Ivan Lihotský: Ak pracujete v korporácii, systém vás skôr či neskôr učese ako kameň v potoku

  • Ivan je podnikateľ s 25 ročnými skúsenosťami
  • Je tiež expertom ne rétoriku, leadership a sebarozvoj
  • Už takmer 20 rokov sa venuje rozvoju ľudského potenciálu - mentoringu, rozvoju schopností, posilňovanie talentu
ivan ja
archív Startitup
  • Ivan je podnikateľ s 25 ročnými skúsenosťami
  • Je tiež expertom ne rétoriku, leadership a sebarozvoj
  • Už takmer 20 rokov sa venuje rozvoju ľudského potenciálu - mentoringu, rozvoju schopností, posilňovanie talentu

Kedy ste začali s mentorovaním ľudí?

Prednášať, školiť a viesť ľudí som začal v rámci biznisu vo svojej firme. Absolvoval som školenia v rámci celého sveta u rôznych motivačných a rozvojových školiteľov.

V akých častiach sveta napríklad?

V Londýne, Los Angeles, Las Vegas, Ríme.

O čom ľuďom prednášate?

Napríklad sú to témy o zdrojoch, ktoré nosíme v sebe. Keď majú ľudia problém, stoja pred výzvou, trápia sa nad vecami, alebo hľadajú odpoveď, zvyčajne sú hľadajú mimo seba. Často vravia „keby sa mi zmenil stav na účte, keby bola iná doba, bolo by to fantastické“. Len v týchto slovách odpovede ľudia nikdy nenájdu. „Keby“ nefunguje. Funguje to, čo ja som schopný v danom okamihu, v danej výzve, prekážke urobiť. Prekážka nezmizne tým, že začnem o nej rozmýšľať. Ako dokážem byť iný, aby som tú prekážku prekonal? Čo mám urobiť inak?

Odpovede hľadajme v sebe, nie okolo seba. V čom mám byť iný? V správaní k iným ľuďom, rozvinúť svoje schopnosti, potrebujem posilniť svoje sebavedomie.

Ako radíte ľuďom, ktorí nevedia, že majú problém, avšak, ľudia naokolo to vidia.

Častokrát máme pocit, že druhého človeka vieme spoznať za 10 sekúnd, vieme mu poradiť a nasmerovať ho. No zvyčajne to také jednoduché nebýva. To, čo vidíme, je len správanie človeka. Avšak správanie je len na konci reťazca. Vychovávame svoje deti a často radíme ľuďom okolo seba. V prvom rade by sme mali začať sebou a poradiť sebe. Veľakrát to také jednoduché nie je. Veci nebývajú také ako vyzerajú.

Zobraziť celú galériu (4)
zdroj: archív Startitup

Aký je rozdiel medzi koučingom a mentoringom?

Kouči nám dnes vyrástli ako huby po daždi. Dnes sa 25 ročný človek tituluje za skúseného kouča, lebo absolvoval niekoľko školení ako správne koučovať. Môj názor je trochu odlišný. To, čo si doma nacvičím pred zrkadlom, mi nestačí na to, aby som vedel ľuďom pomáhať. Kouč vedie ľudí tak, aby sami našli odpovede na svoje otázky. A mentoring je aj zdieľanie názorov, skúseností a pomoc aj radou, tipom. Mentor zdieľa a odovzdáva svoje skúsenosti.

Stretli ste sa aj s negatívnymi reakciami na prednáškach?

Ľudia, ktorí majú voči sebarozvoju negatívny postoj, ani na prednášku neprídu. Nezaplatia si za ňu. Reakcie účastníkov sú naopak, väčšinou pozitívne.

Po prednáške vzniká priestor na diskusiu. Čo sa vás ľudia najčastejšie pýtajú?

Ľudia dávajú na vec svoj pohľad, vyjadrujú svoj názor. Často vravia „veci nie sú také jednoduché“. Napríklad, že zmenou myslenia zmením svoj život. Ja odporúčam, aby to každý vyskúšal a potom sme sa bavili o tom, či veci fungujú alebo nefungujú.

Ja mám nejaký názor, vy máte nejaký názor. Zvyšujú sa emócie. Ľudia si často mýlia svoj názor s pravdou. Názor je výsledkom mojich hodnôt, mojich doterajších skúseností a pohľadu na svet. Napríklad aj dva názory, ktoré nie sú rovnaké, môžu byť správne. Častokrát daná vec je uhlom pohľadu. Vyvoláva to konflikt v medziľudských vzťahoch, v práci, v čomkoľvek.

Máme mnoho dobrých rád a nápadov, čo by iní mali robiť. Vieme presne definovať, čo by sa malo zmeniť, aby som sa mal lepšie. Ale obyčajne to tak nefunguje. Život je taký, aký je. Moje videnie mi dáva odpoveď na to, aký je. Ľudia častokrát čakajú na prevratné, úžasné zážitky, úspechy a víťazstvá. Zabúdajú sa tešiť z tých malých vecí, ktoré ich na cestách stretávajú.

Čo znamená pre vás úspech?

Keď je človek šťastný a spokojný. Niekto potrebuje k úspechu dostatok peňazí na účte. Niekto potrebuje svoje zdravie a zdravie svojich blízkych. Niekto potrebuje mať pocit, že niečo dosiahol v rámci svojej kariéry. V tom sme si naozaj veľmi rozdielni. Ja nikdy nesúdim, čo je a čo nie je správne. Vždy je to otázkou nášho charakteru našich hodnôt, a toho, kam smerujeme. Cestujem veľa po svete, a aj v chudobných krajinách vedia byť ľudia oveľa šťastnejší ako sme my.

Ľudia sú dnes nasiaknutí chimérou úspechu, niečoho veľkého, úžasného, niečoho, kde som pred všetkými ostatnými.

Zobraziť celú galériu (4)
zdroj: archív Startitup

Do akej miery vedia človeka ovplyvniť médiá, výchova rodičov…?

Celé naše okolie má na nás vplyv. Ale o tom, kto a akému vplyvu podľahne alebo nepodľahne, je otázkou našich rozhodnutí a nastavení. Čo je viac – mať viac alebo zažiť viac? Viac sa dokázať tešiť z malých vecí alebo čakať prevratné úspešné veci? Úspech je mnohokrát porovnávanie sa s inými. Kedy zistím, že mám dostatok peňazí? V porovnaní s kým, s čím..? Takže často z porovnávania vyplýva nespokojnosť typu „ešte musím, ešte potrebujem“.

Ľudia pracujú, majú kde bývať, majú maslo v chladničke. Povedzte mi jeden dôvod na nešťastie, na neúspech? Niekto chodí na fábii, druhý má mercedes a to je teraz dôvod byť nešťastný?

Čiže tam vystupuje ego, áno?

To by som zrovna nepovedal. My Slováci nie sme takí „egomaniaci“. My odmalička nešľapeme na tom, ako sa musíme presadiť. V našej kultúre to nie je až tak zakorenené. Ľudia u nás majú problém skôr s nízkym egom ako privysokým.

Ale často tie prejavy môžu byť rovnaké..

Môžu. Ale potom je to otázka na rozhovor – na poznanie človeka. Či to je v egu, že chcem dokázať viac, lebo mám v sebe ten silný pocit alebo je to otázka podceňovania sa.

Viete charakterizovať vec, v ktorej sa ľudia často mýlia?

Dobrá otázka. Medzi časté omyly patrí hľadanie vinníka. Keď ho hľadám kdekoľvek inde, len nie v sebe. Keď hľadám šťastie, spokojnosť vo svojom partnerovi napríklad. Nikto nie je príčinou vášho šťastia. Šťastie nie je pred vami, vedľa vás – je vo vás alebo tam aj nie je.

Platí tu aj pravidlo, že si priťahujeme svoje zrkadlo, či je to práca, ľudia, súkromie…

Áno. Ja nie som zástancom tvrdenia, že protiklady sa priťahujú. Čo je protiklad? Jeden je lenivý, druhý je aktívny? Ľudia potrebujú minimálne podobný rebríček hodnôt, aby si rozumeli. Musí tam fungovať úcta. Úloha obete nefunguje, lebo koho zaujíma názor niekoho, kto sa sem prišiel obetovať?

Nejaký ďalší častý omyl?

Známy minule za mnou došiel, že je nešťastný, problémy doma i v práci. Vravím mu, si zdravý, máš nové auto. Odpoveď bola „to nestojí za reč.“ Bolo by lepšie, keby sa zamyslel nad tým, čo stojí za reč. To, čo sa nám páči stojí za reč.

Alebo ďalšia situácia. Dieťa donesie zo školy jednotku aj štvorku. Po čom skočí rodič? Po štvorke – po tom, čo zlyhal. A tak to potom robíme v celom živote. Chýba nám uznanie, ocenenie. Všímajme si to, čo sa nám páči. Presne toto platí aj v pracovných vzťahoch. Všímajme si to, čo človek urobí dobre.

Myslíte si, že keď ľudia spravia niekde chybu alebo niečo zle, tak to nevedia? Väčšinou to vedia. Uvedomujete si, keď spravíte niečo zle.

Áno.

Potrebujete, aby vám to niekto ešte 10 krát prizvukoval?

Nie.

Vidíte.

A keď ste napríklad v roli radového zamestnanca a je vám viac-menej jedno, čo mi vravíte ako šéf? Vravím o type flegmatických zamestnancov, ktorí si možno ani často neuvedomujú svoj stav stagnácie, prípadne flegmatického prístupu k činnosti.

Potom sa pýtam, kto je za to zodpovedný a či je možnosť výberu? Ak nie je možnosť výberu, tak poďme hľadať miesto, kde človek bude menej zavadzať, ale to je naozaj krajný prípad. Ja som však presvedčený, že v každom jednom človeku je niečo pozitívne. Je v ňom niečo, čím dokáže prispieť k spoločnému výsledku. Otázka je, či tí, ktorých vedú nie sú leniví to hľadať. Alebo či ich očakávania sa nestretnú s očakávaniami ľudí, ktorých majú nastavených v zodpovednosti.

A vy keď máte takýto problém vo firme, riešite to komunikáciou, prípadne prenastavením cieľov…?

Nie. Urobíte dva, tri pokusy a keď to nefunguje tak to nefunguje.

Takže poviete dovidenia..

Ja sa snažím vyhýbať veciam, ktoré mi berú čas a energiu. Pomôcť dokážete len tomu, kto si nechá pomôcť.

Čiže problém začína vtedy, keď niekto nechce.

Áno. Nedá sa pomôcť každému. Alebo ja neviem pomôcť každému. Možno ten človek potrebuje iné prostredie, prístup, možno sú za tým veci, o ktorých ja netuším. Ja neviem odkiaľ tí ľudia prišli, aké majú vzťahy, čo zažili.

V rámci mentoringu tam musí fungovať maximálna otvorenosť. Pretože my potom riešime len nejaký výsek z jeho života, ale ak to všetko ostatné bude v hmle, tak sa to vyriešiť nedá.

Ľudia často vedia, čo je správne a napriek tomu to tak nerobia. Napríklad, nemala by som sa dlho zdržať na afterparty a opiť sa, lebo ráno mám dôležité stretnutie.

Čo myslíte, prečo?

Neviem. Lebo v tej chvíli mi to je jedno?

Ono to môžu byť samozrejme rôzne príčiny, rôznych ľudí v rôznych situáciách. Jedna z nich je ako ste povedali – je mi to jedno. V danej chvíli to nie je pre mňa dôležité – to, čo bude nasledovať potom. Potom sú ľudia okamihu a neriešia, čo bude ďalej. A potom sú ľudia, ktorí sú presne štrukturovaní, majú dané priority a striktne sa ich držia. A máme tu aj bežných ľudí, ktorí poznajú mieru – idú na párty a vedia, kedy majú odísť, aby bolo všetko ok.

A teraz nejde o to, čo je lepšie, čo je horšie – lebo ráno teoreticky nemusí prísť. Poznám ľudí, ktorí majú zdroje, majú prostriedky, nikam nechodia, nič si neužijú. Pýtam sa ich, na čo to potom celé robia? Aký to má zmysel?

Mentorovali ste niekedy workoholikov?

Samozrejme. Je to ľahšie ako lenivcov.

Lebo chcú.

Áno.

Aká je spoločná črta workoholikov? Vieme ich charakterizovať ako skupinu?

Nie je workoholik ako workoholik. Sú workoholici ľudia, ktorí utekajú pred reálnym svetom. Pretože 20 hodín denne sa venuje práci alebo niečomu, čo má pod kontrolou a je to celé v jeho réžii. Čiže utekám pred reálnym svetom. V zásade sa s nikým nestretávam, nevídam, nemám voľný čas.

Ďalším typom sú workoholici s príliš veľkými ambíciami, s prisilnou túžbou po úspechu. A potom tu máme workoholikov, ktorí sú orientovaní na konkrétne úlohy, zadania – kým to nevyriešim, tak nežijem.

Písali ste článok o rozmýšľaní „Out of box“. Prečo je to podľa vás také dôležité?

Ak pôjdete cestou, ktorou ide pred vami veľa ľudí, tak nikdy z toho nemôžete nič mať. Z môjho pohľadu, porušovanie pravidiel je robenie vecí iným spôsobom ako je bežné – možno tých istých vecí iným spôsobom, možno iných vecí, ale v danej situácii.

A čo taký človek v korporácii, ktorý má zadelené veci a je podriadený procesom vo firme.

Po 25 rokoch v podnikaní som si vyskúšal aj pôsobenie v korporácii. Všade je to inak. Častokrát aj v menších firmách sa vyskytujú korporátne zvyklosti – napríklad nepružnosť, dodržiavanie striktných pravidiel. Ak chce prežiť malá firma, musí byť pružná, inovatívna, kreatívna, jednoducho všetko – len nie rigidná. A u korporácii to dnes musí platiť tak isto. Ale nie každý dokáže rýchlo reagovať, je jedno či malá, stredná, veľká firma, tak bude strácať svoj trh, resp. svoju pozíciu na trhu.

A čo sa týka jedinca samotného – je to veľmi individuálne. Ak sa to nestretne s jeho charakterom a očakávaniami, nech odtiaľ odíde. Ja som stretol mnoho šikovných ľudí aj v korporácii. Avšak ak tomu dáte čas – 2, 3, 5, 10 rokov a pracujete v korporácii, systém vás učese ako kameň v potoku. Akokoľvek ostré hrany sú na začiatku, zachvíľu budete oblý ako všetky kamene naokolo. Nech ste akokoľvek šikovný, už ste len súčasťou niečoho, s čím nedokážete pohnúť.

Ľudia v korporácii hrajú na istotu. Ale čo je istotou v dnešnej dobe? Korporácie menia svojich majiteľov, menia svoje zámery, pôsobiská. Dnes už nie je nič isté. Jedinou istotou je fakt, čo ja viem a čoho som schopný. A na tom by som mal pracovať. V korporáciách sa častokrát, niekde som čítal až 70 % ľudí pracuje na tom, aby obhájilo svoju potrebnosť v korporácii.

Rozlišujete mentorovanie žien a mužov, respektíve, vidíte rozdiel v ich fungovaní?

Pristupujem ku každému individuálne bez ohľadu na pohlavie. Ženy sú viac emotívnejšie. Muži majú niekoľko farieb, ktorých sa držia. Ženy vidia odtiene rôznych farieb, udalostí, prežitkov. Snažia sa ísť do hĺbky, aby to precítili – často sa snažia nájsť niečo, čo tam nie je. Ale nevidel by som zásadný rozdiel medzi mužmi a ženami.

Ako človek vo vedúcej pozícii vie získať rešpekt?

Tak, že ho najprv dám ja. Dám rešpekt – dostanem rešpekt. Týka sa to aj čohokoľvek iného. Keď chcem, aby ma ľudia pozdravili – najprv pozdravím ja. Čo dávam, to sa mi vracia – nie možno vždy, nie v plnej intenzite, nie z rovnakého zdroja.

Ako byť dominantným na porade – vo vedúcej pozícii?

Dokázať udržať opraty v rukách, vedieť presadiť svoj názor. „Dokázať udržať“ znamená mať vyjasnené pozície, postavenie, cieľ a zmysel celej tej porady a úlohy jednotlivých ľudí na porade. Ak mám dôležitú poradu a mám pod sebou 6 ľudí, sadol by som si s každým osobne a poradil sa – čo si o nápadoch, problémoch myslí a aké vidí riešenie.

Je stále jednoduchšie, keď sa stretne protichodný názor medzi štyrma očami ako pred šiestimi ľuďmi. Potom sa pridá druhý, tretí, piaty a už ste v menšine. A ešte je dôležité nevydávať nápady iných za svoje. Vždy je dobré pomenovať osobu s nápadom. Vy ako leader zbierate názory, materiál a viete s tým pracovať. Netreba zabúdať, že leader je členom tímu, v ktorom má každý iné kompetencie.

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech