, bolo to komplikovanejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Nikdy som nechcela liečiť ľudí podľa metód, na ktoré prišiel niekto iný, ale chcela som byť práve tá, ktorá na tie metódy liečby príde.

O tvojom obore často nepočuť a mnohí ľudia nevedia, čo si pod ním majú predstaviť. Ako by si nám ho priblížila a čo osobne ťa na ňom fascinuje?

Mala som pocit, že štúdium biomedicíny poskytuje perfektné rozhranie medzi klinickou medicínou a vedeckým svetom, ktoré sa navzájom nevyhnutne prelínajú. Znelo to ako perfektná zmes toho, čo chcem v budúcnosti robiť. A nemýlila som sa.

Na Slovensku ešte stále panuje trend, že možnosti štúdia sú len tri: lekár, právnik alebo inžinier. Mňa však veda skutočne fascinuje. Existujú miliardy spôsobov, ako sa môže ľudské telo pokaziť a nefungovať, ale iba jeden jediný, ako človek funguje správne. Podľa mňa je vzrušujúce poznávať, čo presne v tak komplexnom organizme nefunguje a ako sa to dá opraviť.

Prečo si sa rozhodla študovať práve na King’s College v Londýne?

Keďže som najprv uvažovala nad medicínou, chcela som ostať v Československu. Nebol teda dôvod zamýšľať sa nad ďalekým zahraničím, stačilo zaťať zuby, zvládnuť prijímačky a vymeniť eurá za pár českých kaček. Ako však moja nespokojnosť s výberom budúceho povolania lekárky narastala, tým viac mi bolo jasné, že sa musím poobzerať aj niekde inde. V Čechách a ani na Slovensku som nenašla nič podobné môjmu kurzu snov, ale celkom ma zaujala ponuka anglických univerzít. Práve na ich stránkach ma oslovil názov biomedicíny, a rozhodla som sa to vyskúšať.

Zo začiatku som ani sama nevedela, čo si pod týmto názvom mám predstaviť, no intenzívne pátranie po detailoch, ako kurz vyzerá a ako sú s ním súčasní študenti spokojní ma presvedčili skúsiť šťastie. Asi za mesiac (čo je v skutočnosti veľmi krátky čas) som napísala svoju motivačnú esej a podala som si prihlášku do Británie na 5 kurzov biomedicínskych vied, 2 z toho v Londýne. Dopadlo to viac než úspešne – medzičasom som sa usídlila na King’s College, kde sa popri štúdiu biomedicíny snažím využívať univerzitné možnosti a s výskumom prostriedkov na liečbu rakoviny pokračovať.

foto: Kristína Uličná

Táto univerzita sa zaraďuje medzi najstaršie aj najprestížnejšie v Anglicku. Ako hodnotíš štúdium na nej?

Nemenila by som. Vidím veľa priestoru na zlepšenie drobností, no kľúčovým veciam a vedeniu môjho kurzu toho veľa vytknúť neviem. Veľmi sa mi páči štruktúra učiva a rôznorodosť predmetov. V prvom ročníku som nahliadla do všetkého, na čo si môže bežný vedcomedik pomyslieť – od neurovedy, genetiky, cez farmakológiu a chémiu, až po anatómiu a fyziológiu.

Takisto sa mi pozdáva možnosť vybrať si všetky predmety podľa vlastných preferencií do nasledovných ročníkov. Ani jeden totiž nemáme povinný, môžeme si teda namiešať vlastnú zmes a venovať sa presne tomu, čo nás v skutočnosti baví. Najprv som sa síce bála, že si nebudem z ponuky vedieť správne vybrať, ale počas skúškového som rýchlo prišla na to, ktoré predmety sa učím s nenávisťou a ktoré s trošku menšou ?.

Páči sa mi aj možnosť prerušiť štúdium po druhom ročníku a na rok si vyskúšať, ako vyzerá dennodenný život vo výskume za hranicami akadémie. Práve túto možnosť som si zvolila aj ja, a počas svojej 12-mesačnej stáže sa tento akademický rok stále ako študentka venujem výskumu imunoglobulínových fragmentov na liečbu rakoviny vo farmaceutickej firme v Cambridge vo Veľkej Británii.

Zúčastnila si sa letnej stáže na Massachusetts Institute of Technology v USA. Akému výskumu si sa tam venovala?

Po prvom ročníku na univerzite sa mi naskytla ponuka pracovať na MIT, a tak som hneď po skúškovom dva mesiace strávila v Bostone. Zaúčala som sa tam mnohým základným technikám na projekte mojej supervízorky, ktorá sa venovala svojmu vlastnému výskumu v laboratóriu pod vedením človeka, ktorý objavil prvý ľudský onkogén (gén, ktorý sa podieľa na regulácii procesov aktivujúcich alebo urýchľujúcich bunkový cyklus, tzv. delenie buniek). Len pred pár týždňami publikovala výstupy svojej práce v najprestížnejšom vedeckom časopise Nature. Možnosť nazrieť do špičkovej svetovej vedy na MIT bola skutočne jednou z najvýnimočnejších zážitkov v mojom živote.

foto: Kristína Uličná

 

Čomu sa aktuálne venuješ popri štúdiu? Máš čas venovať sa aj voľnočasovým aktivitám?

Veľmi rada športujem. Keďže som dosť vysoká, zvykla som sa často hrbiť a môj chrbát mi dal najavo, že je čas niečo s tým spraviť. Okrem toho, že som si od strednej školy rada vyčistila hlavu behom do susednej dediny a späť, tento rok som k tomu pridala aj ďalšie športové aktivity. Chodím na rôzne classes, kde posilňujem telo a robím balančné cvičenia, nedávno som k tomu prilepila aj box. Stále rada behám a občas si chodím zaplávať. S priateľom sa obaja veľmi radi prechádzame, občas sa nám počas voľného dňa podarí po Londýne nachodiť aj niekoľko desiatok kilometrov.

Majú podľa teba slovenské vysoké školy potenciál poskytnúť kvalitné štúdium medicíny?

Na Slovensku aj v Česku máme výborné univerzity, ktoré práve v medicínskom odvetví silne konkurujú tým zahraničným. Slovenské prostredie znamená najmä menej konkurencie. Hoci sa mladým perspektívnym lekárom niekedy zdá, že tritisíc uchádzačov na prijímacích testoch na slovenských univerzitách je obrovské číslo, z vlastnej skúsenosti viem, že napríklad na londýnskych univerzitách je ich aspoň 30-tisíc. A počet miest v ročníku je rovnaký. S obrovskou konkurenciou súvisí viac stresu a ten obmedzuje schopnosť užívať si voľnú chvíľu.

Aké sú tvoje hlavné ciele, ktoré by si chcela v budúcnosti ešte dosiahnuť?

Každý asi očakáva, že cieľom výskumníka rakoviny je vyliečiť rakovinu. Samozrejme, ako 50-ročný gól to určite znie lákavo. Pre mňa je to však až priveľmi ambiciózny cieľ. Čím viac sa venujem aktívnej vede, tým viac si uvedomujem, ako komplexné je vyprodukovať v tomto odvetví produktívne výsledky. Mojím cieľom, teda aspoň tým krátkodobým, je naučiť sa kriticky myslieť a vyhodnotiť, čoho je človek za istú časovú dobu schopný.

Pre mňa tým najdôležitejším, čo si môže človek z podobných príležitostí odniesť, je byť si vedomý svojich schopností a v neposlednom rade, nadobudnúť nové poznatky. Rovnako si myslím, že čím viac porozumieme, ako fungujú zdravé bunky v našom tele, tým presnejšie dokážeme vyvinúť liečivá, ktoré nás zbavia nie len rakoviny, ale aj mnohých iných chorôb.

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech